Skeptikom som rád
Rozhovor s Iľjom Ruppeldtom nielen o filme Letová správa OK 89 - 90
Fedor Gál ho nedávno v rozhovore pre SME nazval frfľošom a večným skeptikom. Ústredný protagonista, moderátor a spoluautor dokumentu Letová správa OK 89 - 901 týmito slovami kvalifikoval režiséra filmu Iľju Ruppeldta.
Ešte za "starého režimu" sa film začal nakrúcať pôvodne ako príspevok k prestavbe.2 Fedor Gál mal v tom čase 44 rokov a pôsobil ako sociológ na voľnej nohe. V roku 1989 mal Iľja Ruppeldt tridsať, od absolvovania štúdia dokumentu na bratislavskej VŠMU uplynulo päť rokov. Po škole odslúžil najprv rok v povinnej obrane vlasti, potom pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe, kde nakrútil tri či štyri týždenníky v Spravodajskom filme a zopár dokumentov v Štúdiu krátkych filmov ako aj v Československej televízii Bratislava.
Nežná revolúcia významne poznačila nielen výslednú podobu "prestavbového" filmu, nepochybne mala zásadný vplyv aj na životy a kariéry ich tvorcov. Je všeobecne známe, že Fedor Gál sa stal jednou z kľúčových postáv Novembra i bezprostredného vývoja po ňom, až do odchodu zo Slovenska v roku 1992. Ale spoločenský a politický vývoj v krajine nikdy neprestal sledovať a z času na čas ho komentuje aj z neďalekej Prahy3. Iľja Ruppeldt v ponovembrovom období striedal pôsobenie na voľnej nohe s riadiacou funkciou v Slovenskej televízii (začiatkom roka 1992 sa stal šéfproducentom Producentského centra dokumentárnej tvorby a vzdelávania, neskôr vedúcim jednej z tvorivých skupín centra, z televízie odchádza v marci 1994), ako aj s pôsobením v reklamnej branži (kreatívny riaditeľ Dorland B.M.A. neskôr EURO RSCG).
Od roku 1997 žije na Novom Zélande, kde najprv pedagogicky pôsobil na Novozélandskej univerzite v Hamiltone. Dnes úspešne podniká ako producent a tvorca propagačných filmov. Zriedkavo sa dostane aj k tvorbe dokumentárnych filmov, jeho film Stretnutie s bodliakom získal ocenenie na XX. ročníku Etnofilmu v Čadci a cenu za najlepší novozélandský dokument na festivale Spirit on Screen 2005. Dlhodobo pripravuje dokument o českých a slovenských Rómoch, ktorých osud zavial až na Nový Zéland. Iľja Ruppeldt pravidelne navštevuje Slovensko, v posledných dvoch ročníkoch (v roku 2006 a 2008) bol členom medzinárodnej poroty Etnofilmu, v rokoch 2008 a 2009 zasadal v porote festivalu Ekofilm4.
S Iľjom sa poznám od jeho stredoškolských čias, chodili sme spolu do rovnakej triedy gymnázia a stretávali sa aj na súťažiach amatérskych filmárov. Spolu sme študovali dokumentárny film na bratislavskej VŠMU a v čase jeho krátkej televíznej anabázy bol na chvíľu mojím šéfom.
Od odchodu na Nový Zéland sme okrem príležitostných osobných stretnutí v Čadci a v Bratislave aj v písomnom kontakte, aj nasledujúci rozhovor vznikol formou e-mailovej komunikácie. Položil som režisérovi niekoľko otázok v súvislosti s filmom Letová správa OK 89 - 90, vznikajúceho na pozadí Nežnej revolúcie. Ruppeldt nehovorí len o praktických okolnostiach nakrúcania tohto titulu, ale ponúka aj svoj pohľad na dobové spoločenské pomery. A s chuťou sa neraz púšťa aj do hodnotenia slovenskej súčasnosti. Z pochopiteľných dôvodov si v rozhovore tykáme.
Aké boli "prednovembrové" okolnosti vzniku tohto filmu, kto dal podnet na jeho nakrútenie?
