Celovečerný dokument Očami fotografky nepochybne zaujme životným príbehom známej slovenskej fotografky Zuzany Mináčovej, no rozladí spôsobom, akým je rozprávaný. Hoci film prináša väčšinu overených „ingrediencií“, zaručujúcich úspešné kino – je v ňom nosný dramatický príbeh, zaujímaví protagonisti, hodná dávka emócií, vtipu a bonmotov a ešte všeličoho iného – no jednak v spôsobe interpretácie životných peripetií fotografky čosi neladí, ba dokonca občas i prekáža.

Dielo totiž obsahuje priveľa filmového klišé. Predovšetkým je v tom filme málo spontánnosti. Len veľmi málo sa v tom dokumente prejaví nepreparovaný, autentický život, naopak, priveľa je vopred pripraveného, skonštruovaného. A napokon to všetko ešte korunuje použitá neúmerná miera inscenácie – v rozsiahlych hraných pasážach sa rekonštruujú mnohé scény z minulosti.

Je vysoký podiel inscenácie nevyhnutný? Nie je možné rovnaký obsah divákom tlmočiť aj inak, ako tak, že sa mu všetko podá na tácke v podobe fabulovaných rekonštrukcií? Aj tento dokument je dôkazom toho, že trend robenia filmov pre pohodlných divákov, čo chcú všetko vidieť a nič si nedokážu či nechcú predstaviť a domyslieť, sa celkom etabloval. O tom všetkom ešte bude reč.

Nuž a spomienky Zuzany Mináčovej na detstvo, mladosť, zrelý vek, s vyústením napokon až do súčasnosti, sú náplňou aj najnovšieho Mináčovho dokumentu Očami fotografky. Prinášajú rekapituláciu života protagonistky na pozadí rôznych epoch – v medzivojnovom - prvorepublikovom období, po vypuknutí vojny - za Slovenského štátu a počas väznenia v osvienčimskom koncentračnom tábore. Nasledujú spomienky a sekvencie z povojnového obdobia - roky stalinizmu, neskôr z uvoľnených šesťdesiatych rokov a z rokov následnej normalizácie, až po pád totalitného režimu a film napokon zaznamenáva aj vývoj od roku 1989 dodnes. Historický oblúk je impozantný, protagonistka filmu bola očitým svedkom všetkých spomínaných epoch, v rozprávaní životného príbehu sa vo filme sprítomňujú.

Mináčov filmársky rukopis v celej jeho doterajšej filmografii je jednoznačne konzervatívny, rozpráva tradične, neexperimentuje s formou ani s výrazom, ide takpovediac na istotu. Napokon, v súvislosti s ústrednou tematikou jeho filmov to veľmi ani neprekvapuje a dokonca by sme mohli a mali pripustiť, že tradičné vzorce stvárnenia môžu byť vzhľadom na tematiku opodstatnené, adekvátne.

Najlepším príkladom z trojice filmov je hádam úspešný dokument Nicholas Winton, sila ľudskosti. Racionálny, logický spôsob prerozprávania pôsobivej story, s významným priestorom pre tradičný, explikujúci komentár, s dôkladnou prácou s filmovým archívom a v neposlednom rade s umným využitím jedného z protagonistov, dlhoročného britského televízneho vojnového korešpondenta Joe Schlesingera v úlohe sprievodcu dokumentom (pričom je sám zároveň i protagonistom, je jedným zo zachránených detí), priniesol svoje ovocie: logickú a zároveň dramatickú filmovú štruktúru, sprostredkujúcu divácke dobrodružstvo spoznávania pôsobivého príbehu, s patričným priestorom pre silné emócie.¹

Pravda, už v tomto dokumente by sme sa možno mohli pozastaviť nad polopatizmom niektorých inscenácií – napríklad rekonštrukcie toho, ako Wintonova manželka Greta po päťdesiatych rokoch (koncom rokov osemdesiatych) nájde na povale knihu výstrižkov, dokumentujúcu priebeh záchrany židovských detí z obsadenej Prahy. Načo je dobrá doslovná názornosť inscenácie? Je nevyhnutná, je prínosná?²

Lenže autori zrejme „spásnej“ metóde rekonštrukcie prišli jednak na chuť. Svedčí o tom jej nadužívanie v ďalšej tvorbe: neúmerné inscenovanie v dokumente Nickyho rodina, ako aj rozsiahle hrané rekonštrukcie v najnovšom Mináčovom filme Očami fotografky.

Ale dielo problematizuje nielen otázka inscenácií a rekonštrukcií, ťažkopádnosť filmu vychádza aj z jeho elementárnej dramaturgickej stratégie. Obsah je totiž poznačený tematickou presýtenosťou, čo zákonito sprevádza istá povrchnosť stvárnenia jednotlivých tém.

Hoci aj na impozantnej ploche celovečeráku, jednak je tém filmu zrejme priveľa: šťastné prvorepublikové detstvo, dráma mladosti počas vojny, povojnové roky, prežívanie socializmu a jeho vývinových štádií, profesionálny rast až po súčasnú kariéru festivalového reportéra.

