Film Janík je ročníkovým cvičením poslucháča štvrtého ročníka dokumentárnej tvorby Daniela Zemančíka. Zdrobnelinou „filmík“ ho v úvodných titulkoch v duchu verbálnej štylistiky, prirodzenej pre detský prejav, či príznačnej pre vyjadrovanie ľudí s homosexuálnou orientáciou, označil sám autor. Naozaj je príznačná, nie je to len mýtus, súčasť klišé ironického nazerania na menšinovú komunitu? Napokon, ani protagonista filmíku, homosexuál Janík v priebehu svojho monológu v celom diele zdrobneliny nepoužíva. Tak či onak, je to neškodný, milý fór hneď v úvode filmu či filmíku, ktorý sa mi páči. Mám pocit, že autor tu so zaužívaným klišé vedome pracuje, že ho použil cielene. Páči sa mi nielen ten fór, ale aj film. Pokúsim sa vysvetliť, prečo.

Film Janík je viacvrstevným portrétom dvadsaťročného chlapca, homosexuála z bližšie neurčenej a neindetifikovanej slovenskej dediny (tipujem, že niekde na západnom Slovensku), ktorý si privyrába prostitúciou. Z dramaturgicky účelne zostavených monológov protagonistu sa postupne dozvedáme o okolnostiach a vývoji Janíkovho sexuálneho „curricula“. Janík letmo spomína reakciu dedinského prostredia na „zjavenie“ svojej orientácie (vrstovníci, „babky“, ale aj reakcia pána farára), a v zápätí objasňuje, ako z harmonického partnerského spolužitia s istým rovesníkom (po troch rokoch vzťah stroskotal pre odlúčenie) dospel k sexu za peniaze. Film portrétuje Janíka už vo fáze zabehnutého „remesla“, ktorým si predovšetkým privyrába k zárobku z „civilného“ zamestnania (manipulácia s fľašami vo vinárskych závodoch), ale čiastočne, podľa vlastného vyjadrenia tým uspokojuje aj svoje hormonálne potreby. Trochu ironicky by sa žiadalo dodať, že sa mu darí spájať príjemné s užitočným. Ale film nie je ironický, miestami je pravda aj úsmevný a jemne vtipný. Ale inak je témou filmu smutná dráma človeka, ktorý trpí nedostatkom normálneho, zdravého partnerského vzťahu (normálneho a zdravého rozumej bez ohľadu na sexuálnu orientáciu) a nahrádza ho prostitúciou. Janík sa vo filme zo svojho modus vivendi spovedá pomerne vecne, svoju situáciu neprikrášľuje, nedramatizuje ani nebulvarizuje, občas ju trochu akoby glosuje, napríklad keď má tak príležitosť spochybniť pevnosť morálky väčšinovej spoločnosti. Priznáva si zničujúce dôsledky svojho spôsobu života, nedokáže sa však z neho vymaniť, niekedy je dokonca aj ochotný hájiť niektoré jeho stránky. Režisér filmu akceptoval túto rozporuplnosť svojho hrdinu, nepodriadil ju nejakej svojej apriornej dramaturgickej koncepcii, dal vo svojom filme priestor spomínaným stránkám protagonistovho balansovania, a práve preto vznikol obraz neortodoxný, plnokrvný. Obraz bez predsudkov, bez moralizovania, a na strane druhej bez glorifikácie, či heroizácie, a taktiež bez filmárskeho voyerizmu dávajúceho priechod lacnému predvádzaniu sa. Režisér prejavil k hrdinovi svojho filmu vysokú mieru empatie a pritom príležitosť nájsť si k protagonistovi a k problematike svoj vlastný postoj prenecháva aj samému divákovi¹.

Popri oceňovanému prístupu k téme nemožno nespomenúť tiež realizačnú invenciu, nápaditý a vyspelý režijný rukopis filmu. Na ilustráciu len niekoľko príkladov, kedy zaznamenaná skutočnosť nemá len vecný a popisný charakter, v lepšom prípade atmosférotvornú funkciu, ale nadobúda neraz aj symbolický, metaforický význam a pritom sa tak deje celkom prirodzene, nenásilne (nevytŕča, neupozorňuje na seba „génius“ tvorcu) . Keď v úvode filmu Janík rozpráva mimo obraz príbeh o sexuálnom prebudení a rozpoznaní svojej orientácie v ranej mladosti, v obraze sledujeme sériu viacmenej popisných záberov z bydliska protagonistu – z dvora dedinského domu. Hoci je tejto chvíli možno ešte dominantná popisnosť záberov bydliska, neskôr vo filme aj toto zobrazenie nadobudne svoje hlbšie dramaturgické opodstatnenie – keď sa dozvieme, že Janík ten dom kúpil v priebehu (a za účelom) svojho partnerského spolužitia. Vysvitne, že ten dom je nielen dedičstvom skrachovaného vzťahu, ale zároveň aj hmotným bremenom, ktoré Janík spláca práve z výnosov svojej prostitúcie. Zároveň je ten veľký, pustý a neuprataný dom aj aktuálnym dejiskom Janíkovej samoty, akýmsi materiálnym pomníkom jeho traumy a morálnej dilemy.

