Dobrý dokument je dôležitý
Dokumentárny film nesmie byť tendenčný, tvrdí v rozhovore režisérka Lívia Gyarmathy
Maďarská režisérka Gyarmathy Lívia (nar. 1932) stále nakrúca.1, So svojim najnovším filmom Námestie (A tér, 2013) sa zúčastnila súťaže dokumentárnych filmov 54. Krakovského festivalu.
Takmer hodinový dokument je osobitou správou o rozvadenej krajine, v ktorej skupiny obyvateľov nezmieriteľne rozdeľuje súčasná politika, ako aj rozdielne pohľady na národné dejiny. Film o tom všetkom hovorí prostredníctvom lokálneho príbehu, časozberným pozorovaním toho, ako sa premieňa jedno malé námestie na križovatke dvoch rušných ciest v XII. budapeštianskom obvode.
Lenže to pozorovanie je veľmi osobné. Osud to tak chcel, že v roku 1998 sa do domu v bezprostrednej blízkosti námestíčka presťahovala režisérka Lívia Gyarmathy. Nuž a z okna svojho bytu na piatom poschodí od roku 2003, viac menej z kratochvíle, nakrúca amatérskou kamerou formátu Hi 8 to, čo sa dolu deje. Spočiatku to nie je nič vzrušujúce, priestor je zarastený burinou a zahádzaný odpadkami, do kríkov sa na noc ukladajú bezdomovci.
Lívia Gyarmathy doteraz nakrútila osem celovečerných hraných filmov, o niečo viac má na konte dokumentárnych filmov (spolu nakrútila vyše 20 titulov). V roku 1960 sa diplomovaná chemická inžinierka po tri a polročnej praxi v textilnej fabrike prihlásila na štúdium filmu na budapeštianskej vysokej škole, ktorú absolvuje v roku 1964 dokumentárnym filmom z prostredia plaveckých pretekov 58 sekúnd (58 mp). V roku 1969 debutuje hraným filmom Poznáte sandi mandi? (Ismeri a szandi mandit?), ktorý priaznivo prijíma odborná kritika i publikum. V priebehu ďalšej kariéry strieda nakrúcanie dokumentov s realizáciou hraných filmov.
Ale v roku 2005 sa všetko zmení. Priestor vyčistia, prichádzajú inžinieri, stavební robotníci, mechanizmy sa zahryznú do zanedbaného kúska zeme. V priebehu krátkeho času sa námestie zmení na nepoznanie: dostane dlažbu, no najmä sa na masívnom kamennom podstavci objaví socha turula. Je to bájny vták, ktorý podľa národnej mytológie priviedol Maďarov na územie Panónie, kde sa usadili.
Turul na križovatke však nemá pripomínať maďarský „honfoglalás“ (zaujatie vlasti), je koncipovaný ako pamätník všetkým obetiam svetovej vojny XII. obvodu. No a tu sa vynára problém: padlí obvodu sú totiž na jednej strane civili, predovšetkým židovské obete. Ale pamätník zároveň skladá hold vojenským obetiam mestskej časti, a je predsa známe, na ktorej strane krvavého konfliktu maďarská armáda do konca vytrvala.
Radnica XII. obvodu pamätník obhajuje a de facto ho postaví. Vedenie hlavného mesta s primátorom sú proti, nevydajú stavebné povolenie a pamätník v roku 2008 slávnostne odhalený nariadia zlikvidovať. Argumentujúc aj tým, že so symbolikou turula nie sú spojené len neškodné starobylé mýty o príchode do vlasti, ale že bol obľúbeným neoficiálnym symbolom nedemokratického horthyovského Maďarska, a i dnes sa k symbolike bájneho vtáka často hlásia práve radikálne, ultrapravicové sily a zoskupenia. Lenže zástancovia turula sú pripravení jeho sochu brániť i vlastným telom... Niet divu, že na námestí, pod oknami režisérky, sa od istého času odohrávajú scény plné vášní, ktoré autorka zaznamenáva.
