Dokumentárne filmy prinášajú neraz hodnotnú spoločenskú reflexiu. "Nastavujú zrkadlo" dobe a udalostiam, konfrontujú sa s protagonistami danej doby. Lenže práve v tejto oblasti vykazuje slovenský dokument značné "manko".

Veď aj slávna porevolučná generácia slovenských dokumentaristov, nazývaná "Generáciou 90", sa okrem ojedinelých prípadov (Marek Kuboš a Zuzana Piussi) spoločenským kontextom a konfliktami svojej epochy významnejšie nezaoberali, sústredili sa na svoje spočiatku inovatívne, neskôr už trochu ustrnuté koncepty "hravého" filmu (Kerekes), inscenovaného dokumentu (Lehotský), či "empatického dokumentu" (Vojtek).

Lenže vlažnejší vzťah k spoločenskej reflexii nie je vynálezom slovenských filmárov. Je známou skutočnosťou, že slovenskú spoločnosť charakterizuje menší záujem o politicko-spoločenské súvislosti prítomnosti a otázky vlastných dejín - napríklad v porovnaní s Čechmi.

Príde to onedlho po začiatku filmu: Sme v Trenčianskych Tepliciach, pred vilou Elektra. "Tak povedz, keď budeš ready", vraví režisérka mimo obraz, zrejme zvukárovi, možno kameramanovi. No dobre, je to reportáž, operatívne nakrúcanie návštevy. Štipka filmárskeho zákulisia tam v strižni zostala, zrejme aby navodila atmosféru.

Mečiar sa v synchróne vyzná zo svojej spoločenskej izolácie, smerom k autorke vyzdvihne výsadu, ktorú jej blahosklonne udelil, že sa ňou nechá filmovať. V spontánnej prehliadke spoznávame prvé zákutia honosnej Elektry: vstupný priestor, schodisko s požičaným papagájom (ktorý vraj dokáže pána domu napodobniť), napokon kávový kútik (v ktorom by sa mohla pokojne usporiadať bohatá svadba...). Klapka s režisérkou v zábere, titulok filmu: Mečiar.

Potom sa vydáme do Nemšovej, skúmať kariérne body Mečiara spred roku 89. Nvotová oslovuje z auta chodcov. Ako je to v reportáži obvyklé. Ľudia z ulice spontánne odpovedajú, mnohí si na Mečiarovo pôsobenie v meste ešte pamätajú.

Pred fabrikou (bývalý Skloobal Nemšová) dá režisérka slovo Milanovi Žitnému. Nasleduje vlastne klasický synchrón, výpoveď, "hovoriaca hlava". Lenže zase sledujeme najprv akési divadielko s účasťou režisérky v obraze. Načo je to dobré? Žiadnu atmosféru to nevytvára, je to tak trochu narcistné. A tým, že režisérka nevystrihla svoju nešťastne položenú otázku, je sama proti sebe. Vo zvuku totiž počujeme takúto kostrbatú formuláciu: "Dobre. Tak môžte mi povedať, že kde sa to tu nachádzame? A čo sa tu dialo pred revolúciou?"

Na to Žitný odpovie, že stojíme pred fabrikou Skloobal Nemšová.

Režisérke je stále ľúto vystrihnúť sa v strižni a tak sme svedkami ďalšieho vajatania: "A môžte povedať, že aké sú jeho korene, alebo že jak sa sem on dostal? A tak ďalej?"

Milan Žitný sa nenechá otázkou vyviesť z miery a podáva vyčerpávajúcu, dobre sformulovanú výpoveď o predmetnej dobe a o jej protagonistoch, hovorí o možnostiach presadenia sa v osemdesiatych rokoch, o priebehu novembrovej revolúcie na pôde podniku.

Pri nakrúcaní dokumentárnych filmov, ale aj publicistických relácií, či spravodajských príspevkov - v ktorých kladieme respondentom otázky - môžu byť tieto otázky akokoľvek hlúpe, kostrbato či ťarbavo formulované, dokonca i zle interpretované. Žiaden problém. Ak sú splnené dve podmienky: 1. napriek hlúpej otázke získame výbornú odpoveď (to sa v prípade dobrých respondentov stáva veľmi často, napokon aj M. Žitný to zvládol excelentne). 2. svoju nepodarenú otázku musíme z konečnej podoby filmu vystrihnúť. Nemá tam čo hľadať. Ak sa chceme veľmi vidieť - na to slúži zrkadlo, nie film.

Pravdaže, problémy filmu Mečiar nevyplývajú len z prehnanej sebaprezentácie, to by sa napokon dalo stráviť. Korene problémov sú závažnejšie a zrejme najviac súvisia so zmyslom toho filmu, s motiváciou jeho vzniku.

