Ako sa rodí domov v cudzine
Rozhovor s Mišom Suchým o Amerike, o virtuálnom svete, o filmoch priameho dotyku
Tento rozhovor ležal dosť dlho ľadom... Najprv jeho zverejneniu nedoprial autor, lebo sa pridlho trápil s jeho prepisom z pôvodnej zvukovej podoby, a našli by sa aj iné výhovorky.... Potom sa text pozdržal u respondenta, pri autorizácii. Pri príležitosti premietania niektorých Mišových filmov v rámci dokumentárneho večera DOKina (v júli 2013 v bratislavskom Bateliéri) sme si náš košický rozhovor opäť pripomenuli. Znovu som si ho prečítal a znovu som sa presvedčil o tom, že nič z nášho dialógu spred dvoch sezón "nevyšlo z módy". Všetko je aktuálne dodnes. Preto pristupujem k činu a rozhovor konečne ponúkam "do pľacu".
Mišo Suchý žije už vyše dvadsať rokov v Amerike. Zo spoločného a socialistického Československa - ešte ako študent posledného ročníka štúdia dokumentárneho filmu na bratislavskej VŠMU - odišiel v roku 1988 za hlasom svojho srdca do USA. Ešte predtým jeho absolventský film Džavas mange dlugone dromeha (Šiel som dlhou cestou, 1988) triumfoval na 5. ročníku Etnofilmu v Čadci, pričom o hlavnú cenu v kategórii dokumentárnych filmov sa delil spolu s filmom svojho pedagóga Martina Slivku (Pavol Socháň, 1987).
V Amerike Mišo Suchý pokračuje v tvorbe dokumentov, nenakrúca však veľa. Možno práve preto však o to intenzívnejšie – „hlbšie“. Dnes pôsobí na Univerzite v Syrakúzach (štát New York), prednáša na College of Visual and Performing Arts, v oddelení s názvom Department of Transmedia.
Náš rozhovor vznikol na prvom ročníku festivalu dokumentárnych filmov DOCsk v Košiciach (v apríli 2011), kde mal Mišo retrospektívu svojich československých a amerických filmov a viedol tiež neformálnu „Masterclass“ - so záujemcami sa porozprával o niektorých aspektoch nakrúcania svojich intímnych dokumentov.
Včera pred projekciou sa ktosi z publika opýtal tvojho dospievajúceho syna, či je Američan alebo Slovák. Modifikujúc trochu tú otázku sa ťa teraz pýtam: Mišo, ty si slovenský alebo americký filmár - dokumentarista?
Slovenský. Určite som slovenský filmár, lebo moja práca a môj pohľad na svet vychádzajú z toho, kto som. No a ja som sa narodil na Slovensku, tu som vyštudoval, do USA som šiel z Bratislavy. Môj pohľad na Ameriku je teda pohľadom cudzinca. Dokument Domáce kinečko zaznamenáva špecifický proces: ako sa rodí domov v cudzine. Pôvodný názov filmu znie Home Movie - a diary for my american-born son, slovenská verzia má trochu pozmenený názov, v podtitule je to mierne inak: Domáce kinečko, o dome a domove. Pričom dom predstavuje čosi ako fyzickú štruktúru, no a domov je niečo ako duchovný priestor, miesto kam patríš. Tu v Košiciach sa premieta tiež film O psoch a ľuďoch. Je to môj prvý film z Ameriky, prináša subjektívny pohľad na krajinu, a povedal by som, že je to postoj dosť odmietavý. No a spomínaný neskorší film Home Movie je už o tom, ako si v tejto krajine vytváram svoj domov. Myslím, že sa to darí práve cez moje deti, prostredníctvom syna.
