Mám rád emocionálne filmy
Film nemusí byť dokumentárny ani hraný, ale dobrý. Rozhovor s Mirom Remom
Absencia hlbšieho povedomia o kontinuite na Slovensku postihuje mnohé oblasti, bohužiaľ aj dokumentárny film. Je nepochybné, že by sme sa z dobrých dôvodov mali hlbšie zaujímať aj o obdobia slovenského dokumentu, ktoré predchádzali tvorivému a realizačnému nástupu výraznejšej dokumentaristickej skupiny absolventov približne z prelomu storočí - tej skupiny tvorcov, ktorú Pavel Branko svojho času nazval „Generáciou 90“. Z obdobných dôvodov by sme sa už teraz, keď ešte tvorcovia ako Kerekes, Vojtek, Lehotský a iní potvrdzujú svoj zástoj na scéne oceneniami na mnohých filmových festivaloch, mali zaujímať aj o kontinuitu s budúcnosťou. Kto a čo príde po „Generácii 90“?
Z množstva diplomovaných absolventov dokumentu na bratislavskej VŠMU za ostatné desaťročie žiaľ veľa výrazných jedincov nevieme vymenovať (niektorí nádejní sa po jednom - dvoch pozoruhodných tituloch vytratili z povedomia), nehovoriac už o pomenovaní akejkoľvek skupiny či generácie. Pracovným nasadením a čiastočne tvorivými výsledkami v oblasti v poslednom období z nedávnych absolventov zaujala hádam len Zuzana Piussi.
V piatom ročníku dokumentu, v ateliéri Vlada Balca svoje štúdiá práve končí Miroslav Remo. Hoci má na konte v podstate len dva tituly, s oboma zaznamenal značné úspechy na mnohých filmových festivaloch: študentské práce Studený spoj a Arsy – Versy získali v pomerne krátkom čase množstvo cien.
Hoci sa Remo svojou budúcou tvorbou možno nakoniec nebude výrazne podielať práve na kontinuite slovenského dokumentárneho filmu v jeho prísne tradičnom ponímaní, náš rozhovor bol myslím zaujímavý a hádam bude podnetný aj k viacerým otázkam súčasného dokumentu. Nemáme vo všetkom rovnaký názor: napríklad na druhové rozlíšenie filmov, ani na posledný záber jeho najnovšieho filmu. Možno však bude ten rozhovor zaujímavý a podnetný práve preto.
Miro, vo vašom prípade zrejme platí, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Vyrastali ste v rodine filmára, a i keď váš otec nepatril k „vyvoleným slovenského filmového Olympu“ – bratislavskej Koliby, bol „len“ nadšeným filmovým amatérom zo zapadnutých Ladcov, jeho niektoré filmy rezonovali v celoštátnom kontexte amatérskej scény. Podnietilo teda domáce prostredie aj váš záujem o film?
Hoci som vyrastal vo filmárskej rodine a mali sme doma osmičkovú kameru na film, ja som sa k robeniu filmov dostal až teraz, na vysokej škole, na VŠMU. Predtým som iba trochu fotografoval a to, čo robil otec a ujo, som vnímal len okrajovo. Napríklad cez kroniku ladeckého filmového klubu (AMFI klub Ladce), ktorá bola u nás doma. Ako dieťa som v nej rád listoval.
Váš otec v priebehu osemdesiatych rokov minulého storočia rezonoval predovšetkým dvoma titulmi: dokumentom Ladecký večný regrút a potom akýmsi paradokumenom, humornou mystifikáciou Vedecké pojednanie o vtákovi kohákovi. Ako na vás tie filmy vtedy, v čase vzniku pôsobili, majú nejaký podiel na tom, že ste sa dali na dokument?
Film Ladecký večný regrút je o starom pánovi, ktorý stavia máj1 na dedine, v Ladcoch, je to film z roku 1980. Vedecké pojednanie o vtákovi kohákovi je myslím z roku 1983. Ja som kvalitu týchto filmov objavil až nedávno, keď som sa začal venovať tejto téme v mojej diplomovke a v pripravovanom filme o amatérskych filmároch.
