V prostredí šedivých industriálnych scenérií plynie jednoduchý príbeh novodobej červenej karkulky, príbeh dievčatka bez dobrého konca, kde hrozivým vlkom by mohol byť jej vlastný otec. Alkoholickým grobiánstvom, primitivizmom a citovou vyprahnutosťou postupne požiera svoju bezbrannú obeť.

Asi som už trochu starý a všeličo sa mi pri krátkom filme Mira Rema Studený spoj pripomenulo¹. Neznamená to však, že by mi to na Removom filme prekážalo. Nie jednoduchým epigónom je totiž Studený spoj, ale jednak pôvodnou, invenčnou a úprimnou filmovou výpoveďou. Takmer bez slov, film hovorí najmä silou obrazu, atmosférou obrazovou i zvukovou. A obsahuje niekoľko viac – menej dobrých akcií. Napríklad niektoré cholerické výstupy otca sú výborné, iné pomenej (alebo je tam toho nevrlého, notoricky frflajúceho človeka priveľa, a po vrcholnej scéne jeho afektu, keď mláti a rozbíja všetko okolo seba, pôsobí už jeho ďalšie účinkovanie trochu banálne, už sa opakuje. Mimochodom, pri spomínanej scéne deštrukcie v amoku mám pochybnosti, či je to scéna zahraná alebo autentická – ale v zásade mi je to jedno, je dobrá a funkčná!)

Niekedy sa Remo uchýli k banalite – dievčina a kvetinky na lúke, niekedy príliš „tlačí na pílu“: najprv síce šikovne, akosi nevdojak sa zošit malej žiačky s kresbami ocitne na dopravníkovom páse fabriky (kamera to nezachytila, našťastie!), ale potom nasleduje zbytočný polopatizmus, a autor nám v detailných záberoch servíruje interakciu dopravovanej horniny či podobného priemyselného média s krehkou kresbičkou v detailných záberoch. Prižmúriť oči pri hodnotení filmu sa nútim aj pri scéne vyučovania, keď deti v triede sledujú na televíznej obrazovke prírodopisný film, vysvetľujúci práve a „náhodou“ materinské city zvierat, pričom vieme už, že Remov film je o tom, ako to v rodine hlavnej protagonistky v červenom kabátiku nefunguje, ako v trojčlenej rodinnej bunke absentuje práve rodičovský cit.

Ale nápad s použitím videoklipu Björk sa mi páči, je nielen dobrý, myslím, že je pre obsah dielka dôležitý, nosný. Robotický obsah videa totiž koreluje nielen s cholerickým počínaním otca (pri hľadní studeného spoja v elektronike štrajkujúceho televízora), ale aj s námetom filmu (studený spoj ako metafora studených medziľudských, rodinných vzťahov, navyše v „studenom“ prostredí, v industriálnej krajine), a napokon film aj úspešne uzatvára vo finále.

Výborne je vykreslené stavebné prostredie – zrejme aktuálne budovaného diaľničného úseku Považská Bystrica – Vrtižer, kam matka prichádza, aby sa predala niektorému zo sexuálne vyhladovených robotníkov. Keby náhodou videli manželky autenticky zachytených stavebných robotníkov - svojich partnerov v tomto filme, možno by tá sekvencia spôsobila aj nejednu žiarlivú scénu alebo by aspoň podnietila podozrenie z možnej nevery, natoľko je Remova manipulácia s obrazom v montáži dokonalá. Pohľady robotníkov, venované v skutočnosti prítomnej kamere alebo iným podnetom sú totiž vo výslednej montáži prečítané ako mimoslovná komunikácia robotníkov so ženou (a zvažovanie prípadného kontaktu...)². Ale ja túto Removu manipuláciu akceptujem. Je účinná a predpoklad rozvodových dôsledkov je len teoretický, marginálny, takpovediac akademický.

Menej už beriem „pointu“ celej spomínanej sekvencie, záber na spustené trenírky súložiaceho muža v robotníckej búdke. Určite nie z nejakej prudérnosti, zdá sa mi však, že znova ide o zbytočné „tlačenie na pílu“. Verím, že divák by pochopil o čo ide aj vtedy, keby bola scéna riešená menej polopatisticky. V tomto sa zhodujem s istým „Kishom“, ktorý v reakcii na film na stránke Azylu, kde si tiež možno Remov film pozrieť³, napísal: „...niektore zabery fakt vysli, ale niektore mi prisli zbytocne surove a divakovi je uplne jasne co sa deje za zatvorenymi dverami unimobunky a nepotrebuje ziadne detaily.“

Ekológia industriálnej krajiny a ekológia duše človeka v nej. Asi o tom je tento sympatický, invenčný študentský film. Nie je to film, podľa môjho názoru dokumentárny, aj keď sa odohráva v reálnych prostrediach, s nehercami, aj keď predobrazom situácie a jednoduchého príbehu môže byť skutočnosť a jej stvárnenie v diele môže byť veľmi verné, aj keď film vznikol v Ateliéri dokumentárnej tvorby. Ale to všetko nie je dôležité. Je to film dobrý, aj napriek niektorým spomínaným výhradám. „...asi tak. Ale celkovo moc fajn“, končí svoj komentár na spomínanej stránke aj „Kisho“.