"Uvidíte film o spoločnosti, ktorá sa ocitla na rázcestí. Jedna cesta vedie do priepasti, druhá do neznáma. Do priepasti sa nám nechce, do neznáma by sme mali vykročiť poučení. Mali by sme pochopiť, prečo žijeme v spoločnosti, kde sú ľudia demotivovaní, ľahostajní, kde prestali veriť reprezentantom moci. Mali by sme vedieť, prečo inštitúcie, ktoré sa starajú o naše zdravie, o naše deti zlyhávajú. Mali by sme tiež vedieť, prečo umierame o štyri roky skôr, ako ľudia v okolitých krajinách. Prečo u nás, v krajine, ktorá bola kedysi jedna z najvyspelejších máme zhruba polovičnú produktivitu práce ako v krajinách, ktoré už tak dlho dobiehame a predbiehame. Mali by sme pochopiť patológiu každodenného života, prečo nám pred očami bujnie korupcia, lajdáctvo, neporiadok, prečo sa voda nedá piť a vzduch dýchať. Toto všetko by sme mali vedieť preto, aby sme dokázali pristúpiť k činu, aby sme dokázali riešiť problémy, ktoré nás trápia. Tu a teraz, v záujme budúcnosti. O tom všetkom bude náš film."

Ak tvorcom nechýbala "odvaha", či "mravná pripravenosť", prečo potom ich dokumentaristický pokus nedopadol lepšie?

Ankety sa v prvej polovici filmu preplietajú aj s príbehom robotníka Pavla Falisa.³ Ten v niekoľkých synchrónoch porozpráva tragický príbeh svojej dcérky, ktorá musela zomrieť, pretože domáce zdravotníctvo jej nedokázalo poskytnúť zodpovedajúcu liečbu, dostupnú v tom čase už na Západe. Zúfalý otec prostredníctvom britského veľvyslanectva našiel pochopenie a čiastočnú finančnú podporu u mediálneho magnáta Roberta Maxwella, ale nie u domácich politických špičiek (napríklad súdruh Biľak vraj mal pomôcť ako krajan krajanovi...), ktoré odmietli poskytnúť chýbajúcu čiastku na liečenie, resp. ju podmieňovali nesplniteľnými byrokratickými podmienkami.

Smutný príbeh je samozrejme do značnej miery pre vtedajšie pomery symptomatický, ale sám o sebe výstižnú charakteristiku totalitného zriadenia neposkytuje. Film však žiadne ďalšie výstižné príbehy neprináša. Sústredí sa na podrobnosti otcových peripetií, ktoré sú nám tlmočené v jeho pomerne ťažkopádnom verbálnom opise v synchróne, ktorý vrcholí mimo obraz k záberom z bratislavských mítingov na Námestí SNP. Posolstvo tvorcov je zrejmé - spoločnosť sa oslobodila od nehumánneho režimu, i keď pre niekoho to mohlo byť už neskoro. Táto skutočnosť je nositeľom istého pátosu a nepochybne pôsobí emocionálne, ale nie je pre zmysel udalostí práve najtypickejšia. Je len jedna z mnohých, a preto by nemusela byť vo filme výlučným zástupcom individuálnych ľudských osudov, ktoré sú spojené so životnými pomermi v totalite i s chvíľami oslobodzovania sa z nej. Novembrová revolúcia bola predovšetkým šancou, príležitosťou začať žiť nové príbehy našich životov.

V druhej polovici filmu, v zázname porevolučnej doby sa rozširuje plejáda osobností vypovedajúcich vo filme - čo výrazne rozširuje tematickú a dramaturgickú rôznorodosť až spôsobuje určitý chaos. Tak napríklad Marta Kubišová porozpráva koncom novembra o svojej story s údajnými pornofotografiami, ktoré boli zámienkou pre zmarenie jej speváckej kariéry v začínajúcej sa normalizácii. Alena Hromádková v niekoľkých pomerne rozsiahlych synchrónnych vystúpeniach deklamuje zásady a prednosti pravicovej politiky, a pritom nekompromisne účtuje s komunizmom. So svojimi koncepciami spoločenského vývoja sa pred kamerou zdôverujú aj ochranári Marek Huba a Peter Kresánek, filozof a historik František Novosad, sociológovia Jiřina Šiklová a Ivan Gabal prehovoria na februárovej panelovej diskusii o priebehu Nežnej revolúcie a podobne.

Film prinesie tiež obrazové spravodajstvo z prvého snemu Verejnosti proti násiliu (rokovanie v kongresovej sále Domu odborov tak trochu pripomína rokovania socialistickej mládežníckej organizácie...), a niekoľko ďalších ankiet z kuloárov zjazdu i z ulíc, ktoré prinášajú náznaky ďalšieho spoločenského vývoja: začínajú rezonovať napríklad otázky nacionalizmu, objavujú sa prvé známky dezilúzií. Film sa končí opäť v strižni, moderátor a sprievodca filmu Fedor Gál má aj posledné slová. Hovorí:

"Všetci sme tak trochu prekvapení. A čím to je, že po tej počiatočnej eufórii naraz pribúda toľko sklamaných ľudí. Čím to je, že po uliciach chodí toľko utrápených tvárí? Podľa mňa je to normálne. Po dlhej nehybnosti, po chorom kľude naraz sme v pohybe všetci, nenaučení na pohyb. Naraz zisťujeme, že o svoje právo na pokojný život musíme bojovať, že nepríde darom a zisťujeme, že tento boj nebude jednoduchý, pretože naša ekonomika neprodukuje, v našej spoločnosti sme zabudli na to, čo to je sociálna spravodlivosť a o demokracii veľa hovoríme ale málo o nej vieme a predovšetkým nevieme žiť demokraticky. Myslím, že nám potrvá pár rokov, než sa šanca, ktorú nám história ponúkla premení na skutočnosť. Alebo nepremení, ale v tom prípade sme premrhali možno poslednú šancu."