Ale ani na novom námestí sa ľudia stále len nehádajú, aj demonštrácie sa po čase rozchádzajú a prebieha tu normálny život. Režisérka zachytáva aj bežný zhon, ľudí utekajúcich pred búrkou, malý karambol na ceste, opilcov na chodníku. Ktosi sa vo fontáne pomníka v horúci letný deň vykúpe, nejaká pani vytrháva v kvetinovom záhone pri pamätníku burinu – a vôbec nevyzerá, žeby patrila k nejakým radikálnym skupinám. A opodiaľ si ľudia nezištne pomáhajú: tínedžerka zaviaže neznámej babičke rozviazanú šnúrku na topánke...
Mnohé z dokumentárnych diel Lívie Gyarmathy získavajú ocenenia na renomovaných zahraničných festivaloch. V roku 1972 získava v Krakove film Ctený adresát! (Tisztelt cím!, 1972) Strieborného Draka. Veľkú cenu na festivale v Oberhausene v roku 1979 dostane film Deviate poschodie (Kilencedik emelet, 1977). V roku 2000 medzi favoritov krakovského festivalu patrí film Náš bocian (A mi gólyánk, 1998), ocenenie však nezíska. Bocian však vyhrá Európsku filmovú cenu za najlepší dokument(v roku 2000). Túto cenu získáva režisérka už po druhý krát, v roku 1989 ňou ocenili dokument Recsk 1950 – 1953 (Recsk 1950-1953, egy titkos kényszermunkatábor története, 1988), ktorý nakrútila spolu so svojim manželom, Gézom Böszörményim. V roku 2003 je Lívia Gyarmathy v medzinárodnej súťaži dokumentárnych filmov Krakovského filmového festivalu opäť a s filmom Tanečný poriadok (Táncrend) ju vyhráva. Okrem Strieborného Draka za najlepší dokument získava film aj cenu študentskej poroty. Na festivale v Krakove boli v súťaži uvedené aj dva posledné dokumenty režisérky: Malé ryby... veľké ryby (Kishalak... Nagyhalak... 2008) a tento rok dokument Námestie (A tér, 2013).
Ten film povie veľa o súčasnom Maďarsku - a takmer bez slov. Je zjavné, aké hodnoty zastáva autorka, hoci sa neprikláňa na žiadnu stranu sporu, ten film v žiadnom prípade nie je tendenčný.
Využili sme príležitosť osobnej účasti režisérky na Krakovskom filmovom festivale a položili sme jej niekoľko otázok.
V tradičnom ponímaní u nás (v Československu) väčšinou platilo, že filmár sa počas svojej kariéry venoval takmer výlučne jednému: alebo nakrúcal filmy hrané, alebo dokumenty. Výnimky potvrdzujú pravidlo, a dnes vlastne už ani „pravidlo“ neplatí: režiséri s obľubou „migrujú“. Všade na svete tvorcovia hraných filmov točia občas aj dokumenty. Pravda, nie vždy najlepšie...
V maďarskej kinematografii „dvojpólovosť“ bola vždy prirodzená, najmä od čias „novej vlny“ viacerí renomovaní režiséri nakrúcali dobré hrané filmy aj dobré dokumenty. Napríklad András Kovács, Ferenc Kósa, Sándor Sára, Judit Elek, Judit Ember, Gyula Gazdag a ďalší, a napokon aj Zoltán Huszárik, ktorého krátke filmy nepochybne môžeme považovať za vynikajúce kreatívne dokumenty.
No a výborné hrané filmy i dokumenty nakrúca aj Lívia Gyarmathy. Aká bola vaša motivácia venovať sa plnohodnotne obom odnožiam filmu?