Vtedajší riaditeľ Štúdia krátkych filmov Mikuláš Fodor bol, ak sa dobre pamätám, zároveň aj šéfom strany na Kolibe. Je pravdepodobné, že iniciatíva vznikla práve medzi komunistami ako bol on. Teda medzi ľuďmi, ktorí si nielen uvedomovali nezmyselnosť vtedajšieho systému, ale zároveň cítili morálnu podporu z Moskvy - v tej dobe už „perestrojkovej“. Čo sa dialo "hore", o tom vedel Fodor, my nie. On bol prostredníkom medzi stranou a radovými filmármi, „robotníkmi umenia“.
Tvoj film sa začína titulkom:
"Bývalé vedenie Slovenskej filmovej tvorby sa v máji 1989 rozhodlo nakrútiť dokumentárny film o prestavbe v Česko-Slovensku s názvom Týka sa všetkých. Film sa mal premietať na XVIII. zjazde KSČ. Hoci vedenie Slovenskej filmovej tvorby sa snažilo spôsob nakrúcania dôsledne kontrolovať, vývoj v spoločnosti a následné politické zmeny v novembri 1989 umožnili dokončiť film v tejto podobe."
I.R.: Ja som si pomerne skoro, ešte pred Novembrom začal uvedomovať, že ten film nedopadne dobre. A teraz nemám na mysli jeho prípadný koniec v „trezore“. Koniec koncov v tej dobe nakrútiť trezorový film už neznamenalo prakticky žiadny postih, bola by to svojím spôsobom dobrá reklama. Ale cítili sme, že tomu filmu chýba dráma, a tak ten titulok bol jedným z pokusov dostať tam napätie. Keďže film sa dokončoval až po „velvete“, logicky tam nakoniec už žiadne napätie nebolo. Nielen tvorcovia, aj diváci poznali výsledok ešte pred spustením premietačky.
Inak v tom úvodnom texte je logická chyba: Samozrejme, keby neprišlo k politickým zmenám, film by mal inú podobu. Možno by bol aj lepší. Udalosti nás predbehli. Ale v tomto prípade neľutujem.
Ako sa zostavoval tvorivý tím ľudí filmového projektu? Mal si pri výbere ľudí do štábu voľnú ruku?
Kameramana, produkčnú a ďalších členov štábu som si mohol vybrať. V tom čase som často spolupracoval s kameramanom Dodom Lietavcom, ako aj s produkčnou Helou Pavlovičovou, oni boli logickou voľbou. Šéfdramaturgom Štúdia krátkych filmov bol Milan Černák, dramaturgom projektu sa stal Dezider Ursiny. Obaja boli kmeňoví zamestnanci štúdia, nik iný v podstate neprichádzal do úvahy. Ak sa nemýlim, tak Dežo pritiahol do projektu Fedora Gála.
Čo myslíš, prečo si bol, ako nestranník, poverený réžiou filmu práve ty?
Netuším. Mám pocit, že v tej dobe stranícka príslušnosť už nehrala podstatnú úlohu. Nemyslím si, že by ma oslovili ako prípadného "obetného baránka". Možno to bola náhoda, možno do mňa vkladali nádeje ako do predstaviteľa mladej generácie.
Niekedy v roku 1986 alebo 87 mi Fodor ponúkol realizáciu projektu dokumentárnej rekonštrukcie konferencie vo Wannsee. Štúdio to malo vyrábať pre západonemeckú televíziu a bola to samozrejme zaujímavá ponuka, vďaka ktorej by som nemusel nejaký čas zháňat bony pred Tuzexom... Lenže z projektu nakoniec nebolo nič. Keďže som však už do neho investoval pomerne veľa času, Fodor možno cítil nejakú výčitku, a tak mi to chcel kompenzovať.
