Kým si pripomenieme ďalšie problematické rekonštruované scény z Nikolaiovho príbehu, musíme trochu ozrejmiť príbeh samotný. Sympatický rumunský robotník teda vycestuje do Izraela a tvrdo pracuje v službách sprostredkovateľskej agentúry na rozličných stavebných projektoch. Až na obľúbené pivo³ si odopiera všetky možné pôžitky, aby čo najväčšiu časť neveľkého zárobku mohol posielať domov do Rumunska. Nicolai pokorne znáša svoj osud lacnej pracovnej sily spolu so stovkami či tisíckami iných robotníkov z bývalého socialistického bloku, až kým sa v rozhovore s kolegami náhodu nezmieni o svojej rumunskej babičke, ktorá je napoly Židovkou. A vtedy sa prekvapený Nicolai dozvie, že na základe izraelského právneho poriadku by mohol využiť svoj dovtedy neuvedomelý pôvod vo svoj prospech. Mohol by sa stať plnoprávnym izraelským občanom so všetkými prislúchajúcimi výhodami, právo imigrácie by dostala i celá jeho rumunská rodina (ktorá sa medzičasom rozrástla o ďalšieho syna). V neposlednom rade by Nicolai získal aj dôstojné zamestnanecké práva a lepšie zárobky. Židovský pôvod však nestačí len deklarovať, treba ho aj doložiť dokumentami, a tak sa paralelne s mužovými epizódami začína vo filme odvíjať aj manželkyna odyssea pri získavaní relevantnej zmienky v dokumentoch o židovskom etnickom pôvode babičky (sledujeme vlastne opäť len rekonštrukciu tohto procesu). Nakoniec všetko dobre dopadne, mladá rodina je spolu, v Izraeli začínajú svoju novú kapitolu života. Nikolai si založí vlastnú stavebnú firmu, napriek istým patáliám so zamestnávaním ilegálnych prisťahovalcov z Rumunska a Palestíny sa mu vodí celkom dobre a plní si jeden zo svojich dávnych snov. Síce na hypotéku, ale jednak si kupuje vlastné nové auto.

Tu, kde sa vlastne film končí, sa aj podľa vyjadrenia autorov v diskusii na Inpute stretáva prerozprávaný príbeh Nicolaia so skutočnosťou, so súčasnosťou, a teda ju netreba rekonštruovať. Ale všetko, čo sa udialo dovtedy, je rekonštruované a inscenované a neraz navyše aj pomiešané s autentickými motívmi. Autori svoju realizačnú metódu priznávajú a obhajujú, vysvetľujú ju okrem iného na príklade prvého príchodu Nicolaia do Izraela (pripomeňme si – výjav sa nakrúca osem rokov po prvom príchode). Nicolai sa pri nakrúcaní záberov zamieša do davu rumunských robotníkov prichádzajúcich skutočne prvý krát na práce do Izraela. Podľa vyjadrenia autorov tak získava scéna väčšiu vieryhodnosť, o čom však možno vážne pochybovať, keďže nie každý sa dokáže zbaviť povedomia o skutočných časopriestorových danostiach.

Vypuklosť problémov s rekonštrukciou „samého seba“ a riskantnosť miešania rekonštrukcie s autentickým životom najlepšie dokumentujú scény stretnutí Nikolaia so svojou napoly židovskou babičkou v rumunskej vieske. Vo filme sa nachádzajú emociálne silné scény rozlúčky Nikolaia pred jeho definitívnym odjazdom do Izraela, babička je úprimne dojatá, kamera opäť zaznamenáva slzy. Ani tentoraz nebolo treba zázračného kufríka maskéra, a nakrúcanie sa tentoraz obišlo i bez talentu režiséra v oživovaní dávnych emócií. Babička je dojatá naozaj. Lenže autori po projekcii (vyprovokovaní diváckou otázkou) priznávajú: dojemná scéna nie je autentickou rozlúčkou ani rekonštrukciou. Je to scéna zvítania sa vnuka so starou mamou pri niektorej z ostatných návštev Nikolaia, medzičasom naturalizovaného Izraelčana. Nuž a tieto novšie zábery „celkom dobre“ poslúžili v narácii príbehu.

Smie sa to, je takáto rekonštrukcia legitímna, je to ešte dokumentárny film? A prečo to tvorcovia robia práve týmto spôsobom, keď by boli možné aj iné, ktoré by neevokovali spomínané znepokojujúce otázky. Nuž motív tvorcov môže byť celkom prostý. Veľká časť obyčajných divákov ochotne prijíma názorný spôsob filmovej narácie, kde je takmer všetko ukázané, predvedené, kde sa nevyžaduje veľká miera predstavivosti. Táto veľká skupina divákov sa pritom nezaťažuje úvahami o autenticite a opodstatnenosti rekonštrukcie v dokumentárnom filme, teda témami, ktoré sú predmetom tohto textu. Pre takýchto divákov je prvoradý dobrý a čitateľný príbeh, jeho ľahkému odberu môžu byť ostatné, v texte spomínané aspekty pokojne podriadené. Avšak takýto divácky postoj nie je vlastný úplne každému. Ak sa nemýlim, bol to zástupca dánskej televízie, ktorý v súvislosti s premietnutým filmom na Inpute pripomenul právo diváka na dodržiavanie pravidiel hry, na istý kontrakt vysielatela so svojim divákom, ktorý obsahuje aj jasnú deklaráciu programového druhu a samozrejme dodržanie tejto deklarácie.

Čo dodať napokon? Škoda toho filmu s dobrým, príznačným príbehom, so sympatickými protagonistami. Nepochybne aj vďaka svojej realizačnej metóde oslovil široké vrstvy divákov, mnohých však paradoxne svojou priamou orientáciou na priemerný divácky gust a intelektuálnu i emociálnu pohodlnosť a priemernosť zároveň zneistel a odradil.