Festival>>Krakov 2009>>Yipee: A Journey to Jewish Joy

Yipee: A Journey to Jewish Joy

Yipee: Cesta k židovskej radosti

leto 2009 Tomáš Hučko

Paul Mazursky je vtipný, sympatický chlapík. Tento dojem zanechal hádam v každom, kto si ho vypočul na tlačovej konferencii, kto ho zažil pri uvedení filmu z festivalového pódia1, a napokon tak nepochybne usúdila aj väčšina divákov titulu Yipee: Cesta k židovskej radosti. Celovečerný dokumentárny debut amerického režiséra sa premietal v rámci otváracieho ceremoniálu Krakovského filmového festivalu, a hoci hýril vtipom, bonmotmi či bol ironický, nie je to film predovšetkým zábavný, bez hlbšieho posolstva a zmyslu. Napokon povrchné, predovšetkým smiešne a zábavné nebolo Mazurského dielo nikdy. Dnes už 79 ročný majster amerického kina, za svoju dlhú kariéru celkom päť krát nominovaný na Oscara je režisérom aj u nás známych hraných filmov ako Hary a Tonto, Rozvedená žena, či Moskva na Hudsone zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Pravda, aj pri nakrúcaní dokumentu v uliciach Umanu sa naplno potvrdí, že „svetská sláva – poľná tráva“. Keď sa totiž Mazursky vo viacerých neformálnych rozhovoroch predstavuje ako slávny hollywoodsky režisér, jeho meno nikomu nič nevraví. Ani ukrajinským domorodcom, ale ani Židom z Brooklynu. Nepomôžu ani vymenované názvy úspešných filmov. Vtipný Mazursky si v konfesijných a etnických otázkach uťahuje nielen zo „svojich“, ale príležitostne nešetrí ani seba. Sebairónia je sympatická, humor filmu svedčí o tom, že i tie najvážnejšie a najposvätnejšie veci môžu byť v určitom zornom uhli celkom obyčajne smiešne.

Režisérova dokumentárna „prvotina“, ktorej nesúťažné uvedenie otvorilo 49. ročník festivalu2 je strhujúcou, poučnou, a v neposlednom rade tiež vtipnou bilanciou, návratom ku koreňom. Starí rodičia Mazurského pochádzali z dnešnej Ukrajiny, z oblasti, kde kedysi pôsobil i legendárny rabín Nachman, k hrobu ktorého sa do mestečka Uman schádzajú na každoročné oslavy tisícky chasidských Židov z celého sveta. Mazursky, označujúc sa za „svetského Žida“ hľadá na starom kontinete nielen svoje korene, ale aj zdroje masovej náboženskej fascinácie, špecifiká etnika, charakteristické črty národa. Pozoruje, výstižne a s humorom glosuje stret rôznych kultúr, aby napokon svoju zvedavosť korunoval poznaním, že kľúčom k mnohým otázkam a problémom môže byť jedine vzájomná znášanlivosť, úcta a tolerancia.

Hľadanie radosti

„Neviem prečo som sa tam vybral, možno som hľadal príležitosť pracovať, nakrúcajúc o svojej ceste dokumentárny film. Zrejme som však šiel hľadať radosť...“ hovorí vo svojom filme hneď na úvod sám režisér. Mazursky je hlavným hrdinom svojho dokumentu, je  vodcom skupinky Američanov z Kalifornie, ktorá obklopená malým filmovým štábom podniká cestu na Ukrajinu, aby tam napokon splynula s davom desaťtisícov radujúcich sa Židov zo všetkých možných svetových končín. V mestečku Uman sa stretávajú na tradičný náboženský sviatok Roš Hašana - židovský Nový rok. Od rozpadu Sovietskeho zväzu sa tam koná pravidelne, každoročne. Ateista Mazursky3 je z „kalifornskej skupinky“ jediný, čo cestu do Umanu ešte nikdy nepodstúpil. Opisy zážitkov priateľov, či skôr neschopnosť slovami popísať prežitok osláv vlastne podnietia Mazurského, aby sa o všetkom presvedčil na vlastnej koži. A aby pritom samozrejme navštívil tiež miesta, z ktorých pochádzajú jeho predkovia, odkiaľ začiatkom minulého storočia pred antisemitskými prejavmi a útokmi utiekli hľadať svoje štastie v novom svete. Na rolu sprievodcu na ceste do Umanu sa podujme David, losangelský optik, ktorý je svojmu priateľovi - režisérovi nápomocný nielen v zaostrení pohľadu na fyzický svet, ale nenásilne sa mu pokúša ozrejmiť tiež duchovnú dimenziu misie na Ukrajinu. V tomto zámere mu sekunduje aj Shmuel, židovský rocker a nápomocný v tom je napokon aj rabín Tauber, ktorého pozitívne úvahy o potrebe každodennej radosti v živote ľudí našlo odozvu v samotnom názve dokumentu. Rabi pripomína, že väčšina ľudí sa ráno budí s trudnými myšlienkami, sťažujú sa, čo všetko ich bolí, akým problémom musia čeliť. A pritom by malo byť prirodzeným skôr každodenné zvolanie po prebudení: Jupí, ja žijem!