Vždy som bol „homo politicus“, myslím, že zainteresovaní to vedeli. To mohlo rozhodnúť. Dnes viem, že mali osloviť radšej niekoho staršieho, skúsenejšieho. Na druhej strane by možno projektu prospelo, keby sa do neho neangažovala generácia, ktorá priamo zažila sklamanie z roku 1968. Nepochybne sem patril aj Dežo, aj Fedor bol do istej miery poznačený frustráciou. Množstvo ľudí, čo sa objavili vo filme, neboli principiálne antikomunistami. Viac či menej verili v socializmus s ľudskou tvárou. Priznám sa, okrem Jozefa Kučeráka nezanechali na mňa dojem. Ale pán Kučerák bol príliš slušný človek na to, aby uspel v praktickej politike.
Mojou chybou bolo, že pri výbere ľudí, ale aj pri filmovaní som bol - dnes by sa povedalo - „politicky korektný“. Mal som zbytočne priveľký rešpekt. Keď sa v priebehu nakrúcania zmenila politická situácia, mal som zareagovať a razantnejšie zmeniť koncepciu. Tu sa prejavila moja filmárska neskúsenosť.
V úvodnom titulku je tiež informácia, že vedenie SFT sa snažilo nakrúcanie dôsledne kontrolovať. Lenže vy ste nakrúcali mnohé rozhovory s režimu nepohodlnými ľuďmi už v mesiacoch pred novembrom 89 (napríklad Ján Budaj 8.10.89, Jozef Kučerák 4.10.1989). Ako sa vám to podarilo? Napokon aj úvodný synchrón hlavného protagonistu filmu Fedora Gála, ktorý je viac než nelichotivou vizitkou života v "reálnom socializme" ste nakrútili už v auguste. Neviem si predstaviť, že by ho predstavitelia minulého režimu v tejto podobe schválili, nech by sa tvárili akokoľvek prestavbovo. Uvažovali ste v tých časoch aj s alternatívou, že nakrúcate tzv. trezorový film? Alebo bola za tým nejaká iná stratégia?
Nebudem sa hrať na hrdinu. Spomínal som to už vyššie, skončiť v trezore bolo v tej dobe už skoro prestížnou záležitosťou, ja som sa tým nezaoberal. Áno, nakrúcali sme s „nepohodlnými“ ľuďmi, ale keď som bol na úvodnom briefingu u Fodora, naznačoval nám, že máme nakrútiť film taký, „ako si to žiada doba“. Dalo sa to samozrejme vysvetľovať všelijako. Myslím, že aj Fodor si to vysvetľoval podobne ako my, lebo keď sa roznieslo koho a čo filmujeme, zavolal si nás raz či dva krát na koberec. Podľa mňa to robil len preto, lebo ho k tomu vyzvali jeho stranícki nadriadení. A možno že aj tí to mysleli len ako prípadnú poistku pred ešte vyššími straníkmi. V každom prípade nám Fodor ponúkol kávu, možno aj borovičku a povedal nám, aby sme pokračovali v nakrúcaní, tak... ako si to žiada doba.
Možno si spomínaš, spolu sme vo februári 1989 nakrúcali dokument z plesu poľovníkov Ples dnes5. Bolo komické robiť rozhovory s pripitými poľovníkmi, v tom čase letelo slovné spojenie „prelomove obdobie“. A tak sa to vo filme hemží frázami ako napríklad „strielať jelene dnes, v tomto prelomovom období“ alebo „vyhrať tombolu v tomto prelomovom období“ a podobne. O niekoľko mesiacov neskôr bola zrejme v móde fráza „ako si to žiada doba“.
Bol na film vopred napísaný scenár? Čo v ňom bolo, kto ho schvaľoval? Aké boli pripomienky a odporúčania? Čo z vašich pôvodných zámerov v "dramaturgickom procese" zakázali?