Poznal som tie filmy samozrejme z detstva, ale vnímal som ich skôr ako zápisy udalostí zaznamenané filmovou kamerou. Udalostí, ktoré sa stali v dedine, ktoré máme doma archivované. Nevnímal som to ako nejaké dielo. Neboli to filmy pre detského diváka, neoslovili ma vtedy, neviem, či ma v detstve zaujímalo niečo iné ako Steven Segal a podobné filmy. Keď má chlapec 10 alebo 12 rokov, tak si prirodzene vyberie takýto žáner, Kevina, Sám doma a neviem čo všetko bolo vtedy ešte. V tom veku človek ešte nedokáže ohodnotiť, že je za tým niečo, že sú v tom aj dejiny obce, komunity, obrazy ľudí, uvedomí si to až oveľa neskôr, keď sa to všetko už vytratí. Tým, že človek dospieva, začne si uvedomovať, že tá doba je nenávratne preč, že detstvo sa skočilo.
Narodil som sa v roku 1983, takže ten film mapuje našu dedinu v období, keď ja som ešte nežil. Ľudí z filmu som poznal, ale už o niečo starších a tam som ich videl v ich najlepších rokoch. To je zaujímavý filmársky poznatok, že film ktorý natočíte, môže byť o 10 - 15 rokov oveľa hodnotnejší. Keď sa film podarí, časom hodne rastie. Samozrejme po 50 rokoch stráca, lebo naň už nikto nie je napojený, ale takých 20 – 30 rokov film žije, keď je dobrý. Tak toto mi možno dali amatérske filmy môjho otca, neviem...
Ako ste sa dostali k štúdiu dokumentu?
Pôvodne som študoval mechatroniku v Trenčíne. To je odbor venujúci sa mechanike a elektronike, riešia sa tam otázky elektromechanických a robotických systémov, napríklad v automobilkách. Dva roky som to študoval na vysokej škole, až som zistil, že to nie je to, čo by som chcel. Učí sa to na Trenčianskej univerzite, to je škola, čo má teraz tie problémy. Skúškami som v pohode prechádzal, ale jednak mi došlo, že to nechcem robiť v živote, že to nie je ono, žiadny dobrý pocit z toho neliezol.
A film? Keď človek vyrastá v takej rodine, možno ho to poznačí, ani sám pritom o tom nemusí vedieť. Ja som sa hlásil pôvodne na strih a na kameru, tam ma však nezobrali. Nespomínam si, že keď sa naskytla príležitosť študovať dokumentárny film, či som už vtedy tušil, že dokument je zrejme najvšestrannejšia filmárčina, že tam človek môže robiť všetko, vlastne aj kameru aj strih aj mnoho iného. Na dokument ma prijali a bolo asi dobré, že ma predtým na strih ani kameru nezobrali.
Studený spoj
Prejdime k vášmu prvému filmu Studený spoj. Keď som ho rozoberal v recenzii2, napísal som, že ho nepovažujem za dokumentárny film, ale že mi to neprekáža, že je to zaujímavé dielko. Uznal som, že je v tom filme silná dokumentárna zložka, že je tam mnoho autentického, napríklad vo vnímaní krajiny, pocitov a vzťahov, aj keď je to všetko v konečnom dôsledku v službách pevnej dramaturgickej konštrukcie, ale opakujem: vôbec mi to neprekáža a preto sa mi ten film páči. Bol som k vám a k filmu „spravodlivý“?
Ja som sa na cestu tohto spôsobu rozprávania vybral preto, lebo som potreboval filmom niečo povedať, zaujať nejaký postoj, vyjadriť, čo si o tej téme myslím. V predchádzajúcich ročníkoch som robil filmy tak, že som najprv zaznamenával skutočnosť a potom som sa snažil nejako to postrihať, dostať autentický materiál do nejakej ucelenej formy, aby sa to dalo pozrieť. Ale zistil som, že niektoré veci jednoducho nedokážem kamerou zachytiť, že záznamom bezprostrednej reality neviem niektoré témy uchopiť tak, aby z toho vyšlo to, čo má z toho má liezť.
