Keď sa niekedy v priebehu šesťdesiatych rokov minulého storočia zosobášila mladá televízia s už zrelým dokumentárnym filmom - čím mu vlastne vdýchla nový život - nezaobišlo sa to bez významnejšej úpravy životosprávy ženícha. Ten sa ochotne prispôsobil, čo iné mu zostávalo? A tak je dokument od začiatku až dodnes pod papučou viacerých špecifických nástrojov organizácie televízneho vysielania. Medzi inými napríklad aj pod diktátom vysielacej štruktúry.

Je samozrejmé, že celodenný televízny obsah musí byť štruktúrovaný. Na jednoznačnej identite televíznych formátov sa okrem dramaturgických princípov podieľa tiež stanovená minutáž, periodicita a programy väčšinou vytvárajú cykly, série či seriály. Aj dokumenty. Občas sa síce nájdu aj prípady od cyklu nezávislých dokumentárnych titulov, ale tendencia k cyklom je v televíznej produkcii evidentná a vlastne i celkom pochopiteľná.

V roku 2012 priniesla RTVS (predtým Slovenská televízia) na obrazovku hneď niekoľko televíznych dokumentárnych cyklov. Na jeseň, okolo tradičného Mesiaca fotografie (v roku 2012 sa konal už 22. ročník podujatia) sa vysielal cyklus Fotografi, vyrobený v koprodukcii so spoločnosťou Sentimentalfilm ešte v priebehu roka 2011. Iniciátormi (autormi námetu) cyklu sú Ivan Ostrochovský a Marek Urban, odbornými poradcami projektu boli Václav Macek a Aurel Hrabušický.

Cyklus priniesol v desiatich vydaniach takmer polhodinové portréty vybraných slovenských fotografov, prináležiacich k rozličným generáciám: portrétovali nestora slovenskej fotografie, ktorý začal fotiť ešte v medzivojnovom období, zástupcu povojnovej generácie, priniesli tiež profily niekoľkých tvorcov tzv. slovenskej novej vlny, študujúcich fotografiu v osemdesiatych rokoch na pražskej FAMU, ako aj niekoľkých zástupcov mladšej generácie. Tak ako každý výber, nepochybne aj tento môže byť zrejme zdrojom niekoho nespokojnosti, otázky typu prečo ten áno a ten nie, sú v takýchto prípadoch skoro zákonité. Moja úroveň znalostí o slovenskej scéne ma nekvalifikuje čokoľvek k tomu dodať. Presvedčený som však o jednom: absolútne opodstatnené je dokumentárne portrétovanie dvoch najstarších fotografov cyklu, Viliama Malíka a Igora Grossmanna. Ale zaujímavá mi prichodí fotografická tvorba každého z filmovaných tvorcov, všetky filmy sa mi teda javia ako opodstatnené.

Úvodné dve vydania cyklu nasadili v každom prípade vysokú latku: prvý film, v réžii Viery Čákanyovej, je portrétom 99 ročného Viliama Malíka, priekopníka slovenskej žurnalistickej fotografie (premiéry filmu sa už nedožil), druhý diel cyklu v réžii Mareka Urbana prináša pútavý portrét Igora Grossmanna, osobnosti slovenskej povojnovej dokumentárnej fotografie. Oba filmy ťažia pravdaže zo skutočnosti, že príbehy a dlhé tvorivé kariéry protagonistov sú súčasťou širších historických súvislostí krajiny a vývoja spoločnosti, no slúži ku cti oboch autorov, že potenciál témy rozpoznali a dokázali vo svojich filmoch skĺbiť drobnokresbu individuálneho so všeobecným, zaznamenali osobné i to všeľudské. Preto sú tieto dva portréty, ku ktorým sa z cyklu trochu približuje hádam už len profil zástupcu „slovenskej novej vlny“ Petra Župníka v réžii Mareka Šulíka, najbližšie k hĺbke dokumentárneho filmu.

Oba filmy sa pravda nevyhli určitým chybičkám krásy – v portréte Malíka trochu zneisťuje neuvážené striedanie oficiálnych záberov z dobových žurnálov (z fondov SFÚ) s amatérskymi filmovými zábermi fotografa, čo môže divákov viesť k mylnej identifikácii autorstva. Podobne zavádzajúco pôsobia aj agentúrne fotografie z parížskych nepokojov roku 1968, ktoré ilustrujú výpoveď Igora Grossmana o tom, ako sa počas študentských demonštrácií bál vytiahnuť fotoaparát, aby mu ho policajti nezhabali.

Za zmienku v oboch filmoch však určite stojí aj koncepčná hudobná dramaturgia, pravda v portréte Viliama Malíka akoby si zaujímavá komponovaná hudba občas uzurpovala až priveľa právomocí, niekedy určuje strihovú skladbu sekvencií. A v prípade druhého filmu už len jedna administratívna pripomienka – popri uvedených autoroch zaujímavej pôvodnej hudby (Matej Hlaváč, Miro Tóth) by sa patrilo v záverečných titulkoch priznať aj citáciu diela Iľju Zeljenku, ktorého známa Musica slovaca na ľudové motívy z Čičmian a Dolného Vadičova (1975) je podstatnou súčasťou hudobnej dramaturgie titulu.

