Ako mnohí iní, aj ja sa pri používaní slovenčiny občas mýlim. Nie som skúsený literát, tobôž nie jazykovedec, ale nedá mi v súvislosti s týmto televíznym cyklom najprv trochu nevyvetrať cez Language Window... Mal som na mysli, že otvoríme na chvíľku jazykové okienko...

V prvom rade totiž na tom cykle vyruší jeho názov, prečo Celluloid Country? Prečo po anglicky? Naozaj nie som zástancom tézy „na Slovensku po slovensky“, ale niekedy by teda mohlo platiť odtiaľ – potiaľ. Keby existoval nejaký opodstatnený dôvod pre Celluloid Country, tak prosím. Ale dokumenty cyklu prinášajú dejiny územia dnešného Slovenska od čias, keď sa jeho podoby začali zaznamenávať na svetlocitlivý celuloid, pričom po anglicky sa tu vo väčšom rozsahu nikdy nehovorilo.

Pravda, v posledných dvoch desaťročiach toto neoficiálne svetové esperanto suverénne preniká do našej každodennej verbálnej komunikácie. Neraz je to i prirodzené, mnohému sa brániť nemá zmysel, alebo by to bolo nerozumné či smiešne. Veď načo vymýšľať slovenské ekvivalenty (alebo pekne po slovensky: rovnocennú náhradu) napríklad pre taký softvér – vystačila transkripcia, v iných prípadoch sa zaobídeme aj bez nej. Aj v „čistej“ slovenčine máme množstvo prevzatých slov, aj celuloid je naša podoba Celluloidu. Ale prečo premenovať krajinu na Country, to je naozaj záhada. S ohľadom na sledované dejiny tohto územia by bolo oveľa výstižnejšie nazvať cyklus ako A celluloid ország, či Zelluloid Land, alebo Celuloidová země!

Ale najväčšie problémy nepramenia z názvu Celluloid Country. Myslím, že oveľa závažnejší je zásadný dramaturgický omyl cyklu. Výhrady by sa dali zhrnúť do dvoch otázok: o čom to je a komu je to určené?

Poďme k otázke prvej: o čom to je? Sú dve možnosti, alternatíva prvá: je to o dejinách územia Slovenska, odkedy jej podoby zaznamenávajú filmové kamery. Ukážkami vybraných filmov dokumentárnych (ale aj hraných) je ilustrované rozprávanie odborníkov, ktorí sú takí „pomiešaní“, v zostave respondentov je jediný historik (Róbert Letz), aj zopár publicistov a kultúrnych osobností a pamätníkov (Albert Marenčin, Eugen Gindl, Imrich Kružliak), no v cykle vystupujú najmä filmoví teoretici, publicisti a historici (predovšetkým Václav Macek, Jelena Paštéková, Pavel Branko, Petra Hanáková , Ivan Klimeš).¹ Ale aj tí neraz vysvetľujú históriu, či skôr dejepis tohto územia a štátov, na ňom vzniknutých. Text cyklu v sumáre kvalifikujem skôr za čosi ako školský dejepis a nie za fundovanú históriu preto, lebo na ploche, ktorá je k dispozícii naozaj nemožno detailne, do hĺbky a v súvislostiach pojednávať o dejinách tohto územia a štátu. Možno prezentovať len základné tézy, akési osnovy dejepisnej látky.

Druhou možnosťou je to, že ten cyklus je o dejinách kinematografie územia dnešného Slovenska. Zdá sa, že správne sú vlastne odpovede obe, cyklus Celluloid Country je o jednom i o druhom. Isteže, ono sa to prelína – dejiny krajiny musia mať predsa nejakú súvislosť s obrazmi sveta, ktorý produkujú jednotlivé filmy. Lenže zdá sa, že ambícia vtesnať všetko do cyklu menej než polhodinových relácií je priveľké sústo. Na danej ploche, keď jeden diel cyklu mapuje zhruba jedno desaťročie (v prípade prvého dielu Nadšení amatéri to boli viac než dve desaťročia, od zrodu kinematografu bratov Lumiérovcov až po rok 1918), sa to nezaobišlo bez určitej povrchnosti. A tak i keď sú diely cyklu neraz doslova prepchaté informáciami, údajmi a fragmentami filmov,² v konečnom dôsledku to nevedie k efektívnemu poznaniu. Totiž udržať si v tom všetkom prehľad, porozumieť súvislosti a čosi si z prívalu informácií ešte aj zapamätať, to je ťažká úloha aj pre zorientovaného diváka (v dejinách i v dejinách kinematografie), nieto ešte pre laika.

