Neponúknem teraz teda precíznu analýzu zložitej problematiky národnej identity a otázok slovenského nacionalizmu, no dovolím si reanimovať aspoň jednu opodstatnenú otázku: do akej miery bola začiatkom 90-tych rokov angažovanosť širokých vrstiev Slovákov v otázkach svojej identity autentická, a do akej miery boli príslušné nálady cieľavedomo využité až zneužité - zo strany niektorých politických síl a ich predstaviteľov, a tiež za účinnej pomoci médií? Na dobovom „národnoemancipačnom predstavení“, ktoré vtedy do značnej miery ovládalo náš verejný život, malo svoj podiel nepochybne oboje. Pocit neuspokojivého štátoprávneho usporiadania (Československo so zdedenou podobou federácie z čias normalizácie), v ktorom sa nemôže naplno rozvinúť slovenská národná identita, bol u časti spoločnosti určite autentický, čosi také mnohí ľudia jednoducho cítili. Nie však všetci.¹ No na druhej strane existoval k predmetným témam celkom evidentne - a z odstupu rokov je to ešte zrejmejšie - aj manipulatívny postoj zo strany určitých politických síl a skupín. Téma národnej identity bola jednoducho aj umelo živená, prihrievaná, forsírovaná, lebo bola vďačným a efektívnym prostriedkom na presadzovanie dôležitých cieľov, predovšetkým mocenských, ale aj majetkových (oboje napokon spolu úzko súvisí).

„Národná identita“ udávala verejnému životu tón najhlasnejšie hádam do rozdelenia štátu. Ale významná bola aj po zániku Československa, slúžila aj na zdôvodňovanie a ospravedlňovanie viacerých nedemokratických krokov moci v novom štáte, napríklad pri zápasoch s politickými oponentmi a podobne. Aj v tomto období boli súčasťou verejného života niektoré nacionalistické excesy, v komunikácii sa bežne používal hrubý slovník ťažkého kalibru (skupiny oponentov boli časťou médií ale aj niektorými verejnými činiteľmi nálepkovaní ako zradcovia, janičiari...) a podobne. Zápas demokratických síl proti takýmto praktikám moci (a teda aj proti tejto forme aplikácie národnej identity) prebiehal predovšetkým v tlačených médiách, keďže tie elektronické vládnuca garnitúra ovládla a kontrolovala.

Filmová dokumentárna tvorba, ktorá by „národovské predstavenia“ epochy mečiarizmu tvorivo zaznamenala a kriticky reflektovala už v čase pôsobenia, žiaľ v našich filmových dejinách absentuje. Štúdio dokumentárnych filmov Slovenskej filmovej tvorby vtedy totiž už neexistuje a vzhľadom na dobový technologický rozvoj videotechniky je ešte nemysliteľný nejaký individuálny tvorivo - producentský počin jednotlivca (dnes je čosi také s digitálnym videom celkom samozrejmé).² Ťažisko produkcie dokumentu sa v tých dobách prirodzene presunulo na pôdu televízie (verejnoprávnej, tzv. duálny systém, ktorý umožňuje aj komerčné vysielanie ešte neexistoval) a hoci hlavnou korisťou moci bolo vysielanie spravodajstva, atmosféra a podmienky nepriali ani redakciám, kde by sa zmysluplná dokumentaristika mala tvoriť. Okrem niekoľkých pokusov publicisticko - dokumentárneho cyklu Subjektív z rokov 1992 až 93, ktoré v niektorých vydaniach priniesli aj kritickú reflexiu spoločenských procesov a v rámci nich aj konkrétne podoby nacionalizmu, slovenský dokumentárny film nezaznamenal z domácej aktuálnej situácie prakticky nič. Obraz diania tak prinášali aspoň niektoré filmové projekty, realizované zo susedných Čiech. Boli to predovšetkým dokumenty z televíznych cyklov Febia, z ktorých viaceré nakrútil sám Fero Fenič, zo Slovenska pochádzajúci zakladateľ pražskej filmovej spoločnosti. Na cykloch však participovali aj ďalší slovenskí tvorcovia, napríklad v Prahe usadený Ján Sebechlebský, či „hosťujúci“ režiséri ako Dušan Trančík, Marcel Dekanovský či Ivo Brachtl. Keďže tie dokumenty vznikali bez obmedzení k podobe interpretácií slovenských pomerov, ako i bez autocenzúry tvorcov (čo sa na Slovensku v tom čase nedalo predpokladať) a sú navyše subjektívnym, autorským vyjadrením postojov, vyskytujú sa v súvislosti s týmito dielami niekedy námietky z určitej tendenčnosti.³

(Väčšinu k Slovensku sa tematicky viažúcich titulov Febia sumarizuje text v rámčekoch⁴).