Vrátim sa do roku 1988. Mal som vtedy naozaj velikánsku dilemu, či sa z Ameriky vrátiť domov, či nevrátiť. Jedným z ľudí, s ktorými som sa o tom rozprával, bol práve Vojto Jasný, a on presne rozumel, o čom to je. Hovorí mi: vieš Mišo, kapitalizmus a komunizmus, to sú dve strany jedného zadku. Jedna je pozlátená a druhá kovová, a najhoršie je, keď sa ocitneš medzi. Tie slová sú naozaj výstižné, a preto som ich zacitoval aj v úvode svojej knihy Keď som bol a nebol doma1. Lebo aj ja som to tak cítil, moja situácia bola taká, že som sa ocitol niekde tam, pomedzi...
Pýtaš sa, či som slovenský či americký filmár. Moje veci vychádzajú z toho, odkiaľ pochádzam. To sa nikdy nezmení. V Domácom kinečku je výraznou postavou môj svokor. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé, ako sa dokázal otvoriť americkému prostrediu, ale pri tom všetkom nikdy nezabudol na to, odkiaľ pochádza.
Z Ukrajiny Mychajlukovci odišli preto, lebo si zachraňovali holý život. Svokrovci patrili k ukrajinskej inteligencii a tú boľševici likvidovali ako prvú. Lidkina mama dodnes hovorí, že to čo robili nacisti za dňa, robilo NKVD v noci, tam nebol žiaden rozdiel. Lidkin otec odišiel z Ukrajiny ako 40 ročný muž. Bol zverolekárom, svoju profesiu vykonával potom aj v USA. Svokor veľmi presne chápal moje pocity, aj on hovorieval: my sme sem neprišli preto, že by sme chceli zbohatnúť, my sme dúfali, že sa raz vrátime. Vždy mali nádej, že Ukrajina bude slobodná, že sa vrátia.
Keď si sa koncom osemdesiatych rokov rozhodol zostať vonku, ešte si nemohol tušiť vývoj udalostí, ktorý čoskoro nastal. O to bola asi tvoja voľba ťažšia, keďže zostať „vonku“ mohlo znamenať „nafurt“. Napríklad bez väčších vyhliadok na kontakty s rodinou...
Samozrejme, veď vtedy tu ešte vládol socík, síce už v rozklade, ale v mnohých ohľadoch ešte veľmi životaschopný.
Keď som v osemdesiatom ôsmom odišiel z Československa, mnohí sa mi obrátili chrbtom, možno zo strachu, ktovie... No a škola – VŠMU - sa mi chrbtom neobrátila: povedali, my sme mu oficiálne prerušili štúdium, robí výskum, on je stále naším študentom. Pritom už v tom čase boli rôzne tlaky, aby som bol odsúdený, že som persona non grata a podobne.
To gesto školy pre mňa dodnes veľmi veľa znamená, a mám pocit, že to vyšlo od Slivku. On bol šéfom katedry dokumentu, a zrejme jeho stanovisko napokon zavážilo. Keď som sa potom v deväťdesiatom – už po páde komunizmu - vrátil, Slivka bol dekanom2 a hovorí mi: Mišo, neviem ako dlho budem dekanom, obháj si svoju prácu teraz. Mal som ju pripravenú, a tak v priebehu týždňa som ju obhájil.
Spomínaš význam pôvodu, lenže žiješ a pôsobíš už vyše dvadsať rokov v inom prostredí. Evidentne ťa nepohltilo, „neamerikanizovalo“...
Prispôsobenie sa novému prostrediu je vždy veľmi zložité v oblasti kultúry, napokon aj v prípade tých, čo sa o to priamo usilujú – a to naozaj nie je môj príbeh. Zoberme si ako výstižný príklad opäť film Home movie. Strihal ho Marek Šulík, prišiel sem kvôli tomu zo Slovenska, a myslím si, že to bolo veľmi dôležité, podstatné, že ten film nestrihal tunajší profík, ale filmár z mojej vlasti.3 O svojich pocitoch som totiž Marekovi nemusel nič vysvetľovať, on ich perfektne chápal. Lebo keď som mu rozprával, čo sa so mnou za tých desať rokov udialo, zistil som, že to hovorím komusi, kto je temer čosi ako mladší brat, mal som pri ňom pocit veľmi podobného kódovania.