A tak som skúsil inú metódu, ktorá sa mi osvedčila a ktorá sa mi páči. Spočíva v tom, že najprv realitu odpozorujem. Čo som videl a čo som v téme zažil následne dopracujem, využijem to vo vopred premyslenom tvare, ktorý sa rodí aj s pomocou určitej fikcie. Aj v prípade Studeného spoju sme to zhustili, vznikol malý príbeh, pridali sme Björk, ktorá tam vytvorila hudobný a možno aj emočný presah. Myslím si, že to pre mňa bola veľmi dobrá škola a bol to prvý titul, ktorý ja považujem za svoj ozajstný film. Lebo to bola cesta. Cesta ako robiť filmy, ktorú som vtedy našiel. Začal som točiť to, čo som chcel a nie to, čo mi realita ponúka. V tom je ten najväčší rozdiel.
Neriešite teda, či je to dokument alebo hraný film? Ako by ste Studený spoj označili? Treba ho vôbec niekam zaradiť?
Podľa mňa netreba riešiť, či je nejaký film dokumentom alebo či sa jedná o hraný film, u mňa rozhoduje, či je ten film dobrý. Keby som mal rozhodnúť, čo je Studený spoj, pre mňa je to stále viac dokument. Lebo ku hranému filmu vedie úplne iná cesta.
Pre mňa však v kinematografii existuje aj čosi ako vyššia méta, o ktorú sa aj ja pokúšam: urobiť dobrý film, ktorý je hraný rovnako ako dokumentárny. Pre mňa je ideálny film taký, pri ktorom človek už vôbec nevie, kedy je dielo hraným filmom, kedy dokumentom, keď má problémy to určiť a je veľmi ťažké to analyzovať. Takéto spojenie dvoch druhov, režijných postupov a spôsobov mi príde veľmi zaujímavé.
Ja som v týchto otázkach niekde úplne inde, ale hádam to nevadí. Myslím si, že je dôležité mať v niektorých otázkach filmových druhov jasno. Studený spoj som prijal preto, lebo sa mi zdalo, že sa netvárite, že je v ňom všetko stopercentne autentické. Kvitoval som, že fikciu a hru priznávate a že dokument v tom filme ste nepredstierali za každú cenu.
Ten film nepovažujem za hraný preto, lebo hoci tam bola určitá hra, bola to hra, ktorá úzko súvisí s pravdou, ktorá v tom priestore existuje. Nevymýšľali sme si nič, čo by sa vymedzovalo nad rámec toho, čo sa v tom dome v skutočnosti deje, alebo čo tie postavy zažívajú. I keď sme tam inštalovali dievča z úplne inej rodiny, a využili sme aj prvky fikcie, čiže čosi z postupov hraného filmu, sú to všetko len špecifické tvorivé postupy, detaily, a tých dokumentárnych prvkov je v tom filme oveľa viac.
Čiže dokumentárne, autentické je tam čo? Vzťahy, emócie, atmosféry?
Atmosféra, vzťahy, brutalita prostredia... Vzťahy sú v skutočnosti ešte chladnejšie ako v tom filme, ale brutalita prostredia, teda že Ladce sú natoľko nehostinným priestorom, to je trochu prehnané. Je to určitá kompenzácia, aby vo výsledku aj vzťahy nabrali väčšiu vážnosť. Lebo zachytiť človeka v tých najbrutálnejších scénach je veľmi ťažké, keďže sa jedná o dokument. To sú reálni ľudia, ktorých točiť pri autentických situáciách jednoducho nejde. Ja do detailov neviem, čo sa v tom dome deje, viem len, že ten človek bol potom zavretý v base, takže... Takže to, čo sme my natočili je len slabý odvar toho, čo sa tam naozaj deje.
Bol váš protagonista ochotný spolupracovať na „biografickom“ námete filmu? Nedošlo mu to...?
On vedel o čo sa jedná, lenže dostal pár korún. Pre nich každá stovka znamená prilepšenie, lebo nemajú peniaze, sú nezamestnaní, nedostávajú sociálne dávky, každá koruna je im dobrá. Normálne sme spísali zmluvu, riešili sme to dohodou.