V sekvencii z domu v úvode filmu stojí za povšimnutie ešte jeden detail. V monológu mimo obraz Janík spomína, ako vysvetlenie svojej objavenej náklonnosti hľadal u pána farára (s otázkou: či je homosexualita hriech). Farár po udelení rozhrešenia pozval chlapca na „dlhšiu debatu“ na faru. Keď o tom Janík hovorí s tónom, ktorý nás nenechá v pochybách o obsahu „debaty“, v obraze ako finále popisnej sekvencie z domu Janík zatvára za zvukov kostolných zvonov okno domu z vnútra. Pekná metafora a pritom celkom nenásilná, objaví sa a pôsobí nevdojak.

Zaujímavý kontrapunkt vzniká v sekvencii telefonického rozhovoru, ktorého obsahom sú „obchodné“ detaily sexuálnych služieb. Janík sa v rozhovore na žiadosť volajúceho popisuje, charakterizuje (výška, váha, rozmer...), v obraze pritom sledujeme detaily z obytného interiéru. Gýčové upomienkové predmety, hračky, obrazy a obrázky evokujú vnútorný svet chlapca. V sekvencii sa objaví tiež fotografia Janíka zhruba z čias prvého svätého prijímania zarámovaná na stene a s preveseným ružencom a tiež medajlónik s portrétom Ježiša. Keď Janík v rozhovore odporúča zákazníkovi k nahliadnutiu svoju podobizeň ale aj výjav zo sebaukájania na internetovej stránke, kamera sa vráti na už raz ukázaný portrét Ježiša a pomaly naň najazďuje. Uvedomujeme si, že sklíčko na portréte je puknuté, záber sa skončí v nájazde v neostrosti. Pôsobí to zbytočne násilne, jednak lacno bulvárne (lacný kontrapunkt telesnosti a cirkevného symbolu)² a zároveň aj „polopatisticky“.

Krátky záber na prebiehajúce dôverné dotyky na intímnych miestach – ale ešte nie celkom odhalených – pravdepodobne s niektorým so zákazníkov (identita oboch protagonistov je vďaka zarámovaniu kamery bez hláv utajená) sa skončí skôr, akoby mohol dať priestor obscénnosti, exhibícii protagonistov či voyerizmu tvorcov. Je to vlastne len náznak, ktorý hádam nemá veľa šancí niekoho pobúriť.

 

Vynikajúca je práca s hudobnými motívmi (hudobné sekvencie rozhodne nie sú indiferentným „podmazom“), dobre premyslená je skladba filmu, výstavba sekvencií. Na strihovej úrovni možno naopak vytknúť niekoľko chybičiek krásy: zopár „zadrhávajúch sa“ strihov – v dôsledku absencie detailných záberov v montáži alebo v dôsledku nevhodného spájania kameramansky nepodarených, neraz roztrasených záberov.

Chybičkou krásy je aj trochu vytŕčajúca technológia zvukového zostrihu Janíkovho monológu, prebiehajúca celým filmom (iba v jedinom prípade hovorí Janík v synchrone, všetky ostatné výpovede odznejú mimo obraz). Na podobe monológu priveľmi cítiť, že jeho logika dostala výslednú tvár v strižni v rukách režiséra, niekedy myšlienky jednoducho na seba nenadväzujú celkom prirodzene, hladko, ale trochu nasilu. Navyše sa občas výrazne zmení farba hlasu, zrejme sa použili nahrávky rozhovorov z rôznych období a z rôznych prostredí. Ale pod dojmom závažnosti obsahu výpovedí môžeme hádam nad týmto zvukovým konštruktivizmom prižmúriť oko.

Homosexuálna orientácia a prostitúcia sú konkrétne, špecifické sprievodné okolnosti osudu hrdinu filmu Daniela Zemančíka, s ktorými nemusíme mať nič spoločné a môžeme k nim zaujímať rôznorodé stanovisko. Ale potreba naplneného partnerského vzťahu, o ktorý sa usiluje aj Janík, to je vlastne ústredná téma Zemančíkovho filmu. Dotýka sa väčšiny z nás a v tom tkvie univerzálnosť témy, v talentovanom dokumentaristickom spracovaní tejto témy autorom spočíva hodnota tohto filmu.