Oveľa múdrejší človek ako ja, Federico Fellini, vo svojej knihe napísal: režiséri hraných filmov preto nakrúcajú občas dokumenty, lebo niekedy sú materiálne podmienky jednoducho také, že je oveľa jednoduchšie nakrútiť dokument. Stačí naň menej peňazí, a nie je spojený s takým rizikom ako film hraný. Lebo keď nakrútiš veľmi zlý dokument, nikto si to ani nevšimne. Ale keď urobíš mizerný hraný film, tak o tom každý rozpráva celé bájky a všetci vedia, ako sa to malo nakrútiť...
Čo ste nakrúcali radšej, dokument či hraný príbeh?
Rada nakrúcam dokumenty aj hrané filmy. Hraný film je inou výzvou ako dokument. Hraný film, to je vlastne čosi ako stvorenie. Rodí sa z ničoho... Vidíš, tu nič nie je... A ja v tom nájdem vlákna, tie začnem splietať, a vtedy vysvitne napríklad, že je tu zaujímavé dievča. A čo robí to dievča? Kde pracuje? Tvorca z takýchto motívov vybuduje svoj príbeh a tak vznikne hraný film.
Predpokladom dokumentárneho filmu je zväčša impresia zo skutočnosti, niečo, čo človek považuje za zaujímavé či prekvapivé, alebo natoľko poburujúce, že na to musí reagovať. Dokument teda predpokladá iný tvorivý prístup, iný režijný postoj.
Ja rada nakrúcam oboje, dokument i hraný film. Priznám sa, že dokumenty som nakrúcala vždy neuveriteľne ľahko. Hraný film si oveľa viac odtrpím. Kvôli niečomu sa mi dokumenty darili skoro samé. Keď som cestovala na pľac, väčšinou som netušila, čo budem nakrúcať, ale napokon sme vždy nakrútili, čo bolo treba.
Avšak nie je až tak jednoduché nakrútiť dobrý dokument a dobrý dokument je veľmi dôležitý. Nuž a nakrútila som aj zlý dokument...
Pre maďarskú kinematografiu v sedemdesiatych rokoch je príznačný zaujímavý fenomén: silný vplyv dokumentarizmu v časoch, keď už inde vo svete „vyšiel z módy". Silnú pozíciu vtedy nemal len „čistý“, väčšinou sociálny dokument, ale dokumentarizmus výrazne ovplyvnil aj značnú časť hranej kinematografie. Pravda, na viacero spôsobov: inak nakrúcal Béla Tarr (Rodinné hniezdo), inak István Dárday a Györgyi Szalai (Cesta za odmenu), inak Lívia Gyarmathy (Koportos). Zahraniční novinári dokumentarizmus v hranej tvorbe paušálne pomenovali „Budapeštianskou školou“ (Budapesti iskola).
Ja s „Budapeštianskou školou“ nemám vôbec nič spoločné. Pretože aj hrané filmy, ktoré vyzerajú ako dokumenty, cieľavedomo nakrúcam metódami hraných filmov. Nenakrúcam teda tak, že nad scénu rozvešiame osvetlenie, a v rámci priestoru si herci môžu robiť, čo im napadne. Niekedy sa v zábere objavia aj topánky kameramana, ale to nevadí... Takto som ja nikdy nenakrúcala, ale napriek tomu ma k tomu prúdu zvykli zaradiť, teraz už zriedkavejšie, keďže som viackrát proti tomu protestovala.
Napriek svojmu „dokumentárnemu výrazu“ je Koportos vyslovene hraný film, jeden z mála tých, ktoré som nakrútila podľa cudzej literárnej predlohy. Takmer všetky ostatné hrané filmy sú z domácej dielne: písali sme ich spolu s Gézom2, alebo ich písal a nakrúcal Géza sám, alebo ja. Koportos však vznikol podľa literárnej predlohy spisovateľa Józsefa Balázsa.
Pre film som z novely vybrala len jediný motív. V knihe je inak hlavný hrdina podstatne starší a rieši aj iné problémy, ja som spracovala len ten motív, že Rómovi Mihályovi umrela manželka a chce ju pochovať pekne. Lebo chce sebe aj svetu dokázať, že je takým istým človekom ako všetci ostatní. Tento nápad som potom ešte všeličím doplnila. Avšak pri tomto filme som mala celkom podrobný scenár, presne som vedela, aké budú zábery, kde bude postavená kamera a z ktorej strany príde herec, sprava či zľava. Vo filme hralo veľa nehercov, autentických postáv, ale hrali v ňom aj profesionálni herci.
