Myslím, že posolstvo filmu Gyarmathyovej je jasné nielen v kruhu „tichých bláznov“, ale aj všetkým ostatným, ktorí ešte v živote nesedeli hodiny s prútom na brehu nejakej vody. Film v divákovi dokáže účinne evokovať mnohé analogické situácie, ktoré každý z nás v dnešnom bláznivom svete môže zažiť kedykoľvek. Napríklad, keď dopravná polícia v rozpore so svojimi deklaráciami (nedajme sa pomýliť príležitostnými PR kampaňami – „preventívno – bezpečnostnými akciami“, nazvanými podľa operených dravcov) fakticky ignoruje pirátske spôsoby na cestách a buzeruje za malichernosti alebo aj celkom bez príčiny: na základe akého legitímneho princípu sú napríklad v mestských uliciach s obľubou rozostavané policajné duetá, ktoré vás svojvoľne, často bez akejkoľvek zámienky, iba „preventívne“ zastavujú a tým obmedzujú a obťažujú? V našej súčasnosti, hlasne sa zaštiťujúcej pojmami ako „zákonnosť“ a „právny štát“ by sme ďalších podobných, a zrejme aj závažnejších praktík našli nepochybne viac.

A ešte zopár kritických myšlienok k realizácii filmu. Údernosť metafory oslabuje skutočnosť, že film má tridsať minút, je príliš dlhý. Kým v jeho závere príde konečne k významovo dôležitej konfrontácii, sú paralelne rozvíjané epizódy protagonistov neúmerne naťahované, až popisné. Takto je nadmieru detailne zaznamenaná a opakovaná ilegálna činnosť profesionálnej skupiny pytliakov, podobne sú zbytočne popisne prezentované činnosti a úkony „malého“ pytliaka Laciho, policajta Zsolta, a trochu nadmieru možno aj idylická dedinská atmosféra dôchodcu Jánosa (ranné vstávanie, príprava náčinia na rybolov a pod). Motívy s jednotlivými predstaviteľmi sú pritom titulkované s nepochopiteľnou obsesiou donekonečna aj vtedy, keď je to už dávno úplne zbytočné a každému musí byť jasné, že „muži bez mena“ sú profesionálni pytliaci, Laci je Laci a Zsolt nie je János. Vo viacerých momentoch sa vďaka pôsobivým záberom kamery, dobrou montážou a nápaditou zvukovou dramaturgiou podarilo tvorcom vytvoriť jedinečnú atmosféru filmu, ktorá sa spolupodieľa na metaforickom vyznení diela. Výborné sú úvodné zábery nočnej prírodnej scenérie pri rieke, s poletujúcim páperím na tmavomodrej oblohe, do toho vychádza slnko... Až magickú silu má sekvencia asi zo stredu filmu, keď ostražitý Laci brázdi svojim motorovým člnkom hladinu rieky. Rev motora sa miesi s úryvkami opernej árie rádia, ktoré nad hladinou roznáša vietor. Rozpŕchne sa vyrušený kŕdel husí, pred člnom uniká osamotená člapotajúca kačka, napokon sa radšej bezpečne ponorí pod vodu. Tvorivo je vo filme využitý charakteristický zvuk navijáka rybárskej udice pri nahadzovaní návnady. Niekoľkorát opakovane tento zvuk počujeme už pod úvodnými titulkami, dramatický účinok ruchu je vo filme využitý aj neskôr. V súvislosti s kultivovanou filmovou rečou potom viac než prekvapujú vo filme niektoré nedôslednosti až „amatérštiny“ v práci s kamerou i v montáži (vrcholom je asi vstrihnutý záber „prichádzajúceho“ Jánosa k brehu rieky na bicykli, ktorý je vlastne jeho faktickým odchodom - v strižni sa spätným chodom obrátil zmysel pohybu. Keď János od rieky neskôr skutočne odchádza, je tento záber použitý ešte raz – teraz už s prirodzeným pohybom). Nevyvážený výraz filmu, neučesanosť, nahodilosť a ledabolosť viacerých formálnych zložiek filmu pochopiteľne oslabuje vyznenie diela.

Už som spomínal, že najpôsobivejšia je záverečná scéna konfrontácie riečnej polície s Jánosom. Videl som ten film niekoľkokrát a zakaždým rozmýšľam, ako bola scéna realizovaná. Mnohé indície navrávajú hypotéze, že ak nie celý záznam priebehu policajného zákroku s úbohým Jánosom, tak aspoň prevažná jeho časť je autentickým policajným videom, ktorý si s dobou kráčajúci strážcovia zákona v dnešných časoch s obľubou vyhotovujú. Svedčili by o tom napríklad „kameramanské atribúty“ tých záberov – sú proste dosť mizerné, kamera sa trasie, zle komponuje, reže hlavy, „dýcha“ automatická clona. Na jednom zo záberov sa mihne aj jeden z policajtov s malou komerčnou dlaňovou kamerkou, možno, že je to jeden z mála záberov prítomných profesionálov, alebo tam filmári vôbec neboli a policajti nakrúcali dokonca dvaja.³ Možno by pôvod tejto sekvecie neškodilo nejako vhodne divákovi ozrejmiť (napríklad aspoň v záverečných titulkoch), vyzneniu filmu by to neuškodilo, možno práve naopak (vnímavý divák by sa minimálne nerozptyľoval úvahami o pôvode predmetných záberov.) Ale s použitím týchto záberov, nech už pochádzajú z akéhokoľvek zdroja, v zásade nemám problém, ich využitie považujem za celkom legitímne (nepochybne bolo ich využitie vo filme s účastníkmi zákroku konzultované, veď sa následne podielali aj na dokrúcaných sekvenciách). Legitímne a tvorivo celkom opodstatnené sú najmä preto, že sú vďaka svojej autenticite výstižné a pravdivé. Tu žiadna kameramanská nečistota, chvenie, dýchanie clony či nejaký surový nástrih naozaj neprekážajú. Naopak, aj vďaka spomínaným atribútom tá sekvencia dýcha a diváka rozochvie.

„Na hodnotiacej diskusii poroty dokumentárnych filmov odznela otázka, do akej miery je film inscenovaný, či nemal byť prípadne zaradený medzi krátke hrané filmy. Zastali sa ho – treba sa ho zastať. Režisérka neurobila nič viac, ako to, že dokumentuje skutočné príbehy skutočných ľudí. Že inscenovala? Je to možné. Režisér a kamera majú vždy vplyv na dianie, tvorca je vždy prítomný vo filme. Netreba ho za to odsudzovať: to je jeho práca, jeho metóda. Sú veci, ktoré sa inak ani nedajú ukázať, a pritom sú dôležitou súčasťou výpovede“⁴, píše Linda Katona.

Smutnou pointou filmu, potvrdzujúcou zároveň, že sme boli svedkami príbehov skutočných ľudí, je zarámované meno potrestaného Jánosa Szásza v záverečných titulkoch. Sympatický, neoblomný dôchodca sa dokončenia filmu nedožil. Posolstvo diela pretrváva.