Americký či slovenský filmár...? Dnes už to nie je až tak dôležité, možno je tá otázka už trochu formálna... Spočiatku bola identita nepochybne mojou dôležitou vnútornou otázkou. Dodnes mám napríklad slovenský pas, nemám americký, ešte stále som v Amerike cudzincom. Až teraz chcem požiadať o americké občianstvo, lebo som prijal, že je to krajina, kde sa dá žiť.
Ako slovenský filmár, „cudzinec“ v Amerike, si bol však zrejme od počiatku konfrontovaný so špecifickým americkým poňatím dokumentu.
Áno, nemôžem povedať, že by som americký dokument nepoznal a netvrdím, že by nemal na mňa nejaký vplyv. Americké dokumenty mám samozrejme „napozerané“, ešte v Československu som diplomovú prácu písal o Fredovi Wisemanovi.
Americké dokumenty vychádzajú z celkom inej tradície, ako je naša, európska. Lebo pokiaľ my sme si zo školy odniesli vybrúsený filmový jazyk a schopnosť metafory, tu prevláda americká tradícia cinéma vérité, priama a veľmi drsná v zázname skutočnosti.
Schopnosť metafory je príznačná pre tvorcov z celej východnej Európy, nielen pre nás. Poliaci to majú, veď zoberme si napríklad taký Szczurołap4, o čom to vlastne je? O potkanoch, alebo o politickom systéme? No a ja mám takú trochu odvážnu predstavu, že keď sa tieto dve tradície v dokumente – európska a americká - nejakým spôsobom skombinujú, môže z toho vzniknúť niečo naozaj zaujímavé.
Ako si teda dnes hľadáš miesto v priestore medzi týmito rozdielnymi filozofiami dokumentu, medzi poňatím americkým a slovenským?
Ja si nehľadám miesto, robím veci, čo mi prirodzene prídu. Prišlo mi to trochu smiešne, keď mi z košického festivalu dokumentu povedali, že mi urobia retrospektívu – to sa dá urobiť za jedno popoludnie, nanajvýš za deň - ja som toho nejak veľa nenatočil. Lebo robím iba veci, ktoré mám zažité. Snažím sa prijímať impulzy z vecí a javov, čo ma bezprostredne obklopujú a ktoré ma zaujímajú.
Teraz už pre mňa nie je až tak vzrušujúce uvažovať o tom, čo je americká a čo východoeurópska tradícia. Čo ma aktuálne veľmi zaujíma, to je filmová reč a videoreč. Napríklad keď vznikal film Transmiting Baba (Virtuálna stará mama), tak som bol mnohými vecami veľmi prekvapený. Ten film totiž na jednej strane vychádza z videotradície, z takého videoperformance, no na druhej strane je urobený do filmového príbehu. Takmer nič som v tom čase nevedel o videu, chodil som preto aj na prednášky môjho kolegu. Zaujímalo ma skombinovať film a video. A tak sa v tom filme na jednej strane zoznamujem s novými možnosťami video technológie, a okrem toho sa tam stretlo tiež východoeurópske metaforické vyjadrenie s jednoduchým príbehom5.
Zo svojej výhody, zo skúsenosti s rozdielnymi kultúrnymi tradíciami teda zrejme ťažíš aj pri učení.
Moji študenti väčšinou vychádzajú z toho, čo vidia v televízii. No a väčšina vysielaných dokumentov – tam jednoducho musí byť príbeh. Snažím sa ich však učiť aj filmovú reč, premietam im niektoré Hanákove filmy, idem záber po zábere, skúmame, ako je to dramaturgicky postavené. Myslím si, že to pre nich nie je nezaujímavé, že im to čosi dá. Som presvedčený o tom, že možnosti filmovej reči sú ešte stále podnetné, aj keď sa zdá, že dnes je už všeličo celkom inak.
Na akej škole pôsobíš, koľko máte študentov, čo a ako ich učíte?