Jeho afekt je autentický? Lebo je skutočne výborný.
Ten afekt je celý hraný a je výborný. Klobúk dole, ako to ten človek odohral. My sme ho najprv dlho burcovali, hodne mi pomohol aj kameraman Mário Ondriš, bol som vtedy ešte len tretiak, on už piatak a poznal atmosféru z hraných filmov. Veľmi pomohol tej scéne vyburcovaním hlavného hrdinu. Kamera aj zvuk boli vnútri a režisér stál vonku a čakal, lebo v dome nebolo dosť miesta. Vedeli sme, že sa bude rozbíjať, že sa pôjde do tuhého, tak sme nechceli, aby sa to muselo opakovať. A tá scéna dopadla dobre, až brutálne.
Arsy - Versy
Poďme k vášmu druhému filmu, Arsy – Versy. Vyhľadal som si v slovníku, čo to znamená: Hore nohami. Napadlo mi, že film má preto anglický titul, lebo autorovi nenapadlo niečo trefné po slovensky. Uznávam, že anglický názov je zaujímavý až tajuplný, jeho slovenská verzia by bola naopak veľmi polopatistická. Hore nohami znie obyčajne, všedne.
Je to presne tak. Nazvať film Hore nohami, alebo Netopier, to by nešlo... Nám išlo o nejaké zaklínadlo, aby to bolo také magickejšie. Ten film má istú mágiu, aj obrazovú aj hrdinovia sú zvláštni, istá magika tam podľa mňa je a funguje a išlo o to prispôsobiť k tomu aj názov. Arsy – Versy sa zrodilo jednoducho: pozrel som si slovník a prvé čo tam bolo pri hore nohami bolo Arsy – Versy, v americkom aj v anglickom slangu. Je pritom zaujímavé, že ani Angličania ani Američania väčšinou tento výraz nepoznajú. Pýtal som sa na to prostredníctvom mailov viacerých Američanov, či je to dobrý názov. A oni povedali áno, je to dobré, aj keď nevedeli, čo to znamená. Že to mám tak nechať, že to nejako cítiť. Ten názov inak vznikal pol roka, Netopier, Hore nohami... všetko bolo slabé. Arsy – Versy – to sa mi páči!
Ako vznikal samotný film?
Potreboval som do školy námet na štvrtácky film. Po Studenom spoji som nechcel točiť ďalší film, ktorý je smutný, v ktorom sa vyskytuje brutalita. Je toho naokolo stále veľa, uznávam, ale v dôsledku toho ako keby sa dobro načisto vytrácalo z dokumentov. A potom, všade v tých dokumentoch je prítomný taký ten uštipačný výsmech, iróna, sranda z hrdinu, že keď on je lúzer, tak my sa smejeme, lebo my sme tí lepší.
V mojom filme spoznáva divák zdanlivého blázna, zisťuje však, že hoci ide o zvláštnu osobnosť, plnú bláznovstva, ten človek nie je blázon. Divák sa s ním dokáže stotožniť, zisťuje, že cez jeho rečnícke otázky alebo cez monológy sa s ním dokáže identifikovať.
Ten film sa dotýka vecí, ktoré sú veľmi aktuálne. V tom filme je veľmi zaujímavý kontrast medzi matkou a synom. Babka žije v racionálnom svete plnom problémov, v tom svete, na ktorý sme vychovávaní. Mali by sme sa napríklad zamestnať, aj niektoré ďalšie životné stereotypy nám dovolia prežiť a podobne. Na celkom opačnej strane sa pohybuje Ľuboš, ktorý sa tomu všetkému nepodriadil, ale platí za to istú cenu. Napríklad, že jeho matka je dajme tomu z toho nešťastná... Častokrát sa ma pýtajú na tieto veci, že kde je pravda v tom filme? Niektorí ľudia sa pýtajú, prečo ten film dáva bláznovstvu väčší priestor ako realizmu.
Vyčítajú vám, že ste na strane bláznovstva?