Základný námet vyšiel z pera Eugena Gindla. Mali sme aj bodový scenár, ale ten sa v priebehu nakrúcania menil. Nezakázali nám nič. Možno sme nešli celkom na doraz, lebo sme mali v sebe autocenzúru. V každom prípade pri výbere ľudí zohrával kľúčovú úlohu Fedor, on poznal Kučeráka, Budaja a iných. Na doraz sme nešli vlastne už pri výbere protagonistov, lebo väčšinou, ako som spomínal, išlo o ľudí, ktorí boli zviazaní s ideálmi roku 1968. Pravdou je, že na Slovensku vlastne nebolo koho filmovať. Boli tu alebo komunisti, alebo šesťdesiatosmičkári. Mali sme osloviť aj ľudí, ktorí nemali žiadne politické ambície, ale kruto na režim doplatili. Mám na mysli bývalých živnostníkov, sedliakov, potomkov šľachty a podobne.
Ako ste sa dozvedeli o "Panelovej diskusii o využití tvorivého potenciálu", ktorá sa konala 12. septembra1989 v Prahe? Bolo to vďaka Milošovi Zemanovi, v tom čase už populárnemu kritickému prognostikovi?
Zemanovi vyšiel v nejakom technickom časopise zaujímavý článok tuším už júli6. To ma zaujalo. Naviac Fedor sa so Zemanom poznal. Na tej diskusii sme filmovali aj iných „analytikov“, ktorí sa neskôr stali známymi, ako napr. Ivan Gabal a ďalší. Tak ako dnes, aj vtedy odzneli predovšetkým pekne obalené frázy. Zeman bol aspoň vtipný (napokon vtipný býva dodnes), mal nadhľad. Môžem potvrdiť, že v čase nakrúcania bol triezvy.
Ako sa ti spolupracovalo so silnou osobnosťou, akou Fedor Gál nesporne je?
Dostal som sa takpovediac do partičky s dvoma silnými osobnosťami – s Dežom Ursinym a Fedorom Gálom. Fedor nijako nepretláčal svoju osobnosť. Nemôžem na neho povedať krivé slovo. Bol a dodnes zostal férovým človekom. Myslím, že dokonca ani milióny ho nezmenili. Žiaľ, niekedy je mimo reálny svet. Všetci veríme v nejaké dogmy, jeho výhodou je však to, že v ťa diskusii vďaka svojej intelektuálnej prevahe presvedčí. V čase nakrúcania bol Fedor pre mňa čosi ako boh. Lenže pravdu nakoniec nezakryješ. Fedora "neomylnosť" stála politickú kariéru, a v neposlednom rade prispela aj k neúspechu nášho filmu, z ktorého mám nie najlepší pocit.
A spolupráca s Dežom Ursinym?
O mrtvých len v dobrom, ale Dežo bol niekde v kútiku duše komunistom. Takým „s ľudskou tvárou“. Pochybujem, že by inak skomponoval hudbu k Válkovmu Slovu. A prejavovalo sa to aj počas nakrúcania Letovej správy. Bol som vtedy relatívne mladý a do určitej miery očarený intelektuálnou prevahou tých dvoch osobností. Fedor bol menej vľavo, zostáva v tom priestore dodnes. Vtedajšia aj dnešná doba si však žiadajú menej intelektuálnych obratov a viac činov. V každom prípade sa pri nakrúcani Letovej správy stretli traja ľudia s celkom rozdielnym svetonázorom. V slobodných voľbách sme pravdaže volili tie isté strany, ale každý z iných dôvodov.
Ktorý deň ste filmovali demonštráciu na nám SNP?
To si ozaj nepamätám. V tom období sme sa dosť pohybovali po Prahe, mali sme napríklad dohodnutý rozhovor s Martou Kubišovou. Produkcia to s ňou dohodla ešte pred revolúciou, ale nakrúcali sme ju až 29. novembra...
Scéna, keď ľudia sledujú pražský policajný zásah proti študentom na obrazovke televízora vo výklade bratislavského obchodného domu Dunaj má zvláštnu atmosféru, všetci sú akýsi mĺkvi, nehybní, akoby zaskočení. Až potom nasledujú čiernobiele zábery z mítingu na námestí SNP...
Zaskočení boli mnohí. Aj preto vtedy ležala moc na zemi...