V zápätí po svojom celovečernom hranom debute Špina prichádza v tomto roku (2017) Tereza Nvotová so svojim celovečerným dokumentom o Vladimírovi Mečiarovi. O bývalom trojnásobnom premiérovi Slovenska, ktorý roky rozdeľoval obyvateľov krajiny na svojich nekompromisných zástancov a odporcov. Jeho autoritatívne vládnutie, i s mnohými konkrétnymi nedemokratickými krokmi a činmi ohrozilo vývoj a smerovanie Slovenska. Napriek porážke Mečiarovho hnutia v roku 1998 (ani ako víťaz volieb už nedokázal zostaviť ďalšiu vládu) zanechalo jeho vládnutie svoje neblahé dedičstvo aj na našej súčasnosti.

O Mečiarovi sa v čase jeho vlády i po nej samozrejme popísalo množstvo textov, analýz a štúdií. Z knižných publikácií sa osobe premiéra podrobne a výstižne venuje napríklad zaujímavá knižka novinára Mariána Leška, ešte z roku 1996: Mečiar a mečiarizmus, autor trefný profil politika tvorí predovšetkým s využitím jeho vlastných vyjadrení a citátov.

Na filmové spracovanie sa až do počinu Terezy Nvotovej neodhodlal nikto. Stálo by možno za úvahu, prečo dosiaľ po tejto téme nikto z dokumentaristov, filmárov nesiahol.

Nuž a natíska sa samozrejme i otázka, prečo to nakrúca Nvotová. Z akých pozícií, s akým cieľom dnes mladá režisérka realizuje svoj dlhometrážny dokument? Prečo ju Mečiar zaujíma, čo o ňom chce zistiť, čo povedať divákovi, aký má zámer?

Zdá sa, že otázka autorskej motivácie je v tomto prípade zásadná, že v nej z veľkej časti väzí úspech či nezdar tohto filmového projektu. Kým sa na otázku zámeru pozrieme bližšie, pripomeňme si aj predchádzajúce filmové počiny mladej režisérky, lebo aj pri nich majú spomínané otázky značný podiel na výsledku.

Celovečerný dokumentárny debut si režisérka odbavila už dávnejšie, ešte v roku 2008 filmom Ježíš je normální! Dvadsaťročná študentka ho vtedy nakrútila v rámci štúdia na bakalárskom stupni štúdia na pražskej FAMU, na Vachkovej katedre dokumentu. Film udivil svojim rozsahom (67 minút), produkčným a marketingovým nasadením. Sklamal obsahom, zmyslom, prínosom.

Z vyrovnávania si účtov s jednou obskúrnou pražskou náboženskou sektou, ktoré bolo trochu nasilu skombinované s reminiscenciami autorky na štúdiá na bratislavskom cirkevnom gymnáziu, vyšla napokon ťažko ukrývaná úporná snaha nakrútiť niečo kontroverzné, čosi, čo "pichne do osieho hniezda".¹

Otázkam o hlbšom zmysle diela sa nevyhla ani tohtoročná hraná Špina: okrem dobrého remesla a realizácie, okrem viacerých dobrých hereckých stvárnení priniesla aj základné dramaturgické nedostatky: pochybné motivácie niektorých postáv, účelovo kontroverzné obrazy psychiatrickej liečby a hodne presolenú a zbytočnú vulgárnosť vo vyjadrovaní protagonistov - akoby to všetko slúžilo len jednému cieľu, k priamočiaremu jatreniu diváka ... Prečo Ježiš? Prečo násilie na ženách? Lebo je to práve in, lebo to zaberie.

No a pochybnosti o autentickej motivácii sa vynárajú aj v prípade najnovšieho dokumentu Mečiar. Zdá sa, že hlavným motívom nakrúcania bola snaha vyťažiť z kedysi tak kontroverznej témy všetko, čo sa ešte dá. Mečiar je ešte stále živý pojem, aj keď medzičasom mnohé už z témy vyšumelo. Bývalý vodca žije na politickej a spoločenskej periférii, pomaly odchádza do zabudnutia. A tak treba rýchlo kuť železo, kým ešte celkom nevychladlo, pomocou archívnych záberov pripomenúť všetky možné kontoroverzie, späté s obdobím jeho účinkovania na scéne. Prečo Mečiar? Lebo to možno ešte zaberie...