O niečo úspešnejší je v spracovaní témy diel piaty Úderníci filmu (réžia Ivan Ostrochovský), ktorý tiež priniesol aj niektoré osobné skúsenosti pamätníkov, alebo ich bezprostredné divácke zážitky z päťdesiatych rokov, keď vo filmových dokumentoch vznikal dobový obraz Slovenska. Ten obraz je v cykle s odstupom konfrontovaný predovšetkým filmovými odborníkmi, ale aj publicistami a profesionálmi, ktorí boli zároveň pamätníkmi epochy. O dobovej slovenskej dokumentárnej produkcii tak zasvätene hovorí aj filmový publicista Pavel Branko, alebo filmár Rudolf Urc, ktorý bol v tých časoch ešte len mladým filmovým nadšencom (na profesionálnu dráhu vstúpil vzápätí, začiatkom šesťdesiatych rokov). Pravda, otázne je v tomto vydaní účinkovanie bývalého riaditeľa Ústavu marxizmu – leninizmu Viliama Plevzu, keďže jeho floskule o nevyhnutnosti dobového historického a spoločenského poslania umenia nie sú obzvlášť prínosné k téme. Aby nedošlo k nedorozumeniu: nemám výhrady k samotnému účinkovaniu bývalej nomenklatúry v cykle, naopak – je cenným zdrojom informácií. Problém je zrejme v položených otázkach, pretože respondent si hovorí čo chce - a čo nemá žiadnu informačnú hodnotu.

Keďže cyklus zastrešil tím skutočne erudovaných tvorcov a spolupracovníkov, niekedy prekvapí aj trochu nesystematická práca s archívnymi materiálmi. Popri identifikovaných a titulkami pomenovaných úryvkoch či fragmentoch z jednotlivých archívnych filmov či materiálov využíva cyklus filmové archívy niekedy aj kritickým spôsobom – s nejasným vzťahom záberov k svojmu referentu či niekedy v kvalite ilustračného materiálu, celkom bez jeho rešpektovania. Isteže, možno sa veľakrát inak nedá, ale obzvlášť v cykle s predmetným zameraním sú tieto otázky pomerne chúlostivé (najkritickejšie je to hádam v epizóde Nástup). No a s rešpektom k pôvodným dielam asi nemá veľa spoločného ani spomínané prezentovanie ukážok filmu vo forme akéhosi polyekranu.

Zostáva ešte zodpovedať druhú otázku, komu je cyklus určený, koho osloví? Na to naozaj nie je ľahké odpovedať. Zaradenie relácie do vysielania v týždňovej periodicite na dvojke v sobotu okolo deviatej večer predpokladá široké divácke okruhy. Som presvedčený, že tento predpoklad je veľkou ilúziou. Pri vlažnom záujme slovenskej spoločnosti o otázky moderných dejín svojej krajiny či tohto územia a pri špecifickom charaktere problematiky dejín slovenského dokumentárneho filmu (čiastočne aj hraného) je naozaj ťažko očakávať veľkú sledovanosť a obľúbenosť cyklu.

No možno, že pre výklad či ilustráciu dejín krajiny a dejín jej kinematografie (osobitne, ale napokon možno i vo vzájomných súvislostiach a prienikoch) nebolo dobre zvolené ani médium. Do necelej polhodinky dielu sa informačne hodnotná, výstižná a naozaj zmysluplná audiovizuálna pamäť vtesnať jednoducho nedá. V čase možností multimédií a ich rozmanitých podôb (napríklad textová publikácia doplnená DVD s množstvom bonusových materiálov, alebo multimediálny internetový portál) na to mohla dramaturgia pri koncipovaní cyklu pamätať...