Ročne mám 20 až 30 študentov, ktorí sa ku mne zapíšu. Z väčšiny sa nikdy nestanú filmári, ale to mi vôbec nevadí. Čo mi trochu prekáža, je to, aká drahá je tá škola, vytvára to trošku taký nepríjemný pocit, ale to je iná téma...
Raz som sa radil so svojim starším kolegom: Owen, čo my tu vlastne učíme našich študentov? No a povedal mi to veľmi pekne: oni majú štyri roky na to, aby zistili, kto sú. Film je prostriedkom, pomocou ktorého to môžu zistiť. Preto mám obrovskú radosť z učenia, preto s veľkou radosťou pracujem so svojimi študentami, lebo vidím, že film môže byť naozaj prostriedkom hľadania seba samého. A nájsť sa je veľmi dôležité, pričom to musí dokázať každý sám, v tom ja bezprostredne nemôžem nijako pomôcť. Lenže môžem klásť dobré otázky. Kde môžem pomôcť, čo dokážem naučiť– a myslím, že som v tom celkom dobrý – to je práve filmová reč. Môžem pomôcť objasniť spôsoby filmového vyjadrovania.
Ono je to s tou filmovou rečou zaujímavé: od detstva sa pozeráme na filmy, vyrastáme s tým, a všeobecne prevláda pocit, že tej reči veľmi dobre rozumieme. Ale zrazu keď reč, ktorej tak veľmi dobre rozumieme, chceme použiť na vyjadrenie svojich vlastných myšlienok, tak po a: zrazu je tá reč hrozne komplikovaná. A po b: otázkou je, aké sú vôbec tie naše myšlienky, no. Tak v tomto smere možno môžem pomôcť svojim študentom.
Zdá sa, že vaši študenti sa solídne zoznámia so základmi kinematografie...
Syrakúzska univerzita nie je filmová škola. Veľa našich študentov k nám síce prichádza študovať film, no nie sme filmovou školou.
Sme škola umelecká, náš department sa volá Transmedia, máme tam štyri programy: fotografia, film, computer art, video art. Teraz pribudol piaty, nový program, kde sa spomínané prístupy miešajú.
U nás je orientácia skôr na experimentálnu, alebo nezávislú tvorbu. Naším princípom je hľadať a podnecovať v študentoch kreativitu, individualitu, preferujeme ich autorské prístupy. Až potom s ľútosťou zisťuješ, že to majú ťažké s uplatnením, aby si našli miesto v priemysle, kde až tak veľa priestoru pre tieto veci nebýva. Máme pravda v rámci univerzity napríklad aj department verejnej komunikácie, tam sa od začiatku snažia pripraviť študentov predovšetkým na to, aby sa čo najlepšie vedeli uplatniť v priemysle, biznise. Samozrejme sa tam učí inak, tam je úplne iná kultúra...
Tradičný film sa neuveriteľne zmenil, dnes sa všade hovorí skôr o fenoméne audiovizuálnej komunikácie a podobne. Nájde sa v tomto kvase a masmediálnej eufórii ešte miesto pre tradičnú filmovú reč?
Vrátim sa k Slivkovi. On sa raz veľmi pekne vyjadril: umenie je tak veľké, akú veľkú má pamäť. Učím úvod do filmovej histórie, sám som si to vybral. Týmto predmetom začínam u prvákov. Vlastne to neučím ako históriu, lebo ja nie som historik, ale učím o tom, ako sa vyvíjal filmový jazyk. Samozrejme, filmová reč sa vyvíja, a to neuveriteľne dynamicky, ale ja si myslím, že je veľmi dôležité poznať tradíciu, z ktorej vychádzaš. My podporujeme študentov, aby mali experimentálny prístup, aj keď to je hrozne zlé slovo, že experimentálny, ešte horšie možno ako dokumentárny... Myslím si, že aj vtedy, keď nejdeš tradičným spôsobom, je dôležité, aby si poznal tradíciu. Aj keď ideš oproti nej, je určite dôležité, aby si o nej vedel.