V čase keď Mečiar vládol, mala Nvotová asi desať rokov - ako autobiografický motív túto skutočnosť režisérka pripomína vo svojom filme, s využitím home-video sekvencie, kde sa s nejakým detským kamarátom na dvore - pri prašiaku kobercov - hrajú "na Mečiara" (Show na prašiaku). Následne nám režisérka v komentári tlmočí svoju autorskú motiváciu: "Teraz, keď už som veľká, ma zaujíma, kto to v skutočnosti bol. Kde sa vzal a čo spravil s nami a s našou krajinou. Lebo mám pocit, že podobná story sa odohráva všademožne po svete."

Poslednú vetu citátu by sme pravda mohli pochopiť aj ako "šikovný" odkaz - link k medzinárodným distribučným ašpiráciám filmu, ale nech. Ktovie, či bude fungovať, kedže je tak všeobecne až vágne formulovaný. Kde je to "všademožne"? Na Ukrajine, v Bielorusku, v samotnom Rusku? Nie, tieto analógie nefungujú, tie režimy sú aj so svojimi vodcami iné, ako bol špecifický príbeh postkomunistického Slovenska deväťdesiatych rokov, zmietaného v schizofrénii prozápadných túžob a provýchodných tendencií, v opojení mocou, ľahko získaných obrovských majetkov a v nacionalistickom blúznení.

Epocha mečiarizmu je neobyčajne bohatá, zložitá látka, ktorú nedokážeme pochopiť ani vysvetliť nejakými zjednodušenými postupmi. A nepodarí sa to ani výlučným skúmaním samotného Mečiara, hoci bol ústredným protagonistom epochy a napokon jej prepožičal i svoje meno. Mečiarizmus je zložitý jav...

V každom prípade je však ústredný protagonista, osobnosť Mečiara nesmierne zaujímavým námetom. "...kto to v skutočnosti bol. Kde sa vzal a čo spravil s nami a s našou krajinou?", pýta sa režisérka a toto sú jej deklarované ambície.

Lenže ako sa k nemu dostať, ako ho "otvoriť", ako ho poňať, ako ho stvárniť, aby z toho nevyšiel obligátny obraz penzionovaného politika, ktorý nepripustí vo svojom prísne stráženom mediálnom obraze žiadne nové odhalenia. Nie je ochotný sa podeliť s otvorenejším a úprimnejším pohľadom na skutočnosť, o všetkom stále hovorí z pozícií svojej známej doktríny. Dala by sa zhrnúť aj do populárneho bonmotu: "skutok sa nestal", ale za ten výrok sa zmestí oveľa viac vecí, ako len pravda o únose prezidentovho syna, o ktorom Mečiar dodnes tak isto nehovorí pravdu a zaryto mlčí, prípadne klame.

Mečiar dnes nepovie nič viac ako hovoril doteraz. A tak čokoľvek dnes hovorí, nie je to zaujímavé. S tým musela počítať aj autorka filmu o ňom. Možnosť vstúpiť do jeho súkromného kráľovstva v nevyjasnene financovanej vile, príležitosť poklábosiť si s ním, či opiecť si s ním klobásku, na plnokrvný dokument nestačí.

Návšteva Mečiara v jeho trenčianskoteplickej vile Elektra tvorí v pôdoryse filmu významnú funkciu, do značnej miery sa okolo tejto návštevy rozvíja všetko ostatné. Má to i svoju logiku, ktorá pochádza z genézy vzniku filmového portrétu: súčasný film, "obložený" dodatočnými motívmi (archívy, súčasné dokrútky s protagonistami a pod.) pôvodne vychádza zo školského 40 minútového rovnomenného diela z roku 2013, ktorý bol celý založený na návšteve bývalého premiéra.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že významným prínosom filmu je už samotný fakt, že Mečiar Terezu Nvotovú u seba prijal, že ju k sebe vpustil a dovolil jej vo svojom domove nakrúcať, dovolil jej sa ho pýtať. Nejak podobne nám to napokon podsúvajú aj autori filmu a niečo podobné robí aj masívny marketing filmu, zdôrazňuje význam aktuálne nakrúteného Mečiara, s puncom exkluzívnosti. Lenže pravda je trochu iná.

Slečna Tereza sa hostiteľskej vľúdnosti odvďačuje rovnako, je vľúdna, nekonfliktná. U Mečiara nie je žiadnou nepríjemnou investiatívnou novinárkou, nedobiedza, nekladie nepríjemné otázky, neprovokuje.

