Evolučná teória vzniku sveta a života na Zemi vraj nedisponuje dôkazmi. Niekde asi v strede vyše hodinového filmu učiteľ Martin, sympatický asi štyridsiatnik, dôkladným oblečením a vystupovaním pripomínajúci úspešného menežéra, obhajuje takto svoj kreacionistický svetonázor. Tereza Nvotová, jeho bývalá žiačka zo základnej cirkevnej školy amerických misionárov Škola budúcnosti a autorka filmu Ježíš je normální v diskusnom kole s bývalými spolužiakmi z odstupu asi dvanástich rokov klasifikuje vyučovanie podľa kreacionistickej teórie ako manipuláciu. Učiteľ sa v zápätí háji, že deti vyučoval obe teórie: kreacionistickú aj evolučnú. Pričom sa však nikdy netajil názorom, ktorú považuje za správnu.

Sympaťák Martin v priateľskom tóne a sebavedomo obhajuje vo filme ešte zopár svojich svetonázorových doktrín. Napokon, nie je to ani tak prekvapivé, sebavedomie mu celkom pochopiteľne dodáva jeho viera. Kto chce, môže sa pousmiať, keď trochu vyprovokovaný autorkou hovorí aj o zázračných uzdraveniach, zmŕtvychvstaniach, dorastaní chýbajúcej končatiny a iné pitoreskné príbehy. Bolo však ambíciou autorky zosmiešniť svojho bývalého učiteľa? Ide o nejaké vybavovanie si účtov z detstva? Na správnej adrese...? „Mala by som si to celé nejak ujasniť“, odznie onedlho po začiatku filmu z jej úst v komentári. To celé, to je predovšetkým spôsob, akým bola v nedávnej minulosti edukovaná, spôsob, ktorým jej bol vštepovaný svetonázor na cirkevnej škole v Bratislave. Mladá autorka mala v rukách mocné nástroje: kameru a filmovú montáž. Ako s nimi narábala, ako ich využila?

Celé si to nejak ujasniť

Český národ je vraj najateistickejším v Európe. Slováci sa v prieskumoch prevažne hlásia ku katolíckej viere, ale viaceré indície poukazujú na to, že je to deklarácia skôr formálna. Viera, náboženstvo, cirkev, sekularizácia, spoločnosť. To sú pojmy, ktoré začiatkom 21. storočia generujú množstvo zaujímavých otázok, vzrušujúcich tém. V akomsi nevyhlásenom prímerí veriacich a neveriacich sa niekedy možno z taktu, niekedy však zo zbytočnej opatrnosti a zo strachu obchádzajú. Tabuizácia v konečnom dôsledku neprospieva nikomu. Ale kontraproduktívne je aj hľadanie konfliktu tam, kde nie je. Aj triezvy ateista musí uznať, že je legitímne, ak na cirkevnej škole pedagógovia preferujú svoj svetonázor. Film Doroty Nvotovej v konečnom dôsledku priniesol v súvislosti s bratislavskou Školou budúcnosti dôkazy len o tomto, o preferencii svetonázoru. Možno by preto bolo osožné si to celé ujasniť skôr vo vzťahu k rodičom, ktorí ju na tú školu prihlásili. To by však bol už asi trochu iný film... (ak by vôbec vznikol, ak by vôbec bol potrebný, zaujímavý).

V úvode filmu autorka spomína, že cieľom pôsobenia amerického Hnutia viery je aj budovanie neotrasiteľného sebavedomia svojich členov, presvedčenia o úspešnosti v živote. Čosi približne v tom zmysle, že prívrženci sú všetci pekní, zdraví a úspešní... Napokon, autorka by tieto tézy celkom potvrdzovala, napríklad úspešne vedenou mediálnou kampaňou filmu. Svojim filmovým debutom sa dokázala na domácej českej, ale v zápätí aj na Slovenskej scéne úspešne presadiť. Asi dosiaľ v živote nemala zlých učiteľov...

Triumfální centrum víry

Čo je „normálna“ viera? Kde sa začína manipulácia s prívržencami viery, kde sa začína sekta? Kde sa začína indoktrinácia? Je „normálna“ viera prostá týchto javov? Nie je istý stupeň indoktrinácie, s rôznymi prejavmi a formami súčasťou každej viery, každého náboženstva? Otázky tohto typu sa vo filme neobjavujú, predmetom záujmu filmárov je marginálna náboženská sekta. Je to škoda, možno by stálo za to priniesť dokumentaristicky pútavé, zvedavé a podnetné svedectvo aj o súčasnom pôsobení a význame najrozšírenejšej, „normálnej“ náboženskej obce, katolíckej cirkvi. Škoda, že si to vo filme „zlízla“ len jedna marginálna, pomerne obskúrna kresťanská sekta, do ktorej si kopnúť nie je až také riskantné, veď aj katolícka cirkev k nim má viac než rezervovaný postoj (v zozname spolupracovníkov filmu v záverečných titulkoch nájdeme aj známeho katolíckeho duchovného Tomáša Halíka, okrem iného brojaceho proti sektárstvu v cirkvi).

Značnú, podstatnú časť filmu totiž tvorí záznam náboženských stretnutí prívržencov hnutia Triumfální centrum víry. Kamera dôsledne sleduje priebeh seansov, ktoré sú vedené energickými moderátormi, manipulujúcimi s účastníkmi stretnutí. Prejavy manipulátorov vykrikujúcich v extáze do mikrofónu svoje frázy s častým haleluja, podobne často, ako sa v českom hovorovom jazyku ešte stále používa klasické vole sú neraz smiešne. Hrozivé tóny naberá až manipulácia s deťmi, ktorá pod vedením moderátorky prebieha paralelne v osobitnej miestnosti. Autorke sa podarilo zachytiť okamihy, kedy indoktrinácia dosahuje u dieťaťa svoj cieľ. V kŕčovitom plači sa na dlážke klubovne zvíja chlapček, aby o chvíľu neskôr hovoril o svojich neobyčajných pocitoch a o svojom stretnutí s Bohom. V týchto sekvenciách sa Nvotová úspešne opiera o observáciu typu cinema – direct a napriek predchádzajúcej kritike jednak prináša zaujímavé vizuálne, filmársky pôsobivé svedectvo o priebehu obskúrnych seansov.

Čo je však zarážajúce, je skutočnosť, že – pripusťme šokujúce - výjavy z pražských seansov Trimfálního centra víry dáva do súvisu s bratislavskou školou, ktorú kedysi navštevovala. A okrem letmej zmienky (v komentári filmu), že Triumfální centrum víry aj učitelia Školy budúcnosti vychádzajú z toho istého Hnutia viery, neposkytuje film žiadne indície, nieto ešte nejaké dôkazy, že by formy a spôsoby výuky na bratislavskej škole boli totožné či aspoň podobné so zobrazenou manipuláciou a indoktrináciou detí v pražskej klubovni. Nik z bývalých žiakov v diskusii o ničom podobnom nehovorí. Ale potom je to jednoznačná manipulácia, ktorá jednoznačne nie je fér.