Vyčítajú je silné slovo, skôr sa diváci pýtajú, chcú sa zorientovať, lebo možno ten film neodpovedá na všetky otázky celkom jasne. Áno, fandíme bláznovstvu. Mal som však pocit, že priveľa filmov je veľmi racionálnych. Sú plné každodennosti, nie sú ničím výnimočné. A sú vždy na strane rozumu. Ale film môže byť predsa aj na strane citu. Ten cit, to môže byť pritom aj vzťah k fotografiám, láska k niečomu, zanietenosť za niečo... V živote sme zvyknutí, že väčšinou vyhráva rozum, vo filmoch mám radšej, keď vyhrávajú city. Mám rád, keď sú filmy emocionálne.
Súhlasím s vami, že vaša babička je racionálna, ale myslím, že si získava všetky sympatie divákov (moje určite) tým, že je tolerantná. Ona preferuje tradičné životné vzorce, o ktorých ste hovorili, ale je úžasné, že dokáže akceptovať aj „čudácky“ život Ľuboša. Lebo ho má úprimne rada.
To je jasné. Preto tam napríklad znie hudba z Vesmírnej odysey. Že tá láska je tak silná, až prekonáva všetky spomenuté problémy a v konečnom dôsledku umožňuje rozvinúť Ľubošov talent. Fotografie a iné diela, ktoré vytvoril sú jedinečné, sú veľmi inšpirujúce. To fakt môže robiť len úplne slobodný človek. Keď sme natáčali ten film, bola to jedna veľká sranda. Bolo to niečo celkom iné, ako keď sa natáčajú filmy. Ľubošova hravosť, jeho detskosť je stále v ňom a to je veľmi dobre. On má 50 rokov, no na svet hľadí pohľadom oveľa mladším, v tom je neuveriteľný, veľmi zaujímavý. Okrem toho je hravosť pre film parádna vec!
Netajíte sa tým, že váš film je rekonštrukciou, že vytvárate obraz hlavného hrdinu spred niekoľkých rokov. Prečo ste nenakrúcali o dnešnom Ľubošovi?
Ľuboš sa venoval štúdiu netopierov 30 rokov svojho života. Úplne intenzívne asi 10 rokov, v nejakom 95 s tým skončil a prešiel na orchidey a zo živočíchov ho dnes zaujímajú iné tvory – začal bádať mloky. Od detstva už prešiel záujmom o rôzne živočíchy, začal žabami, pokračoval cez rysa ostrovida, fúzača alpského, a ja neviem cez čo všetko ešte... Mravce na záhrade, tie sme využili aj vo filme, samozrejme. Vrátili sme sa k netopierom, lebo netopier funguje aj ako určitá metafora. Pozerá sa na tento svet iným pohľadom, podobne ako ich bádateľ. Nie je nič krajšie vo filme, ako keď dôjde k takejto symbióze. Je to veľmi čistá, reálna metafora. Je to vlastne dokumentárna metafora.
Orchidea neponúka metaforu...
Orchidea sa nedíva opačne... Preto je tam aj ten záber na konci, ktorý sa otočí o 180 stupňov a stojíme pred otázkou: kto sa díva opačne? Babka alebo Ľuboš?
Celý film sa mi zdá byť spontánny a prirodzený, napriek tomu, že si viem predstaviť, že tam bola značná miera spolupráce s účinkujúcimi, hlavne s Ľubošom. Sám vravíte, že ste mnohé veci doslova rekonštruovali, pretože dnes už nie sú aktuálne. Napriek tomu je podľa mňa ten film autentický, pretože rekonštruujete vonkajšie podoby, prejavy a nie podstatu, obsah, zmysel. To druhé v hrdinovi pretrváva, aj keď už „neloví“ netopiere ale pestuje kvetinky.
Akurát ten posledný záber filmu mi pripadá trochu špekulatívny. Príliš tam cítim autora, zaujme ma jeho rukopis, nie obsah napísaného. Okrem toho to považujem aj za polopatizmus. Všetko som pochopil aj bez tejto pointy, nepotrebujem to servírované na tácke. Inak uznávam bravúrnosť posledného záberu, to áno, lenže ten záber je taký perfektný – až je zlý...