Netrúfne si ani na "klasickú" otázku, ktorá ešte stále visí vo vzduchu (lebo nebola nikdy zodpovedaná): "kde ste pán Mečiar získali peniaze na vilu Elektra?" Tá otázka vo filme napokon odznie - na archívnom zábere, výjav s agresívnou reakciou Mečiara ("...takú ti jednu j.bnem...") poznajú takmer všetci - na youtube sa teší slušnej popularite, ku koncu novembra má takmer 50 000 zhliadnutí.

Ale v tom filme sa podobne nehovorí o viacerých iných témach. Nepadne napríklad ani len zmienka o policajnom predvedení Mečiara v apríli roku 2000, kedy ho z útrob vily pred vyšetrovateľa predviedli kukláči. Nvotová sa dnes s Mečiarom prechádza po vile a zrejme nakrúcajú aj pri vchode, ktorý pri vtedajšej eskorte policajti otvárali výbušninou. Z výsluchu ku kauze zavlečenia prezidentovho syna napokon v roku 2000 nebolo nič, pretože tomu vraj bránili amnestie. Ale i tak, je škoda, že v kulantnej návšteve o ničom takom na mieste činu nepadne ani len zmienka...

K čomu je teda návšteva Elektry v tom filme dobrá? Nuž, zdá sa, že je zameraná najmä na bulvárnu príťažlivosť, cielená na voyerskú zvedavosť diváka. Fajn, nasýtili sme sa. Ale to je trochu málo...

Za volantom auta sedí Tereza Nvotová, v dlhom zábere niekam šoféruje, kamera ju sníma z profilu. Mimo obraz počujeme komentár - slová jej vlastných úvah. Spomienky na detstvo, ktoré spadá do éry mečiarizmu, ilustruje to home-video snímkami z rodinného archívu. Mihnú sa na nich sestry Tereza a Dorota, aj obaja rodičia, herec a režisér Juraj Nvota a herečka Anna Šišková.

Téma Mečiara a mečiarizmu je teda od počiatku silne subjektivizovaná. Napokon, prečo nie? Dlhá jazda autom pravda pripomína obdobnú jazdu - aj s príslušnými úvahami mimo obraz - z dokumentárneho debutu, pri lúskaní Ježiša. Režisérka však aktualizuje svoj rukopis - vo filme dosť využíva efektné snímanie Bratislavy z lietajúceho drona, pričom zábery slúžia ako podklad na ďalšie komentárové pasáže.

Na slovenskú stolicu sa zvrchu orlím zrakom pozeráme vtedy, ak práve nie je k dispozícii vhodný archív, či vtedy, keď by už autorského šoférovania bolo naozaj priveľa. A tak na Prešporok hľadíme z celkom zaujímavej perspektívy - podobné zábery sa pravda medzičasom stávajú tak trochu klišé viacerých filmových urbánnych príbehov z nášho hlavného mesta.

Popri spomienkach na detstvo a popri návštevye v Elektre sa celým filmom vinie ešte jeden významný motív. A to akýsi rýchlokurz novších slovenských dejín.

S pomocou filmových a televíznych archívnych záberov (sem - tam spestrených sekvenciami home videa) sa v komentárovej prednáške - pričom si autorka dala dosť záležať, aby nevyznela formálne, používajúc napríklad hovorový jazyk či personalizáciu - nám Nvotová tlmočí jednotlivé etapy novšieho slovenského vývoja.

Začína sa pádom komunizmu, revolúciou - autorka pripomenie, že aj jej rodičia pôsobili v hereckej misii pri šírení myšlienok revolúcie. Ale historických tém je neúrekom - od pôsobenia Mečiara v Skloobale Nemšová a jeho vstupu do VPN, od konkurzu na ministra vnútra k funkcii premiéra. Najprv je zástancom federácie, pripomínajú sa jeho autoritatívne prejavy a nacionálne nálady, nasleduje prvé odvolanie, vznik HZDS. Návrat na scénu a do úradu premiéra, rozdelenie štátu, prichádza "noc dlhých nožov", privatizácia. Spor s prezidentom Kováčom, únos jeho syna, smrť Róberta Remiáša. Bojkot Slovenska zo strany Západu, napokon Mečiarova porážka.

Každá z uvedených tém je viac než výdatným námetom na samostané filmové pojednanie, pokusy o ich stručnú sumarizáciu na pozadí profilu ústredného protagonistu nemohli dopadnúť inak, vedú k nutnej trivializácii novších dejín Slovenska. Zaradenie tohto historického vývinu do štruktúry filmu je zrejme motivované pomalým blednutím súvislostí a faktov u značnej časti potenciálnych divákov, obzvlášť mladších ročníkov (videli sme to aj v prípade filmu Únos, ktorý u divákov spustil horlivé dodatočné zisťovanie informácii o predmetnej dobe). No didaktická poloha je vo filme nesmierne zaťažujúca a otupuje už beztak bezzubý profil ústredného protagonistu celých rekapitulovaných dejín - Vladimíra Mečiara.