Zhruba poldruhahodinový film skladá v premyslenej, dynamickej montáži4 predovšetkým tri hlavné motívy, z troch rôznych časových rovín: úvahy a rozhovory, ktoré sa odohrajú a sú nahrávané ešte pred cestou, reportážny záznam priebehu samotnej cesty a z pobytu na Ukrajine, a napokon komentovanie, bilancovanie cesty po návrate domov, do Los Angeles. Na podobe filmu sa veľkým dielom podpísala brilantná práca v strižni, strihač filmu, inak sám autor a režisér Jeff Kanew, Mazurského v Krakove aj sprevádzal.

Zvedavý a empatický režisér

Mazursky sa vo svojom dokumente predovšetkým veľa vypytuje. Čosi zo židovstva vysvetľuje aj zo svojho uhlu pohľadu, ale na mnohé sa radšej pýta iných, nechá sa poučiť a šancu zmúdrieť tak zároveň dostávajú aj diváci jeho filmu. Ale režisér je zvedavý nielen na Židov, ktorí sú tých pár dní v malom Umane v početnej prevahe. Sobotný šábes využíva Mazursky spolu so svojim štábom aj na poznávaciu prechádzku medzi „goyami“. Zapletie sa pomedzi ukrajinských domorodcov počas miestnych kultúrnych osláv, ktoré defiládou krojovaných folkloristických skupín a metálmi ovešaných vojnových veteránov silne pripomínajú „zlaté časy“ sovietskej éry. Aj medzi jednotlivými stánkami trhovníkov sa Mazursky pohybuje neohrozene, empaticky a bez akýchkoľvek predsudkov, ako medzi „svojimi“. Že sa jednak od sovietskych čias čosi zmenilo vyplýva z bezprostrednosti komunikácie režiséra s miestnymi obyvateľmi. Až na výnimky prijímajú anketovaní domorodci každoročné židovské oslavy pri jazere s pochopením, dokonca so sympatiami.

Podnetný obraz viery

Na Mazurského filme je cenný predovšetkým neortodoxný prístup k takým zásadným otázkam, akými sú viera, náboženstvo, národné dejiny a historické povedomie, etnická a náboženská znášanlivosť ako aj jej nedostatok v dnešnom svete. Mazurského filmom tieto témy rezonujú, no nikdy nie v mentorskom či bolestínskom tóne, naopak, s vtipom, iróniou, sebairóniou. Hoci sa Mazursky smeje, neposmieva sa, neznevažuje to, čomu sám neverí. Hoci je neraz sarkastický, ironický, jednak má v úcte vieru a presvedčenie druhých, aj keď ich nezdieľa. A jeho humor je zdá sa nákazlivý. Keď sa napríklad Davida pýta, prečo sa ortodoxní Židia v synagóge pri modlitbe kníšu spredu dozadu, ten mu odpovedá, že zrejme preto, aby pri modlení nezaspali.