S odmietnutím mečiarizmu verejnosťou vo voľbách v roku 1998 sa z verejného života najhrubšie prejavy nacionalizmu dostali tam, kam patrili: na okraj. A občas aj do niektorých slovenských dokumentov (teda jeho obraz). Celkom oprávnene, tento fenomén sa žiadalo tvorivo spracovať aspoň následne. V čase, keď už nebol organickou súčasťou verejného života, v jeho epicentre, keď už trochu vyhasínal. Úroveň tých filmov je rozmanitá, od jednoduchých záznamov po ambicióznejšie pokusy dokumentaristicky nielen zaznamenať, ale aj vystihnúť či hlbšie pochopiť domáce súvislosti.

Obrazy z podôb obskúrnych nacionalistických prejavov epochy mečiarizmu sa ešte pred érou digitálneho videa dostali do jedného z prvých slovenských dokumentov realizovaných z osobnej iniciatívy - a „na kolene“. Išlo o film Mária Homolku Rodáci (1997).⁵ Režisér dokument v rokoch 1995 - 1997 nakrúcal na amatérsku kameru analógového formátu Hi8 a rok po dokončení bol v Slovenskej televízii odvysielaný (samozrejme až po povolebnej výmene vedenia média). Film je obsahom a skladbou veľmi jednoduchý, je to v podstate záznam troch dobových podujatí: najprv sledujeme priebeh uličnej spomienkovej omše z roku 1995, na ktorej sa zišli väčšinou obstarožní prívrženci Jozefa Tisa. Z roku 1996 je záznam hŕstky agresívnych demonštrantov (tiež väčšinou postarších), ktorí sa zišli pred slovenským parlamentom, kde sa práve prerokúva zákon o štátnom jazyku. A napokon je do filmu zaradený záznam mítingu prívržencov predsedu HZDS Vladimíra Mečiara v bratislavskej športovej hale na Pasienkoch z roku 1997, sledujeme predovšetkým úryvky z populistického monológu a trápne anekdoty lídra hnutia.

Pálčivé spoločenské aspekty nedávnej minulosti spracoval vo svojich školských filmoch Marek Kuboš. Vo filme Taká malá propaganda (2001), v portréte bývalého televízneho redaktora odhaľuje čo – to z mechanizmov vplyvu moci na verejnoprávne médium, ale i mieru nadpráce televízneho spravodajcu v prospech vládnuceho hnutia. A k téme podôb slovenskej identity, ako aj k sprievodným dezilúziám z národnej podoby transformácie sa napokon vyjadruje ešte dokument Roberta Kirchhoffa z roku 2002 Hej, Slováci. Tým sa však výpočet filmov s predmetnou tematikou viac - menej vyčerpáva. Už na prvý pohľad je zrejmé, že spomínaných niekoľko titulov nemôže byť dostatočným vysporiadaním sa so všetkými aspektami významných fenoménov deväťdesiatych rokov, s nacionalizmom a mečiarizmom. Ku cti autorov spomínaných filmov slúži, že reagovali na zložitú epochu hneď ako to bolo možné (keď padli najvážnejšie cenzúrne a produkčné limity) a tie tituly sú tak dodnes cenným filmovým svedectvom o dobe. Nasledujúca éra nepriala už ďalšiemu rozvoju dokumentaristiky, ktorá by intenzívnejšie skúmala hlbšie aspekty a súvislosti predmetnej doby.

Zhruba na prelome storočí sa na scéne slovenského dokumentu formuje „Generácia 90“ (autorom pomenovania, ktoré sa vo všeobecnosti ujalo, je Pavel Branko). Z nej sa ešte výraznejšie vyprofiluje tvorba Petra Kerekesa, Juraja Lehotského a prípadne i ďalších autorov, ktorí prinášajú nové poňatie dokumentu, s novým tematickým záberom a novým výrazom. Vo svojich filmoch títo tvorcovia prehodnocujú vzťah dokumentu ku skutočnosti, predmetom záujmu už primárne nie je spoločenská dimenzia skutočnosti, tvorivé ambície autorov sa často napĺňajú v rôznych metaforických konštrukciách, v inscenačných princípoch, či v hravých konceptoch (za pioniersky počin z hľadiska novej dokumentaristiky sa považuje už Kerekesov školský film Ladomírske morytáty a legendy z roku 1998).

Do istej miery týmto premenám prajú napokon aj pokojnejšie spoločenské pomery, možno aj narastajúci pocit stability a prípadne aj opatrné vyhliadky relatívnej prosperity. Spoločenská a politická atmosféra je pomerne konsolidovaná: Slovensko prijmú do NATO, staneme sa členom Európskej Únie, aplikujeme schengenský hraničný režim, platíme eurom.