Takže čo sa napokon z deklarovaných ambícií podarilo splniť? "...ma zaujíma, kto to v skutočnosti bol. Kde sa vzal a čo spravil s nami a s našou krajinou", sľubuje v úvode filmu zistiť Nvotová. Lenže veľa sa z toho splniť nepodarilo. Veľa nového sa nedozvieme, veľa nového nevidíme ani nepočujeme. Dostaneme rýchlokurz zo slovenských dejín, zúčastníme sa zdvorilostnej návštevy u hlavného protagonistu a celé je to korunované tak trochu jeho "ohováraním".

Treba uznať, že Mečiar, to nie je jednoduchý oriešok. Najmä ak on sám nie je ochotný prehovoriť. Lebo to nechce, nemôže či nedokáže. Zdá sa, že svojej doktríne už i sám uveril. Môže byť preňho životne dôležitá. Zrejme si nemôže dovoliť luxus povedať veci tak, ako sú (Jurík a Flašík si to z nejakého dôvodu dovoliť môžu a urobia tak).

Možno je škoda, že keď už túto tému autorka načala, tak sa do nej neponorila hlbšie. Lebo možno práve v tomto bode, vo vývoji zmyšľania a cítenia slovenských intektuálov, popredných predstaviteľov slovenskej kultúry (Nvota a Šišková) je ukrytý zaujímavý a výsostne príznačný príbeh, odhľajúcúci jedinečným spôsobom silu a príťažlivosť predmetného fenoménu, ale aj vytriezvenie z neho a jeho odmietnutie. Ako k tomu došlo, ako to fungovalo, čo zapôsobilo, čo rozhodlo? Čosi takéto - pokiaľ by na to všetci rodinní príslušníci pristúpili - by bolo zrejme oveľa pôsobivejšie, autentickejšie a zmysluplnejšie ako rýchlokurz slovenských novších dejín spojených s kulantnou návštevou bývalého premiéra.

Pomerne dosť sa totiž už povedalo o príťažlivosti Mečiara v kruhoch tzv. babiek demokratiek. Napokon vo filme psychologické mechanizmy u tejto skupiny fanúšikov výstižne objasňuje Marián Leško. Lenže Mečiara v rôznych obdobiach jeho éry naozaj nevolili len babky demokratky. To by sa nestal tri krát premiérom. Z tohto hľadiska sa zaujímaví filmoví protagonisti núkali v bezprostrednom okolí autorky...

"V druhých slobodných voľbách Mečiar radikálne otočil. Stal sa z neho slovenský vlastnenec. A tak získal pre svoju novú stranu HZDS väčšinu hlasov. Naši ho však už nevolili."

Z povedaného sa dá usúdiť, že v samotnom najužšom rodinnom prostredí autorky, ktoré i tak čiastočne vťahuje do svojho filmu o Mečiarovi, možno objaviť zaujímavý vývoj vzťahu k nášmu ústrednému protagonistov: najprv sa páčil, potom ho už naši nevolili.

Možno je škoda, že keď už túto tému autorka načala, tak sa do nej neponorila hlbšie. Lebo možno práve v tomto bode, vo vývoji zmyšľania a cítenia slovenských intektuálov, popredných predstaviteľov slovenskej kultúry (Nvota a Šišková) je ukrytý zaujímavý a výsostne príznačný príbeh, odhľajúcúci jedinečným spôsobom silu a príťažlivosť predmetného fenoménu, ale aj vytriezvenie z neho a jeho odmietnutie.

Ako k tomu došlo, ako to fungovalo, čo zapôsobilo, čo rozhodlo? Čosi takéto - pokiaľ by na to všetci rodinní príslušníci pristúpili - by bolo zrejme oveľa pôsobivejšie, autentickejšie a zmysluplnejšie ako rýchlokurz slovenských novších dejín spojených s kulantnou návštevou bývalého premiéra.

Pomerne dosť sa totiž už povedalo o príťažlivosti Mečiara v kruhoch tzv. babiek demokratiek. Napokon vo filme psychologické mechanizmy u tejto skupiny fanúšikov výstižne objasňuje Marián Leško.

Lenže Mečiara v rôznych obdobiach jeho éry naozaj nevolili len babky demokratky. To by sa nestal tri krát premiérom. Z tohto hľadiska sa zaujímaví filmoví protagonisti núkali napríklad aj v bezprostrednom okolí autorky...