Na festivale v Krakove sa premietal váš zatiaľ posledný film Námestie (A tér). Je to kuriózny, smutný ale trochu i smiešny príbeh o pomníku, sledovaný a zaznamenávaný väčšinou z okna na piatom poschodí. Ten film je teda výsostne osobný, no určite nefandí žiadnej zo zúčastnených strán sporu o pomník s turulom.
Filmy sa nesmú robiť tendenčne, zaujato. Život v konečnom dôsledku odhalí, nakoľko som bola vo svojom filme falošná, do akej miery som ho ťahala jedným či iným smerom. Aj keď je to niekedy bolestivé, ani vtedy nesmieš niekomu nadŕžať, aj vtedy musíš zobrazovať skutočnosť podľa svojho najlepšieho vedomia.
Akoby však z toho filmu bolo cítiť trochu irónie...
Veľmi si cením humor, myslím si o sebe, že mám zmysel pre humor a s výnimkou filmu Koportos sa veľa humorných postojov vyskytuje vo všetkých mojich filmoch, bez rozdielu toho, či je to film hraný alebo dokument. Ale napokon aj Koportos obsahuje zopár chvíľ, ktoré majú trochu humornú príchuť.
Ja jednoducho milujem humor, ale nie ten neotesaný, ukričaný, ale jemný, fajnový. Zdá sa, že ten je odolný v čase, pretrváva, kým na to, že hodili niekomu tanier o hlavu, sa medzičasom už dávno zabudlo...
Včera ste povedali, že už nechcete nakrútiť ďalší film. Že vás nebaví naň zháňať peniaze. Ale napokon aj Námestie ste nakrútili s pomocou podpory Mediálneho výboru.3 A nakrútiť dokument by sa vďaka súčasnej technike dalo niekedy hádam aj za vreckové...
Myslím to celkom vážne, že už viac nechcem nakrúcať filmy. Keď tak bilancujem, čo som doteraz nakrútila, trúfam si povedať, že som zakaždým pokročila aspoň o slepačí krok. Tak som v nových filmoch riešila veci, na ktoré som si päť rokov predtým ešte netrúfala. Človek sa musí sám rozvíjať, to je veľmi dôležité. Aby neodpozeral len od iných, ako treba nakrúcať. V súčasnosti to necítim tak, že musím robiť film...
Vlastne to má zmysel zvažovať len vtedy, keď má človek nejaký dobrý nápad na film. A nápady, ako vieme, nezvyknú klopať na dvere... Veľmi ťažké je dať dokopy film, aby sa nepodobal na iné, aby mal osobitú chuť, aby nenapodoboval zahraničné vzory, a aby sa tiež nepodroboval módnym trendom. Pretože to tiež odsudzujem, keď sa nakrúcajú módne veci a o päť rokov neskôr to už nikomu nič nevraví... Film by mal pochádzať zvnútra, z hĺbky a mal by prinášať bytostné problémy. Tak si myslím, že už asi nebudem mať nejaké bytostné problémy. Či skôr myšlienky...
Dúfam, že sa v tejto veci mýlite a teším sa na ďalší váš film. Ďakujem za rozhovor.
- O predposlednom dokumente režisérky <a href="t3://page?uid=37"><em>Malé ryby... veľké ryby</em></a> (Kis halak... nagy halak) sme na DOKO písali v súvislosti s jeho uvedením na Magyar Filmszemle 2009 v Budapešti
- Géza Böszörményi (1924 - 2004), filmový scenárista a režisér, manžel Lívie Gyarmathy
- Realizáciu filmu podporil Mediálny výbor (A Nemzeti Média- és Hírközlési Hatóság, Médiatanács)