Po rokoch spoločenských zápasov, ktoré prirodzene preferovali reportážne polohy dokumentu, sa v priaznivých podmienkach pokúša dokumentárny film etablovať sa aj ako umenie. V úsilí o zrovnoprávnenie s filmom hraným hľadá dokument tiež širšiu divácku priazeň. Dôležité sú nielen úspechy na zahraničných festivaloch, viaceré tituly sa dostávajú aj na plátna domácich kín, niektorí ambiciózni producenti sa skúšajú presadiť aj v distribúcii multiplexov (ako prvý to skúsi film Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny).

Zdalo by sa, že nedávne nacionalistické a autoritárské praktiky a exesy sú už len zabudnutou nočnou morou. Nuž, nie je to samozrejme celkom tak. No slovenská spoločnosť sa predsa len pomaly mení, na scénu prichádzajú nové generácie a tie už nie sú prirodzene zaťažené dávnymi resentimentami (vojnový Slovenský štát či éra komunistickej totality), z ktorých do značnej miery slovenský nacionalizmus deväťdesiatych rokov čerpal. To však pravdaže neznamená, že sú nastupujúce generácie automaticky imúnne voči novým, sofistikovaným stratégiám, ktoré využívajú aj agendu súvisiacu s otázkami národnej identity.

Po dvoch vládnych periódach, ktoré z hľadiska tzv. národných otázok charakterizoval zjednodušene povedané pokoj, sa v roku 2006 k moci dostáva vládne zoskupenie, ktoré do verejného života krajiny opäť vo väčšej miery vnáša „národné hľadiská“, pričom sa niekedy – podľa potreby - nepohrdne ani osvedčenými nástrojmi nacionalizmu. Ani to veľmi neprekvapuje, veď súčasťou koalície sú popri strane Smer Roberta Fica aj HZDS a SNS. Pravda, koaličná garnitúra sa jednak snaží správať trochu inak, svoje ciele presadzuje sofistikovanejšie ako voľakedy garnitúra mečiarovská. Veď ako členská krajina EÚ musí Slovensko rešpektovať isté normy a pravidlá (čo pravda nevylučuje pokusy o ich prelamovanie či obchádzanie), okrem toho sa nacionalizmus vo svojej hrubej podobe z predchádzajúcej dekády jednak do značnej miery skompromitoval, je pravdepodobné, že dokonca aj v očiach mnohých vtedajších jeho prívržencov. A tak sa zrodí podoba fenoménu v prijateľnejšej podobe, ktorá na jednej strane síce osloví neomylný inštinkt prívržencov, ale bude podľa možností zároveň priechodná i v aktuálnych spoločensko - politických súvislostiach.

Okrem toho, v rámci vlastnej štátnosti a v podmienkach určitej, no stále ešte krehkej stability možno otázky okolo národnej identity už nie sú kardinálnou témou dňa. Zápas o národnú identitu sám osebe voľby nevyhráva, hlasy voličov už ovplyvňujú aj iné témy. Dobrým príkladom toho je napokon aj posledné víťazstvo Smeru vo voľbách na jar roku 2012, keď sa strana logicky síce nezriekla svojho „národného programu“, no v atmosfére všeobecných obáv z krízy bodovalo predovšetkým heslo: „ľudia si zaslúžia istoty“. Potvrdilo sa, po krátkom medziobdobí Radičovej vlády vyniesli Smer opäť k moci okrem iného aj ilúzie o istotách (predovšetkým sociálnych).

Venujme sa konečne filmu Zuzany Piussi. Ale stručná rekapitulácia obrazu nacionalizmu (a otázok národnej identity) v slovenských dokumentoch za posledné dve desaťročia nebola celkom zbytočná. Pretože je to kontext, ktorý musíme brať do úvahy aj pri hodnotení filmu Krehká identita.

Ten film je totiž zaľudnený predovšetkým protagonistami nacionalizmu a národoveckých pohybov z prvého porevolučného desaťročia. Eva Kristínová, Milan Ďurica, Stanislav Pánis ako aj Marián Tkáč a ďalší, to sú všetko dobre známe postavy „národniarskej scény“ z deväťdesiatich rokov. Na prvý pohľad je zrejmé, že uplynulé roky sa podpísali pod ich fyzickú kondíciu a vzhľad, zdá sa, že z nich do veľkej miery vyprchala aj pôvodná razancia, s akou kedysi presadzovali svoje stanoviská. No ich postoje sa v zásade veľmi nezmenili. Zmenil sa však svet okolo nich, a tak sú obstarožní národovci minulej epochy v tom filme trochu aj smiešni. Smiešne, ale aj fascinujúce sú aj prejavy a aktivity žien - náboženských fanatičiek, ktoré napríklad s poukazom na osídlenie „starých Slovákov“ považujú pobrežie maďarského Balatonu za slovenské, či prepadajú tranze pri kontakte s údajnými ostatkami učeníka sv. Gorazda v chráme v albánskom Berate.