Namiesto pôsobivej, originálnej tvorivej refelexii predmetných tém tvorcovia ponúkajú skôr množstvo vtipov, bonmotov a „veselých historek z natáčení“...

Vitalita a nevyčerpateľná energia hlavnej protagonistky je podmanivá, obdivuhodný je jej optimizmus, nezlomnosť, odhodlanosť. A podmanivý je aj humor pani Mináčovej, s ktorým pristupuje aj k vážnym a tragickým udalostiam minulosti. Napokon, židovský humor je povestný... Lenže všetkého s mierou.

S bonmotmi sa však roztrhne vrece od začiatku filmu. V epizóde z detstva sa spomína napríklad veselý mýtus o pra-pra dedkovi Mináčovej, Jakobovi Silbersteinovi z Betlanoviec pod Tatrami, ktorý sa mal stať členom jánošíkovskej družiny, pričom chytrou pointou má byť skutočnosť, že zbojníci nazbíjané dukáty nerozdali pospolitému ľudu, ale sa o ne podelili medzi sebou. Tak vraj zbohatol aj Mináčovej prapredok.

No niekedy bonmoty doslova iritujú. Ako je zlučiteľný deklarovaný antikomunizmus protagonistky, s úsmevným rozprávaním o dobre platenom písaní prorežimných scenárov manželom fotografky (Ján Mináč), ktorému pritom každodenne posvätil nanajvýš hodinku času? Štátna cena Klementa Gottwalda za film Drevená dedina, ale ani autorstvo iných vyslovene prokomunistických diel nie je v dokumente príležitosťou na kritické zhodnotenie, na hlbšiu reflexiu, ale na – bonmot, vtip...

Vo filme sa vtipkuje neúnavne ďalej. Aký význam však má napríklad úsmevná historka o hádke, v ktorej sa manželia nevedeli dohodnúť, či nakúpili marhule alebo broskyne?

Aký hlbší zmysel majú spomienky na niektorý z Moskovských filmových festivalov, preberané spolu s Jitkou Němcovou, ktorú tam vraj balil Antonio Gades?³ Je dostatočným zmyslom tej historky zmienka o prekazenom rande, keďže na izbe Němcovej spokojne spal jej snúbenec Otakar Vávra a na nočnom stolíku mal v pohári vody odloženú zubnú protézu?

Protagonistka napokon rovnaké či obdobné historky a bonmoty rozpráva aj v rámci značnej podpornej mediálnej kampane filmu pri príležitosti uvedenia do kín: v raňajkovom televíznom vysielaní, v magazíne o filme... Tam isteže majú svoje miesto, ale prečo sú náplňou filmu, dokumentu?

Okrem bonmotov zahustil režisér svoj film aj množstvom klišé – overenými postupmi rozprávania, hudobnou dramaturgiou (priehľadné emocionálne pôsobenie), spomínanými inscenáciami minulosti. Overené konvenčné filmové postupy napokon nemožno paušálne odsúdiť, sú aj vecou vkusu, okrem toho sú spoľahlivým prostriedkom v zrozumiteľnom tlmočení obsahov. Ale zrejme platí, že v overených konvenciách neklíči originálna, zmysluplná tvorba, nebodaj skutočné umenie.

Avšak jedno klišé v tom filme naozaj irituje. Je to niekoľkokrát sa opakujúci flashback, krátka sekvencia kumulujúca obrazové „esesácko-holocaustové“ motívy. Nielenže ide o polopatizmus najhrubšieho zrna, tá krátka sekvencia je prekvapivo (vzhľadom na skúsenosti režijno-strihového tandemu tvorcov) neestetická. Kompozične sporné zábery sú v spomalení nevhodne prelínané. Flashback atakuje diváka vo filme asi tri až päťkrát. Aj raz je priveľa...

V úvode tohto textu sa spomína, že film prináša všetky „ingrediencie“, potrebné k úspešnému dielu. Tak čo sa vlastne stalo? Prečo zaručené recepty nefungujú? Práveže fungujú. Film pri festivalovom uvedení vraj zožal úspech, okrem toho si filmovú novinku vďaka masívnej mediálnej podpore nebolo možné nevšimnúť.

Ten film je teda vlastne úspešný, ibaže nie je celkom dobrý. Aj keď nemožno povedať, žeby bol vyslovene zlý. Okrem spomínaného „esesáceho“ flashbacku, ktorý v tvrdošíjnom opakovaní diváka dvíha zo stoličky, a okrem infantilnej rekonštrukcie získania výjazdnej doložky, nemožno dielu vytknúť nejaké hrubé tvorivé a realizačné nedokonalosti. Aj miera inscenácie je napokon vecou vkusu, osobných diváckych preferencií – autor textu ju nemá rád, ale akceptuje, že ju mnohí diváci bez problémov prijímajú.

V jednom z rozhovorov režisér tvrdí, že „tento typ filmu sa stáva v súčasnosti veľmi populárny a nazýva sa hybridným filmom“.⁵ Nuž čo už. Ak je to naozaj tak, ešte stále to nemusí byť dôvod na to, aby suverénny tvorca nakrúcal svoje filmy podľa najrozšírenejšieho diváckeho vkusu...