Známy slovenský filozof, ktorého poznávame najmä po hlase, lebo je snímaný prevažne z vtáčej perspektívy, si vychutnáva svoje účinkovanie. Pauzujúci výtvarník, v súčasnosti skôr úspešný majiteľ reklamnej agentúry, robustne prítomný vo svojej menežérskej, zrejme trendovej - ohnivočervenej kancelárii škatuľkuje súčasnú slovenskú populáciu, prisudzujúc skupinám spotrebiteľov neraz kuriózne názvy ako „babka“, „správny chlap“, „praktická žena“, „mladý a šťastný“ „mamina“, „generation next“... a podobne. Ležérny, neholený a nečesaný mladý muž s predčasne splnenými ambíciami sa na záberoch pohodlne rozvaľuje, je nad vecou, až mu vďaka uvoľnenej artikulácii väčšinou nie je rozumieť. A ešte zopár ďalších viac či menej zaujímavých spoluobčanov a figúrok zachytených v aktuálnej životnej situácii. A k tomu „moderný“ filmový výraz, väčšinou neosobný, v chladne komponovaných záberoch, skôr v celkoch ako v detailoch, výraz podporený aj hudbou možno trendový, ale studený ako psí čumák. To sú prvotné dojmy z filmu Slovensko pre začiatočníkov, ale boli by sme nespravodliví, keby sme zostali len pri nich. Pretože v tom filme je ukrytá aj chvályhodná ambícia – zachytiť a pochopiť, čo sa udialo a deje s obyvateľmi krajiny v priebehu posledných desaťročí, zaznamenať, ako sa náš život mení. Začnime teda najprv trochu zoširoka.

Aj „letmá“ reflexia lepšia ako žiadna

Na ploche filmu, prekračujúcej svojimi takmer 55 minútami i tradičný veľký televízny formát (52 minút) je veľa prázdnych miest, no občas zaúčinkuje aj čaro nechceného. Keď napríklad Martin Knut hovorí o zdravom štýle mladej generácie, užívajúcou ovocné šťavy a minerálky (stačilo už dodať len že nesýtené...), čo však vraj nevylučuje ani holdovanie alkoholu a užívanie drog. Následne ešte sledujeme trávenie voľného času zástupcami tejto generácie v podzemnom nočnom klube s obligátnymi cigaretami v rukách...

Tak či onak, trpezlivému a „odolnému“ divákovi film Slovensko pre začiatočníkov priniesol aspoň letmý obrázok sociálneho stavu a vývoja, sociologických a kultúrnych charakteristík určitých vybraných skupín obyvateľov. Tento obrázok však nie je dostatočne reprezentatívny, trochu je optimisticky skresľujúci, lebo registruje a spomína síce hlboké spoločenské premeny a viaceré skôr pozitívne dôsledky vývoja, ale takmer vôbec, alebo len v minimálnej miere pripomína hlavné problémy a výzvy, pred ktorými slovenská spoločnosť dnes stojí. Tvorcovia nijako nespochybňujú ani sebauspokojenie viacerých mladých protagonistov filmu, ktoré je založené do veľkej miery na dosiahnutí solídneho sociálneho statusu so zabezpečenými základnými potrebami a konzumnými možnosťami. Pre hlbšie reflexie a ambicióznejšie vízie o budúcnosti v životoch protagonistov však akosi niet miesta a tvorcovia filmu to akceptujú bez komentára, bez postoja.

„Krajina potrebuje širšiu a hlbšiu diskusiu o svojich problémoch, výzvach, o tom, ako vlastne funguje. Až potom bude schopná stavať aj vízie, programy budovania niečoho nového, zmysluplného,“² píše Juraj Draxler. Film Tiny Diosy môže byť hádam v určitom zmysle príspevkom do tejto diskusie, ale škoda, že len pomerne povrchným. No to, že je mediálnym – audiovizuálnym príspevkom do takejto diskusie po dlhom čase znova ojedinelým, to už nie je vina autorov. Ale naša spoločná škoda.