Róbert Pospiš svoju recenziu vo Film.sk nazval: „Piussi hľadá národnú identitu Slovákov“.⁶ S tvrdením možno súhlasiť, ale nevyhnutne sa hneď natíska otázka: kde ju hľadá? Nuž viac - menej len na okraji, u predstaviteľov bez reálneho vplyvu na súčasnú politiku a spoločnosť. Ďalej tiež v kruhoch „exotov“ – náboženských a národných fanatikov. A napokon aj v niektorých aktuálnych prejavoch národovectva a nacionalizmu, no vzhľadom na spravodajský charakter týchto záznamov to má len obmedzený prínos. Film je akýmsi leporelom rozličných scén, výjavov a výpovedí, ktoré spolu drží iba voľne poňatá tematická súvislosť, pričom predmetom záujmu sú v prevažnej miere motívy dožívajúcich podôb národovectva (a nacionalizmu), nie tých aktuálnych. Zásadne novú hodnotu a kvalitu, poznanie – aj v porovnaní so spomínanými staršími slovenskými či českými filmami - dokument žiaľ neprináša.

Aj Pavel Branko píše o filme žičlivo: „...Krehká identita (2012) odkrýva vrstevnatý obraz slovenskej verzie národovectva v celej škále od dojemne starosvetsky nezištnej lásky cez skrývaný i zjavný, decentne i fiškálsky maskovaný nacionalizmus a xenofóbiu či rojčivé hľadanie slovenských koreňov až po radikálny antisemitizmus. Téma sa pritom organicky spája s katolicizmom, mýtotvorbou a s tradíciou vierozvestcov.“⁷

Nuž, čo v tom celkovo plochom filme chýba najviac, je práve spomínaný „vrstevnatý obraz slovenskej verzie národovectva v celej škále“. Súhlasím, že je výstižne zachytená starosvetská verzia národovectva aj rojčivé hľadanie slovenských koreňov, spojené s mýtotvorbou a s tradíciou vierozvestcov, a neváham za to režisérku pochváliť, tieto motívy sa jej podarilo vykresliť celkom pútavo a pôsobivo. Oceňujem tiež trpezlivý a empatický prístup k protagonistom, ktorí jej ho opätovali a vďaka ktorému sa podarilo získať viaceré výpovedné momenty. Lenže kde je v tom filme odhalený (alebo aspoň zaznamenaný) „decentne či fiškálsky maskovaný nacionalizmus“, to netuším. Film ďalej neprináša ani relevantné vykreslenie radikálneho antisemitizmu, lebo takéto kritériá určite nespĺňa zrejme náhodne zaznamenaná hlúpa (a nepochybne aj antisemitská) replika hlúpej ženy v ankete pred prezidentským palácom, ktorá hovorí nezmysly v súvislosti s vládnym odškodnením za holokaust, schváleným vládou SR ešte v roku 2002. A do akej miery sú v tom filme relevantné vyjadrenia tlčhubov pri pálení vatry zvrchovanosti na nejakom sídlisku? Podobných lamentácií o rozpredaji slovenských podnikov a o zvýhodňovaní cigánskych detí môžno počuť v každej krčme habadej. Nuž aj aktuálne podoby nacionalizmu, ktoré reprezentujú hrozivé uniformované skupinky mládeže, sú vo filme zastúpené zábermi a sekvenciami iba reportážno - spravodajského charakteru, takmer len v ilustratívnej kvalite. Lenže z náhodných hlúpych antisemitských či protirómskych replík a z popisných záberov extrémistov v rovnošatách nepochopíme ani podstatu slovenského antisemitizmu, ani neprenikneme k zdrojom protirómskych nálad, ani neodhalíme pramene tisovských resentimentov časti mládeže.

Aj scéna, keď na mestskom úrade v Bytči takmer došlo k bitke (pri rozprave pred hlasovaním o odstránení pamätnej tabule Tisovi z priečelia jeho rodného domu) je možno príznačná nielen pre situáciu na konkrétnom slovenskom malomeste, no možno zároveň vypovedá ešte čosi, čo je dôležité aj v širších slovenských súvislostiach. Tá škriepka je možno len povestnou špičkou ľadovca. Ale čoho je vlastne príznakom? Prečo sa vo filme neodhalí „ľadovec“? Prečo je záujem tvorcov uspokojený záznamom tej ruvačky? Žiaľ, pripomína to autorský interes tak trochu bulvárny...