V prípade ostatných dielov badať určitú tendenciu ku kultúrnej publicistike. Neprekvapuje to, do istej miery je zákonitá. Životné osudy a postoje mladších fotografov nemusia byť podobne vďačným zdrojom či inšpirátorom zásadnejších dokumentaristických filmových výpovedí a posolstiev, ako je to pravdepodobné u osobností starších. Podriaďujúc sa danému charakteru témy sa Arnold Kojnok v portréte Ruda Prekopa o nejaké hlbšie zovšeobecňovanie ani neusiluje, režisér vychádza viac – menej zo strohej reportáže. Niektorí režiséri v snahe uniknúť publicistickej determinácii však občas siahli aj po určitých formálnych „vylepšeniach“: napríklad kombináciu kreatívnej interpretácie fotografovho univerza s kunsthistoricko - publicistickými polohami zvolila v portréte Mira Švolíka režisérska dvojica Michael Kaboš a Bibiana Beňová. A dramaturgická a realizačná koncepcia odstupu a nadhľadu priviedla Martina Kollára v autoportréte až do podivnej hry, ktorej sprievodným účinkom je stvorenie akéhosi osobitého geta, zloženého z vybraných protagonistov: o vzťahu ku Kollárovi sa vo filme vyznávajú ľudia z okruhu jeho priateľov a profesionálne spriaznených duší: Marek Leščák, Robert Kirchhoff, Peter Kerekes, Marek Šulík, Ivan Ostrochovský a ďalší. Prevažne hravé vybavovanie si vzájomných osobných väzieb má pravdaže minimálny prínos pre širší okruh divákov.

Značný podiel kulturologických aspektov viacerých vydaní nezostalo bez následkov, predovšetkým v súvislosti so zaradením cyklu do televízneho vysielania. Filmy sa totiž v priebehu septembra až novembra 2012 premiérovali v pomerne exkluzívnom čase, v sobotu okolo deviatej večer na dvojke. A to je - aj pri ohľadoch na špecifickejšiu profiláciu druhého kanála verejnoprávnej televízie – priestor predurčený jednak širšie vymedzenej cieľovej skupine, nie skupine divákov úzko špeciálnej, ktorá sa orientuje v aktuálnych trendoch konkrétnej umeleckej činnosti a zaujíma sa o jej predstaviteľov.

Cyklus Fotografi je však zaujímavý aj z hľadiska autorskej participácie. Popri režiséroch „kinematografického razenia“, väčšinou absolventov dokumentárneho filmu na bratislavskej VŠMU – Marek Šulík, Marek Urban, Arnold Kojnok, Miro Remo a Michael Kaboš (bakalársky stupeň dokumentárneho filmu na VŠMU, kamera na FAMU) - sa na jednotlivých vydaniach cyklu podieľali aj režiséri prichádzajúci z iného prostredia. Tak napríklad Roman Bünger, autor portrétu Roba Kočana má za sebou nielen tvorbu kultúrno-publicistických magazínov verejnoprávnej televízie (magazín Umenie), ale aj režijné skúsenosti z prostredia reklamy a komerčných médií (participoval napríklad pri tvorbe relácie Markízy Smotánka, ako aj pri niektorých zábavných projektoch spoločnosti MediaPro Entertainment Slovakia). Kulturologička a dramaturgička kultúrnych podujatí Alexandra Gojdičová, autorka portrétu fotografky Lucie Nimcovej, je autorkou aj zaujímavého filmového cvičenia katedry strihovej skladby na pražskej FAMU 7 divov Bratislavy (alternatívny soundtrack) a režírovala tiež jeden z filmov ďalšieho cyklu Slovenskej televízie: Konzervy času, život očami filmových amatérov – Diel tretí, Štefánik sa vracia. No a do portfólia režisérky portrétu Šymona Klimana Martiny Slovákovej, patria aj hudobné klipy a reklamné spoty, pričom autorka „pochádza“ zo sveta multimédií, na Katedre intermédií a multimedií bratislavskej VŠVU študovala v Ateliéri videa a multimediálnej tvorby.

Film, či v širšom slova zmysle audiovízia dnes nevychádza len z kinematografickej tradície, už dlhšiu dobu absorbuje podnety aj z príbuzných tvorivých oblastí, zo súčasného výtvarného umenia, zo sveta mediálneho umenia a multimédií. S týmito vplyvmi je pochopiteľne konfrontovaný aj dokumentárny film. Aj v cykle Fotografi dostali príležitosť viacerí mladí tvorcovia, spätí so spomínanými príbuznými oblasťami a vniesli do cyklu napríklad aj špecifické pokusy o osvieženie filmovej reči. Hoci dokument stavia predovšetkým na bohatej kinematografickej tradícii, nemal by ustrnúť v prekonaných formách a výraze.