Keď som prišiel do Ameriky, hovorili mi, že som experimental filmaker. Bol som prekvapený, čože? Veď moje filmy sú tradičné! Ale ony sú tradičné v rámci východoeurópskej tradície. Tak napríklad experimentálny sa tu zdal byť môj film o Rómoch6, pretože to nebol príbeh, ale vlastne nejaká esej, bol to proste iný, tu neobvyklý spôsob narácie.
Dnes sa obrovské množstvo filmov pozerá na internete. Moje deti pozerajú filmy takmer iba cez internet. Otázka znie, akým spôsobom to mení reč. Lebo filmová reč nie je dogmatická. A tak keď učím o filme, ani ja si nevymýšľam nejaké dogmy filmovej reči, na ktorých by som trval. V konečnom dôsledku sa iba pýtam svojich študentov: čo robia a prečo to robia. No a keď máme odpovede na tieto dve otázky, tak ich nabádam: hľadajme spôsob, ako to urobiť čo najefektívnejšie. A keď to bude hoci len jeden 10 minútový záber, kde kamera bude na statíve – môže to byť v poriadku. K tomu, čo chceš povedať, vždy hľadáš primeraný spôsob vypovedania. O tom sa ľahko hovorí, ale to hľadanie je vždy trošku komplikované.
A netýka sa to samozrejme len študentských filmov. V hľadaní spôsobu vyjadrenia môjho filmu Home movie mi bol veľmi nápomocný Marek Šulík. Keď sme ten film dávali dohromady, ja som presne vedel čo, a vedel som aj prečo. Ale vonkoncom som netušil ako. A vtedy mi Marek s tým veľmi pomohol. Myslím si že preto, lebo mal odstup od vecí. Aj ja mám odstup od študentských prác, vďaka tomu im viem pomôcť, poradiť, ako na to. Ale čo chcú, to si musia vyriešiť oni sami.
V marketingovej stratégii košického festivalu sa operuje aj so sloganom „Smrť dokumentárnemu filmu“. Mne osobne nepripadá veľmi nápaditý ani vtipný, ale to nie je až tak dôležité. Aká budúcnosť čaká dokument podľa teba? Bude to nevyhnutná smrť?
Nedelím filmy na dokumenty a nedokumenty, ale na filmy relevantné, a nie až tak relevantné. Myslím si, že filmy ktoré reflektujú, čo žijeme, sa tak skoro nevytratia. Aspoň sa tak nádejám...
Relevantné filmy boli vždy menšinovým žánrom, lebo keď idú ľudia do kina, samozrejme že sa chcú zabávať, chcú si oddýchnuť. Nechcem však, aby to vyznelo, že som proti mainstreamu, proti komercii, práve naopak. Mám pocit, že tam, kde je velikánsky mainstream, tam funguje aj zdravá alternatíva.
Mal som zaujímavý zážitok z USA, bolo to už pred mnohými rokmi. Nepamätám si už názov filmu, ale bol to dokumentárny film o nejakých právnych a etických problémoch. Keď sa premietal, kino bolo narvané. A po kine sa dlho diskutovalo o veciach, ktoré súviseli s obsahom toho dokumentu. Vtedy som si uvedomil, že hoci americkej kultúre diktuje Hollywood, že je tu aj hlad po niečom inom. Že ľudia chcú tie veci pozerať a majú potrebu o nich diskutovať. Myslím, že dokumentárny film má tú schopnosť.
Najväčšou schopnosťou dokumentárneho filmu je podľa mňa reflektovať, čím žijeme. Lenže to robia vlastne aj hrané filmy, takže to nie je nejaké výlučné dokumentárne špecifikum.
Pozeráš sa na film a máš pocit, že áno, tento film ma oslovil. Aj svojich študentov sa snažím tak učiť, aby nestratili túto schopnosť, aby film nevideli len ako zábavu. Myslím si, že ľudská potreba zamýšľať sa nad relevantnými vecami, tu bude vždy. Akú formu nájde, to vôbec netuším.