Ako prebiehalo nakrúcanie? Boli ste dostatočne operatívni, mali ste vždy, keď sa niečo dialo kameru k dispozícii? Napríklad z búrlivých nacionalistických vášní pred parlamentom na Župnom námestí z marca 1990 nie je vo filme nič, téma narastajúceho národného napätia zaznieva len z niekoľkých ankiet.
Nakrúcali sme 35mm kamerou, technická výbava sa musela objednávať. Keby sa film nakrúcal v rámci Spravodajskeho filmu, boli by sme asi flexibilnejší. Z hľadiska technológie by sa revolúcia dnes nakrúcala oveľa ľahšie. Mal som vtedy síce k dispozícii niekedy dokonca až 6 členný štáb: dve autá, kameramana, zvukára... ale bolo to veľmi nepružné. Dnes, keď produkujem veci často celkom sám, som schopný pracovať oveľa operatívnejšie. Keď sa niečo deje, môžem ihneď ísť na miesto. V roku 2004 som si pripomenul revolučnú atmosféru. Na Tahiti vypukli nepokoje, zobral som kameru a išiel nakrúcať revolúciu . Bolo to síce „len“ video, ale v takýchto prípadoch ide najmä o autenticitu. Zaujímavé bolo, že dav skandoval podobné heslá ako my v roku 1989. Aj výsledok tichomorskej revolúcie bol podobný našej.
Nepochybne ste nakrútili podstatne viac materiálu, ako ste vedeli vo výslednom zostrihu využiť. Spomínaš si, čo sa do filmu nedostalo? Nie sú to - najmä z dnešného odstupu - zaujímavé veci? Nestálo by za to znova sa k tomu vrátiť? Použiť?
Myslím, že ten materiál bol skartovaný, to sa s nepoužitým materiálom po čase robilo a robí. Nemyslím si, že by sme nevyužili nejaké zásadne veci. Veď sme nakrúcali len v pomere 1:3. Podľa mňa je aj v samotnom filme veľa vecí, ktoré nemali zásadnú hodnotu ani v dobe vzniku diela . Možno sa to s odstupom času zmenilo, ale to by mali posúdiť iní.
Osudy mnohých protagonistov filmu, angažovaných v ponovembrovom vývoji sú väčšinou známe. Vieš niečo o tom, čo je s robotníkom z tvojho filmu Pavlom Falisom? Ako sa mu darí?
Nie, neviem. Falis bol tiež Fedorov tip. Možno by stálo za to vyhľadať ho a nakrútiť film o tom, ako sa jeho život vyvíjal po roku 1989. S istou nadsázkou, ale dovolím si tvrdiť, že zaradením sekvencie s Falisom sme sa stali priekopníkmi „emocionálnej“ žurnalistiky, ktorej cieľom je vyvolať slzy a nie korektnú informáciu. Takáto žurnalistika dnes prežíva nebývalú konjunktúru, u nás aj všade vo svete. Príklad? Pozrime sa na súčasné správy, dajme tomu z Gazy, so slzami v očiach sleduješ zábery na nevinné deti, ktoré sú v skutočnosti nastraženými živými štítmi.
Nechcem o týchto citlivých otázkach bohapusto teoretizovať, v úvahách by bolo veľa „keby“. Bývalý režim bol postavený na hlavu, no dalo sa to podla mňa ukázať aj lepším, jednoznačnejším spôsobom. My sme Falisovu dcéru tak trochu použili ako príklad toho, že niektorí boli za komunizmu zvýhodňovaní a iní mali jednoducho smolu. Zaujímalo by ma, či si Fedor na túto situáciu spomenul v čase, keď o tri roky neskôr získal kľúče od TV Nova. Bola to v podstate podobná situácia, s tým rozdielom, že teraz bol privilegovaný on.
V hodnotení svojho filmu si dosť kritický. Ale Nežnú revolúciu si zažil nielen ako režisér, ale aj ako občan, aj keď práve za kamerou. Ako podľa teba dopadol November 89?