Mne sa ten záber páči najviac z celého filmu. Celá tá scéna mi príde strašne pekná a chcel by som raz natočiť film zložený iba z takýchto scén.
Ja vám z vášho filmu ponúknem krajšie scény, z voleja ma napadnú dve: keď Ľuboš hovorí, že sa ľudia naháňajú za peniazmi, drogujú, sexujú... a potom sa pýta: „a kto bude fotiť netopiere?“ V tom je filozofia, či aspoň poézia...
Áno, aj replika o mravcoch je výborná: ľudia majú všetko digitálne... Ľudia potrebujú pre svoj život všeličo možné, všelijaké digitálne veci, ale mravce nepotrebujú nič. Tá výpoveď končí nejakou srandou, ale je v tom ukrytá veľká myšlienka. O tom, že „potrebujeme“ veci, že sa naháňame za vecami nad rámec svojho prežitia. K čomu to celé je, čo tu robíme...?
Aj druhá scéna, čo chcem spomenúť, je pre mňa cennejšia ako záverečný záber...
V štôlni keď je Ľuboš...3
Nie, keď sa pri rozvešaných, sušiacich sa fotografiách mamička pýta: „Ľuboš, to z ktorého je roku?“ A on presne nevie, desaťročie hore – dole... A stále sledujeme babku, výraz jej sústredenej tváre nad výjavmi starých fotografií. To je geniálne...
No to je reálna scéna. To sa nedá vymyslieť. Reakcia babky je skutočná. Je tam trošku hra – v strihu, lebo Ľuboš bol za kamerou a my sme vytvorili dojem, akoby odpovedal zo stromu. Je to pekná scéna, zachytila moment, ktorý mám veľmi rád.
Ale stojíte si aj za svojím posledným záberom?
Áno, lebo ja rozoznávam dva typy záberov. Ten s babkou je záber, kedy sme postavili kameru a odchytali krásny dokumentárny moment. Zachytili sme to, čo je skutočne hodnotné, oveľa hodnotnejšie ako akýkoľvek vymyslený motív. Ale posledný záber, to je scéna, ktorú sme pripravovali dva dni a jeden celý deň točili. To je výsledok práce tímu, to je práca režiséra, filmára.
Ja nepovažujem odchytenie reality - aj keď je dobré - za také náročné, a preto si omnoho viac vážim iné scény. Je za tým nielen veľká robota, ja si za tým jednoducho stojím, že tá záverečná scéna je hodnotná. Mne sa páči, keď je film taký jazdovitý, keď je pohyb kamery premyslený. Sú to všetko hrané prvky, aspoň mne to tak príde, a mne sa to páči.
To, čo spomínate, nachádzam napríklad v amerických filmoch. Je to výborná technika a k nej treba predovšetkým dobrý rozpočet. Uznávam, aj nejaký ten nápad. Ale k motívom vášho filmu, ktoré som spomínal a vyzdvihol – k tomu treba človeka. Tvorivého filmára. Aj preto mám rád dokument, pretože v ňom môžete urobiť veľký film aj za 2,50. Nájsť si vzťah k ľuďom, k protagonistom, to nie je také jednoduché a samozrejmé, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Podľa mňa je to ťažšie ako vymyslieť zložitú scénu a dva dni ju pripravovať.
Vzťah je potrebný v každom filme, to je jasné, ten je nad tým celým. Ale keď už ten vzťah mám, tak ešte stále to chcem pretvárať, do svojej podoby. Potom mám taký dojem, že sme odviedli viac práce, alebo čo... A hlavne sa to aj odlišuje od klasického dokumentu, ktorý je len odchytaním reality, ktoré je následne zostrihané. Veľmi potrebujem vo filme prejaviť kreatívnu zložku, ona je tam prítomná minimálne v 50 percentách, možno je niekde menej badateľná.
