Druhého januára zomrel Karel Čáslavský, 75 rokov by sa dožil koncom mesiaca. Už niekoľko rokov patrím k fanúšikom jeho pravidelnej nedeľnej relácie Hledání ztraceného času.

Pán Čáslavský v spolupráci s režisérom Pavlom Vantuchom vyrobili za vyše dvadsať rokov viac než päťsto vydaní (Česká televízia cyklus vysiela od apríla 1991), v ktorých uvádzal menšie či väčšie fragmenty archívnych filmových materiálov, občas aj celé krátke filmy. Tak sa vďaka cyklu na obrazovke „reanimovali“ vzácne sekvencie bežne nedostupných filmov ako napríklad Žijeme v Praze (1934) Otakara Vávru, či Jaro na Podkarpatské Rusi (1929) Karla Plicku, Píseň o Podkarpatské Rusi (1937) a Naše země (1938) Jiřího Weissa, či Kamenná krása (1938) Jiřího Lehovca a Jana Liboru, ku ktorému komentár napísal básnik Jaroslav Seifert.

Ale Hledání ztraceného času pochopiteľne neprinieslo obrázky minulosti len z filmových projektov s vyššími, takpovediac umeleckými ambíciami, to by toľko vydaní nenaplnilo. Ale hlavne by sa cyklu ako celku nepodarilo stvoriť neobyčajne pútavý, poučný a plastický obraz zašlých čias. Podarilo sa to preto, že tvorcovia televízneho cyklu siahli aj po mnohých dokumentačných, inštruktážnych či propagačných filmoch, ktoré v čase svojho vzniku slúžili praktickým účelom, no s odstupom času získavajú aj nový význam, novú hodnotu a zmysel. V televíznom cykle pána Čáslavského sa podieľajú na mnohovrstevnom obraze minulosti.

Neraz sú to filmy aj od renomovaných režisérov, ktorých poznáme z ich neskoršej tvorivej kariéry. Tak napríklad sme v Hledání videli aj propagačný film Střevíček (1937), ktorý v Zlíne nakrútili mladí Elmar Klos a Alexander Hackenschmied. Hudbu k nemu zložil Bohuslav Martinů. Alebo film Věrná hvězda (1940), predstavujúci históriu žiarovky a jej dobovú výrobu v brnenskej fabrike Edison, či film Miltex o Mautnerových textilních závodech v Náchode. Oba nakrútil renomovaný československý dokumentarista Jiří Lehovec. Nielen z dobových „industry“ a propagačných filmov, ale aj z množstva starých filmových žurnálov zostavil Karel Čáslavský v rámci cyklu dvanásťdielnu sériu Jak se co dělá, v ktorej sme videli výrobu najrozmanitejších vecí - od špendlíkov až po parné lokomotívy.

K evokovaniu dejov dvadsiateho storočia využíva dokument v efektných montážach aj archívne filmové zábery. A tak v sekvencii o vzniku republiky v roku 1918 vidíme aj pohyblivé obrázky nadšených davov, oslavujúcich v pražských uliciach pád monarchie. Dobové filmové materiály dokumentujú tiež atmosféru a dynamiku rokov dvadsiatych a tridsiatych. No v celom hodinovom filme sa nikde neobjaví kľúčová postava prvej Československej republiky - Tomáš Garrigue Masaryk. Hoci dokument pripomína viacero osobností jednotlivých období (kňažná Libuša, svätý Václav, Karel IV., Jan Hus, Jan Žižka, Mozart, mihnú sa tiež podobizne Františka Palackého a Boženy Němcovej, pripomenie sa Bedřich Smetana, Jiří Suchý a Jiří Šlitr, ale aj "robotnícky prezident" Klement Gottwald a v negatívnych súsvislostiach tiež Adolf Hitler a Reinhard Heydrich), zakladateľ štátu a prvý prezident sa nemihne ani na jedinom políčku filmu, hoci úradoval na Pražskom hrade a bol nakrúcaný nespočetne mnohokrát, to dnes už vieme aj vďaka niekoľkým vydaniam cyklu Hledání ztraceného času (Jak se T. G. Masaryk vrátil do vlasti, TGM 80, Dědeček Masaryk, Ještě Masaryk, Ještě jednou Masaryk, Úmrtí TGM, alebo hoci aj Všechny presidentovy vozy a v mnohých ďalších). Lenže cyklus Karla Čáslavského vznikal už v slobodných časoch, kým zmienku o Masarykovi v Chytilovej dokumente nepripustila cenzúra rigidného komunistického režimu v osemdesiatych rokoch, báli sa ho ako čert svätenej vody.²

Ktovie, či archívne materiály dokumentu o Prahe, vyrobeného v Krátkom filme, neprešli aj rukami Karla Čáslavského. V tom čase už totiž pracoval v Národním filmovém archivu (dokonca od roku 1963). Isté je však to, že ho vtedy z obrazovky poznala už celá republika. Čáslavského u divákov preslávil televízny zábavný kvíz Videostop, vysielaný v polovici osemdesiatych rokoch naživo.³ A vtedy dostal aj nápad na uvádzanie archívnych dokumentárnych materiálov v špeciálnej relácii. Sám o tom hovorí:

A čo bolo tajomstvom jedinečného autorského vkladu Karla Čáslavského? Možno je ukryté vo vyváženosti v prístupe k starých filmom. Ako erudovaný filmár, archivár a historik na jednej strane rešpektoval pôvodnú hodnotu a „identitu“ archívnych materiálov, ale dokázal ich pritom spracovať do podoby, ktorá oslovila široké okruhy televíznych divákov, nielen historikov, či filmárskych fajnšmekrov.

Archívne zábery a sekvencie Čáslavský rád komentoval, dopĺňal množstvom informácií, tlmočil zaujímavé súvislosti. Nie preto, aby sa sám predvádzal, čo všetko vie a čo sa mu podarilo zistiť, ale preto, že to zhodnotilo prachom zapadnuté obrázky v kontexte súčasnosti. Vo vzťahu k histórii filmovej ale ani k dejinám všeobecne nebol sterilne nestranný, no myslím, že si môžem dovoliť tvrdiť, že jeho stanoviskom nebola obhajoba nejakých konkrétnych názorov, ale elementárnych hodnôt. Nepodliehal predsudkom a nevnucoval ani žiadnu ideológiu.

Posledné vydania cyklu sú z roku 2012, autor ich pripravil ešte začiatkom minulého roka, väčšinu času bol potom pán Čáslavský hospitalizovaný. Televízia cyklus po celý minulý rok vysielala ďalej, pre divákov Hledání sa v nedeľné rána nič nezmenilo. Od začiatku nového roku Česká televízia vo vysielaní cyklu pokračuje. Má z čoho čerpať, reprízovanie dielov týždeň čo týždeň opäť približuje pútavé podoby minulosti, v ktorých ožíva množstvo tieňov a niekedy aj duše ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami.

V cykle sa zakaždým v úlohe sprievodcu objaví i ten sympatický, múdry pán. Prihovorí sa svojim divákom, účelne a výstižne okomentuje staré filmy, neraz so štipkou svojského humoru. Hovorí hlasom, ktorý je všelijaký, len nie mikrofonický, no ktorý sa vždy oplatí počúvať. Vďaka médiu, ktoré pán Čáslavský toľko miloval, sa sám stal nesmrteľným. Určite sa vždy v nedeľu budem pozerať.