V tíme nášho filmu som bol jediný, komu „odkaz“ roku 1968 až tak veľa nehovoril. Aj preto, že mnohých vylúčených komunistov som poznával osobne, keď navštevovali môjho otca - podobne postihnutého. Akosi intuitívne som cítil, že tadiaľ cesta nevedie. Koniec Gorbačovskej perestrojky ma utvrdil v názore, že aj Pražská jar by nakoniec odišla do stratena sama, aj bez sovietskych tankov.
Napríklad v roku 1987 som bol v centrále Amnesty International v Londýne, kde som sa okrem iných stretol aj s Karlom Kynclom. Cítil som, že tí ľudia sa pohybujú v nie celkom reálnom svete. Bol som vlastne v schizofrenickej situácii: chcel som zmenu, mal som dokonca možnosť o tom nakrúcať film, ale cítil som, že ak tú zmenu budú robiť ľudia, ktorých som filmoval, výsledok zmien nebude taký, ako by som si predstavoval. Na začiatku filmu Fedor hovorí: "Uvidíte film o spoločnosti, ktorá sa ocitla na rázcestí. Jedna cesta vedie do priepasti, druhá do neznáma. Do priepasti sa nám nechce. Do neznáma by sme mali vykročiť poučení. Mali by sme pochopiť, prečo žijeme v spoločnosti, kde sú ľudia demotivovaní, ľahostajní, kde prestali veriť v reprezentantov moci“. Tá veta je geniálna, lenže platí žiaľ čiastočne aj dnes. Ostatné výsledky komunálnych volieb7 sú toho dôkazom.
Spomínal si, že domácu revolučnú atmosféru si si pripomenul pri nepokojoch na Tahiti v roku 2004, ktoré si aj nakrúcal. Na Novom Zélande (ešte) revolúcia nebola, o čom sa tam dá nakrútiť vzrušujúci dokument? O čom bude tvoj pripravovaný film?
Nový Zéland je všeobecne považovaný za vzorový štát. Ale aj tu je riadna korupcia. Novozélandské školstvo často označujú za najlepšie na svete, lenže aj tu sa nájdu ľudia vo veku 25 - 30 rokov, čo nevedia čítať ani písať. Mnohí absolventi vysokých škôl čítajú s problémami. Asi pred ôsmimi rokmi sa sem dostali dvaja Kubánci a oni vyučujú angličtinu, lebo sú lepší než domáci. A napokon aj tu - nielen v komunistickom Československu (prípad Falisovej dcéry z môjho filmu) zomierajú ľudia pre nedostatočnú – bezplatnú – lekársku starostlivosť. Kvalita liečenia tu síce nie je ovplyvnená straníckou príslušnosťou, ale nájdu sa iné dôvody, prečo niekoho pošlú na náročnú operáciu do Austrálie a iného „upracú“ do hospicu.
Nebudem unavovať vymenúvaním ďalších konkrétnych príkladov, ktoré všetky svedčia o jedinom: západný svet sa vďaka obrovskému materiálnemu blahobytu zrodenému v kapitalizme dostal na cestu morálnej a aktuálne aj hospodárskej degenerácie. V celom svete sa ako sprievodný jav tohto úpadku presadzuje skôr ľavicové zmýšľanie a tak nečudo, že čosi ako modifikované ideály "socializmu s ľudskou tvárou" dorazili napokon aj k protinožcom. No a tak je i na "blahobytnom" Zélande stále o čom nakrúcať zaujímavé filmy... Oficiálne miesta sa tiež tvária, že Nový Zéland je harmonická multikultúrna krajina. Ale je to inak, a o tom nakrúcam svoj najnovší film.
Čiže keď máš prestávku v budovaní vlastného, osobného blahobytu, nakrúcaš polemický film o súčasných pomeroch?
Tak nejak. Nakrúcam ten film vo vlastnej produkcii, za svoje a vo svojom voľnom čase, nemám žiadny konkrétny termín dokončenia. Pochopiteľne, vždy keď dostanem zákazku, odložím načas svoj filmový projekt bokom. Ale chcel by som ho dokončiť na budúci rok.
Čo je témou filmu?