Ľubošovo účinkovanie vo filme je celé rekonštruované. Ešte stále to nie je hraný film, ale oproti Studenému spoju je k nemu možno až 5 krát bližšie. Už je to inakší prístup, už nečakáme, čo sa bude diať, ale striktne dbáme na každý záber, máme celkom pod kontrolou, kedy a čo sa ide točiť. Netočia sa scény typu: poď a natočíme toto, uvidíme aký budeš. Aj keď aj také scény sú tam tiež, ale tie sú natočené náhodou, sú tam tri či štyri také. To je scéna s pánom zvonárom – náhodne natočená, s babkou, a ešte čosi...
Ľuboš však nemal predpísané repliky?
Repliky, ktoré rozpráva neboli predpísané. Ja som mal síce vopred napísané isté veci, ktoré som chcel aby povedal, aby sa vyjadril k niektorým témam a skúšal som ich aj podrobnejšie rozpísať, ale zistil som, že ich vôbec neviem napísať tak dobre, ako to on dokáže povedať. Ale bolo veľmi dôležité tie témy mať aspoň načrtnuté, aby som ho v rozhovore naviedol. Lebo keby som to nemal a vymýšľali by sme na mieste, tak už viem, že sa nič nevymyslí, celé sa to nejako zvrhne a natáčajú sa iné veci.
Ľuboš má dar, že vie veľmi dobre rozprávať. Napokon aj babka. Obaja vedia pútavo porozprávať príbeh a pritom veľmi odlišným spôsobom, čo bolo pre film zaujímavé. Navzájom sa dopĺňali.
Arsy – Versy slávi v týchto dňoch úspechy. Film vraj vyhral už na 16 festivaloch.
Hej, pred týždňom bola 16 cena, na jednom festivale získal 2 ceny, takže tých festivalov vyhral 15. Premietaný bol zhruba na 20 festivaloch po celom svete. Pol roka, od októbra putuje po festivaloch. Slovenská televízia ho odvysielala 6. marca, bolo to zvláštne, lebo Ľuboš mal vtedy akurát 50 rokov.
Hraný či dokumentárny?
Teraz nakrúcate absolventský film. O čom bude?
Pravdepodobne sa bude volať Comeback. Bude z prostredia Ilavskej väznice, jeho témou je reintegrácia. Väzni budú postupne prepúšťaní na slobodu a my budeme sledovať, ako sa im v reintegračných snahách darí alebo nedarí. Momentálne točíme vo vnútri, v base nakrúcame odsúdených, ktorí sa už pomaly pripravujú na výstup, ako oni hovoria.
To je taká by som povedal klasická sociálna téma, tam asi veľa kreácie nebude...
Ja si myslím, že bude. Ten film sa snažíme robiť ešte bližšie k hranému ako Arsy – Versy. Stále vychádzame z dokumentu, stále považujeme za dôležité to, čo ľudia povedia, realita je tam nosná, lebo prináša oveľa zaujímavejšie veci ako to, čo sme schopní vymyslieť a do filmu priniesť. Tie veci spoznávame postupne, tým, že tam chodíme, že sme tam. Aj scenár vzniká postupne. Na filme spolupracuje scenárista Juraj Šlauka. Ale postupujeme aj spôsobom, kedy realitu upravujeme tak, aby sme ten film urobili divácky zaujímavý, aby mal nejakú kontinuitu, aby fungoval. Chceme, aby tam bol nejaký príbeh, aby divák nestratil niť, aby nebol vťahovaný do zbytočných rozhovorov, aby film nebol ustrihaný, myslím, že to je opäť o niečo bližšie k hranému filmu.
Miro, čo budete robiť po škole? Čo myslíte, kde sa dá uplatniť, to čo je vo vás? Podľa mňa sa totiž u nás kariéra - v dobrom slova zmysle - v dokumentárnom filme nedá urobiť. Poznám niektoré okolité krajiny, kde sa to hádam dá, kde sa dá z dokumentu nielen vyžiť, ale sa v ňom aj vyžiť. Ale na Slovensku zatiaľ nie. Ste teda pripravený na trest, ktorý vás čaká za to, že ste sa dali na dokument?