Teraz začína byť aktuálny internet, v Amerike spústu vecí pozeráme cez Netflix7, filmy si jednoducho namiesto na televízore pozeráš na počítači, to vlastne ani nie je nejaká zásadná zmena... Ale napríklad Sme nedávno uviedlo na webe dokument Zuzany Piussi8, no ale máš tam zrazu aj diskusiu k tomu! Šírenie môže byť teda napríklad interaktívne, ale nových možností, akým spôsobom používať médiá bude určite viac. Napríklad, ako sa použili v Egypte, že? Napomohli zásadným spoločenským a politickým zmenám.
Neviem, čo prinesie budúcnosť, či bude dôležitejší text či obraz, to vonkoncom netuším, ale myslím si, že pred vývojom a zmenami sa nemôžeme zatvárať.
Spomínali sme film Virtuálna stará mama, ten film vyzerá na prvý pohľad ako veľmi jednoduchý, svojim spôsobom je veľmi sentimentálny, lebo ukazuje vzťah starej mamy a jej vnuka. Ale či je v tom filme vzdialenosť prostredníctvom určitého média preklenutá - alebo nie je preklenutá – myslím, že to je práve tá otázka.
Či nám v budúcnosti takéto virtuálne vzťahy nahradia naše tradičné vzťahy, kultúru priameho dotyku? Nie je to otázka technologická, je to otázka kultúrna.
Kvantum filmov a filmárov by sme teraz mohli menovať, spontánne mi na um prišla Jana Ševčíková, to je filmárka, ktorá cieľavedome vyhľadáva kultúru priameho dotyku.
Myslím, že aj môj film o Rómoch bol o svete, kde je ešte priamy dotyk určujúci, myslím že aj Pictograf je o tom, ale neviem, či sa ten svet už dnes nejaví ako archaický. Ale na druhej strane si myslím, že stále sme tak naprogramovaní. Toto je moja otázka...
Použité fotografie: DOKO a Mišo Suchý
- M. Suchý: <i>Keď som bol a nebol doma</i> (When I Was and Was not at Home), Národné osvetové centrum a Nadácia FOTOFO, Bratislava 1997.
- Pedagóg a filmár – dokumentarista Martin Slivka sa stal prvým dekanom novovzniknutej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU (založená v roku 1990). Dovtedy boli filmové odbory (a teda aj štúdium dokumentu) súčasťou Divadelnej fakulty.
- O spolupráci na filme výstižne píše Marek Šulík v stati „Mišo Suchý – moja súkromná legenda“ v zborníku <i>Almanach dokumentárneho filmu</i>, editor: Róbert Rampáček, Vydalo občianske združenie Spoločnosť a film v r. 2011.
- <em>Szczurołap</em> z roku 1986 je slávny poľský dokument režiséra Andrzeja Czarneckého, ocenený bol okrem iného na festivaloch v Krakove, Manheime a v Clermont-Ferrand.
- Jednoduchý príbeh filmu - ešte z éry pred rozšírením internetovej on-line komunikácie (napr. cez Skype) - je o tom, ako bratislavská babička komunikuje so svojim americkým vnúčikom prostredníctvom videonahrávok, zasielaných poštou, až kým sa rodina v Bratislave napokon nestretne aj bezprostredne.
- <em>Džavas mange dlugone dromeha</em> - Šiel som dlhou cestou, 1988.
- Netflix je americký poskytovateľ audiovízie, poskytujúci na internete streamované video za úhradu.
- Dokument Zuzany Piussi <em>Kuracia láska</em> (v čase rozhovoru, dnes už na webe dostupný nie je). Medzičasom dokumenty v spoplatnenom prístupe priniesol napríklad portál časopisu <i>.týždeň</i> (ako prvý film Zuzany Piussi <a href="t3://page?uid=291"><em>Od Fica do Fica</em></a>), na tejto platforme je aktuálne dostupný aj film Miša Suchého <em>Home Movie</em>.