Uvediem ešte jeden príklad, ktorý okrem iného svedčí aj o tom, ako sa náš svet zmenšil, a ako niektoré témy Slovenska súvisia aj s niektorými tunajšími otázkami. Zhruba pre dvomi mesiacmi som v SME čítal rozhovor s Fedorom Gálom. Okrem iného kritizoval slovenskú vládu a úrady, že nevedia riešiť problematiku Rómov, no a ako príklad správneho riešenia uviedol práve Nový Zéland. Neviem ako k takému nezmyslu prišiel. Dobre som sa zasmial, pretože tu žijem, a viem, že je to presne naopak. O Rómoch totiž nakrúcam spomínaný najnovší dokument a dokonca poznám aj tých, ktorým Fedor písal doporučenia pre novozélandské úrady. Na diaľku mu môžem len odkázať, že Rómovia sa tu ani neintegrovali, ani nepracujú.
Čo tam teda robia? Pri čom ich filmuješ?
Spriatelil som sa s tými Rómami. Sami si nakrútili „inštruktážne“ video o tom, ako klamať úrady, ako kradnúť a podobne. Majú to na VHS kazetách, videl som to. Lenže nie sú takí hlúpi, aby mi to poskytli pre môj film. „Off“ kamera ti povedia zaujímavé veci. Okrem toho oficiálne novozélandské úrady mi neumožnili filmovať na úradoch pre utečencov.
Ale nemôžem dávať všetkých Rómov do jedného vreca. Je tu asi dvesto Rómov z Čiech a zo Slovenska. Ak sa nemýlim, traja z nich pracujú. Niekoľko z nich sa už vrátilo do Čiech. Za ten čas, čo sa zaujímam o Rómov na Zélande, bol tu jeden pogrom na skupinu bulharských Rómov, pričom im zdemolovali desiatky karavanov. Jeden z našich Rómov bol zabitý, presné okolnosti mi Rómovia neboli ochotní prezradiť. Film ma pracovný názov „Svadba“. Je to moj prvý projekt v HD.
Je zaujímavé, že aj Fedor nakrúca teraz nejaký dokument o Rómoch. Bude zrejme úspešnejší, lebo ľahsie sa nakrúti idylka...
Zdá sa, že vaše cesty s Fedorom Gálom, ktorý bol ústrednou postavou tvojho filmu Letová správa 89 - 90 sa aj po rokoch a napriek geografickej vzdialenosti občas križujú...
14. novembra 2009 uverejnili v SME rozhovor s Fedorom o Letovej správe. Okrem iného ma celkom oprávnene označuje za frfľoša a skeptika. Potešilo ma to. Zhodou okolností novembrové vydanie časopisu Australasian Science uverejnilo výsledky výskumu, podľa ktorého sú skeptici ľudia s ďaleko väčším rozhľadom a predstavivosťou než optimisti.
Ďakujem za rozhovor.
- Film je súčasťou nedávno vydaného DVD November očami slovenských dokumentaristov
- Viac o filme nielen v tomto rozhovore, ale aj v samostatnej recenzii
- Viac o Fedorovi Gálovi na <a href="http://www.fedorgal.cz"></a>
- Viac o Iľjovi Ruppeldtovi na <a href="http://www.golem.co.nz"></a>
- Spomínam si, bol to asi 15 minútový filmový príspevok do televízneho magazínu Večer pre vás. Pôvodne sa mal volať "Ples v tomto období", aby sme však vraj zbytočne nedráždili, na odporúčanie vedúceho redaktora kultúry Laca Bariaka sme ho premenovali na "Ples dnes".
- Článok "Prognostika a přestavba" bol uverejnený v Technickom magazíne v auguste 1989, s textom sa zoznámila a nadchla značná časť československej verejnosti. Článok dostupný aj na <a href="http://milos.chytrak.cz/1989/zeman-tm.php"></a>
- Ruppeldt má na mysli voľby do VÚC z novembra 2009, kedy v prevažnej miere zvíťazili kandidáti koalícií s vládnym Smerom.