Ja si myslím, že cesta je práve v neustálom približovaní sa k hranému filmu. Zaujímavé je stieranie rozdielu medzi dokumentárnym a hraným filmom, kedy môže byť takýto film zaradený pokojne aj v súťaži hraných filmov. Niektoré festivaly mali problém aj so Studeným spojom, kde je to podľa mňa ešte úplne jasné, ale na niektorých festivaloch nastal problém, či je to film hraný alebo dokumentárny. Pre mňa je to jednoznačne film dokumentárny. Bol by som rád, keby to bol film hraný, ale nemôžem to povedať, lebo to tak necítim. Na niektorých festivaloch ho však uviedli v sekcii hraných filmov.
Pre mňa nie je métou robiť film alebo hraný alebo dokumentárny, mne je to jedno. Ja chcem robiť film, ktorý budú ľudia prežívať, chcem, aby prežili tie emócie, o ktorých chcem rozprávať, alebo ktoré chcem ukázať, lebo sú dôležité. Ale keď sa to dá hraným filmom lepšie a silnejšie, alebo hoci len hranou scénou – tak smerujem týmto smerom. Nemám mantinely, že dokument – hraný film. Nemôžem ani povedať, že som čistý dokumentarista, ani že som čistý hraný filmár. Ja neviem čo som, a nemám vôbec pocit, že to treba rozoznávať.
Pre mňa je najlepší film taký, kde to nie som vôbec schopný rozoznať. Taký je napríklad film Dom obesenca od Kusturicu. Celý sa odohráva v cigánskej osade a nechápem, ako sa 30 cigánov podarilo zorganizovať do divadla, ktoré sa tam hralo. Je tam scéna, kedy sa dom zdvihne, žeriav ho zodvihne a všetci zostanú v dome bez stien, bez múrov. Zvláštna scéna. Ale je to silne autentické, neverím tomu, že to bolo hrané. Alebo to možno vzniklo tak, že 15 ľudí bolo smerovaných alebo vedených dokumentárnym spôsobom a 7 – 8 hercov to tam nejak dopĺňalo. To je veľmi zvláštna metóda, Forman ju kedysi používal. Zdá sa mi to ako zaujímavá cesta v dnešnom, modernom kine, možno je to znovuobjavovanie 60-tych rokov, ja neviem. U Formana vznikali vtedy takto veľmi zaujímavé filmy, ale Kusturica to vedel aj v 90 rokoch spraviť. Určite sa dá tou cestou ísť aj dnes.
Ja rozlišujem hraný a dokumentárny film, ale úprimne vám na vašej ceste držím palce. Vy chcete ešte niečo povedať...
Veľmi by som chcel poďakovať ľuďom, ktorí sa mojich filmoch tvorivo zúčastnili, lebo ak je film dobrý a darí sa mu, o ľuďoch, ktorí na ňom robili sa moc nehovorí. Väčšinou sa spomína len režisér a mne to príde voči ostatným trochu nefér. Bolo by fajn, keby sa na Slovensku robili rozhovory aj s ďalšími tvorcami, nielen s režisérmi. Tí ľudia sú rovnako dôležití a zaslúžia si pozornosť. Bol by som rád, keby vznikol rozhovor s kameramanom Arsy - Versy, keby sa ho opýtali, ako to on vnímal. Spolupracovníci režiséra prídu do tímu a vnímajú to úplne inak. Bolo by zaujímavé sa dozvedieť, ako to vnímajú napríklad zvukári, rád by som si to raz niekde prečítal.
Ďakujem za námet a najmä za rozhovor.
Použité fotografie: DOKO, archív Mira Rema, Juraj Ištvaník
- Hlavnú úlohu zahral Štefan Juríček. Film bol dokončený v roku 1980
- Recenzia filmu<a href="t3://page?uid=31"> Studený spoj</a>
- Režisér má na mysli aranžovanú scénu návštevy štôlne v podzemí, kde sa Ľuboš pohybuje s osvetľovacou konštrukciou, zostrojenou špeciálne pre účely filmu: na kurióznom trubkovom pantografe je umiestnených niekoľko bateriek. Za burácania monumentálneho úvodu skladby Richarda Straussa a svetelných efektov sa z tmy podzemia v smere na kameru približuje Ľuboš.