Keď film napokon vo svojom finále prinesie strhujúci priebeh záverečnej nočnej slávnosti, v ktorej dvadsaťpäťtisíc chasidských Židov v náboženskom ošiali tancuje a spieva na brehu jazera, evokuje to rozmanité pocity a úvahy. Obrovská ľudská masa ovládnutá svojou vierou prirodzene môže pôsobiť všelijako, duchovná energia znásobená tisíckami účastníkov môže byť smerovaná k rôznym cieľom. Mazursky, sám komicky poskakujúc v dave tancujúcich sa však priamo na mieste presviedča (a spolu s ním aj diváci filmu), že židovský Nový rok Roš Hašana v ukrajinskom mestečku Uman je naozaj „iba“ prežívaním kolektívnej radosti, ktoré nie je namierené proti nikomu a ničomu. Ako napokon v záverečnej bilancii filmu autor hovorí, skúsenosť z Umanu ho „neobrátila na vieru“, zostáva naďalej „svetským Židom“. Ale jednak ho cesta na Ukrajinu poznačila, obohatila.

Diváka ten film okrem iného fascinuje plastickým obrazom viery ľudí5, zaznamenaná intenzita kolektívne, masovo realizovanej viery prekvapuje, a možno evokuje aj zamyslenie sa o váhe a dôležitosti oblasti metafyzična v živote ľudí v súčasnom modernom svete. Tento signifikantný obraz viery v Mazurského filme je pritom inšpiratívny pre všetkých, pre veriacich, aj pre ľudí stojacich mimo náboženského presvedčenia.

Nielen návrat ku koreňom

Mazurského „road movie“ je cenné nielen poznávacím prínosom, je zaujímavé nielen vďaka motívu osobného návratu autora k svojim koreňom. Filmov s takýmto prínosom je napokon dosť. Mazurského film je podnetný predovšetkým tvorivým prístupom k veľkej téme súčasnosti. Mazursky má tu „drzosť“, že kladie vo vzťahu k náboženstvu otázky, ktoré si mnohí netrúfnu položiť, že prejavuje zdravú skepsu k ultimatívnemu náboženskému presvedčeniu, na ktorú hocikto nemá guráž. Robí to však pritom s tonami empatie, pochopenia, tolerancie, rešpektom k názorom a cíteniu iných. Ale aj s humorom. V tom je ten film poučný, inšpirujúci. A nie je len o Židovstve a judaizme. Podobne vtipný film by si nepochybne zaslúžili rôzne konfesie a etniká. Takýto humorný a empatický pohľad zároveň by určite prospel napríklad aj katolíkom. Nezaslúžili by si ho trebárs aj katolíci slovenskí či Slováci ako takí?

Yippee: A Journey to Jewish Joy
Yipee: Cesta k židovskej radosti
USA, 2006, 74 min
Kamera Bill Megalos, Steve Cody
Strih Jeff Kanew
Scenár a réžia Paul Mazursky
  1. Neformálne vystupujúci a v kuloáoch festivalu ležérne „režisérsky“ oblečený Mazursky sa pri príležitosti otváracieho ceremoniálu objavil na pódiu v obleku. Neodpustil si povzdych, že v porovnaní so slávnostnými udalosťami v minulosti je dnes v sále - okrem v druhej rade sediacich Japoncov - jedným z mála tých, čo ctia spoločenské konvecie tohto druhu. Keď ho domáci usporiadatelia po krátkej reči diskrétne upozornili na omyl, že aziati z druhej rady sú tradiční čínski hostia z partnerského festivalu v Guangzou, nezaváhal Mazursky so šarmantným ospravedlnením, pripojil srdečný pozdrav a pripomenul aj spomienku na svoje nakrúcanie v Číne.
  2. Film z roku 2006 bol minulý rok (2008) uvedený na MFF v Karlových Varoch.
  3. Režisérova autocharakteristika znie doslova: „svetský Žid“. Ako aj z filmu vyplýva, v detstve vychovávaný v duchu náboženskej tradície sa postupne s dospievaním v liberálnom prostredí prirodzene sekularizoval
  4. Prudké skoky a „nečisté“ nástrihy, porušujúce skladobné konvecie, sú takpovediac posvätené logikou rozprávania. Povýšené na štýl tvoria osobitý výraz filmu
  5. Sviatku sa zúčastňujú chasidskí Židia z každého kúta zeme, ale prevažujú obyvatelia Západu