Andrzej Wajda sa v súčasnosti dožíva úctyhodného veku, veď sa narodil už v roku 1926. A ešte stále nakrúca! Z roku 2008 je jeho zatiaľ posledný hraný film Katyň, ktorého témou je masaker v radoch poľskej armády. Viac než 20000 poľských dôstojníkov v zajatí v roku 1940 povraždili oddiely sovietskej tajnej služby NKVD v tzv. Katyňskom lese. Celé desaťročia bola pravda o tejto udalosti zamlčovaná, oficiálna sovietska verzia zvaľovala vinu na nemeckú armádu. Jedným z poľských dôstojníkov z Katyňa bol údajne aj Wajdov otec.

Andrzej Wajda je dnes viac než žijúcou legendou nielen poľského, ale aj európskeho a svetového kina. Za svoju dlhú kariéru nakrútil viac než 40 filmov¹. V kategórii zahraničný film bol 4 krát nominovaný na Oscara, zlatú sošku americkej filmovej akadémie napokon získal (aj vďaka podpore a iniciatíve amerického režiséra Paula Mazurského) za svoje celoživotné dielo. Andrzej Wajda býva v Krakove, každoročne je osobne prítomný na otvorení Krakovského filmového festivalu, v galérii Mangha na brehu Visly, ktorej založenie a financovanie súvisí s výrazom japonského uznania režisérovmu dielu, sa krátkometrážny festival záverečným banketom zakaždým končí. Wajda prepožičal svoje meno i súkromnej Majstrovskej filmovej škole Andrzeja Wajdu vo Varšave, na ktorej aj prednáša. V dvojročných režisérskych kurzoch tu pod vedením ďalších zvučných poľských filmárov nakrúcajú svoje hrané i dokumentárne filmy a štartujú svoju profesionálnu kariéru ambiciózni adepti poľskej kinematografie.

Piotr Stasik, Marcin Sauter, Maciej Cuske a Thierry Paladino sú tiež absolventami kurzu majstrovskej školy. V nedávnej minulosti všetci už viac či menej zaujali svojimi prevažne dokumentárnymi výtvormi rozmanitej úrovne. Napríklad vtipnými, či niekedy skôr programovo zábavnými dokumentárnymi etudami ako Na chate (Thierry Paladino), Putovné kino (Marcin Sauter), či jednoduchou observáciou moskovskej prímestskej železnice Električka (Maciej Cuske), ale aj talentovanou dokumenárnou črtou o atmosfére začiatku školského roku na ruskom vidieku Prvý deň (Marcin Sauter). Všetci štyria režiséri pred časom spojili svoje tvorivé sily do filmovej skupiny s názvom Paladino² a v takomto tvorivom štvorzáprahu prijali aj výzvu svojho majstra, aby z nakrúcania Katyňu urobili tzv. „making off“.

Ale z nakrúcania na pľaci filmu Katyň napokon film o filme nevznikne³. Chvalabohu, pretože štvorke sa dôslednou koncentráciou na osobu režiséra, blízkou a bezprostrednou observáciou majstra Wajdu pri nakrúcaní podarí čosi iné, čosi viac. Plnokrvný dokument, ktorý je nielen výstižným portrétom slávneho režiséra v závere úspešnej kariéry, ale evokuje tiež viacero univerzálnejších úvah o mieste a podobách tvorivosti v súčasnom svete.

Symptomatický pre štýl i zámer, ktorý si štvorica dokumentaristov zvolila, je hneď úvodný záber filmu. Kamera sníma Wajdu z bezprostrednej blízkosti počas priebehu nakrúcania masovej scény s komparzom. Nevidíme, čo sa deje na pľaci (počujeme iba jednotlivé pokriky davu a podobu nakrúcanej scény utekajúcich civilistov na moste pred blížiacimi sa nemeckými i sovietskymi oddielmi si napokon skladáme až z následných záberov sekvencie), sledujeme zaujatú a podľa priebehu scény v prežívaní sa stále meniacu tvár Wajdu od okamihu, keď vydá pokyn „akcia!“ až po „stop“. Už zo zhruba dvojminútových metamorfóz tváre režiséra vyčítame mnohé, čo následne filmový dokument potvrdí, umocní. Štvorica tvorcov má svojho majstra nepochybne v patričnej úcte, ale to jej nebráni, aby veľkého režiséra nezachytili pri práci v jeho prirodzenej ľudskej podobe, bez pátosu či heroizovania. A tak je pán Andrzej nielen obdivuhodne energický, ale niekedy aj otrávený a nevrlý, neraz aj zlostný a šťavnato nadávajúci (za čo sa v prítomnosti dám nezabudne zakaždým šarmantne ospravedlniť), nielen empatický k hercom a invenčný v organizácii nakrúcania, ale aj viditeľne unavený z celého filmového cirkusu a niekedy možno aj trochu bezradný. Rozkošná je napríklad situácia, keď sa režisér snaží zastaviť umelé zasnežovanie scény, ale nikto si ho strateného v celku na pľaci, zúfalo mávajúceho rukami nevšíma a rozbehnutá mašinéria nakrúcania sa nemieni zastaviť.

O samoľúbosti, ktorú však Wajdovi nemôžeme neodpustiť, svedčí ďalšia pekná situácia - spoločné fotenie sa s detskou predstaviteľkou Viktóriou. V niektorých scénach sme už predtým videli prísneho režiséra, ako sa nešťastný z kreácie dievčatka snaží na jednej strane ukryť rozčarovanie, a na strane druhej hľadá najlepší spôsob komunikácie s predstaviteľkou role, s ktorou ho delí viac než generačná priepasť. Ale keď raz Viktória celkom spontánne poprosí veľkého režiséra o spoločnú fotografiu, odrazu sa cieľavedomý a prísny režisér premení na láskavého deduška, a zo všetkých síl sa usiluje vyhovieť prosbe dievčatka. Dvojicu odfotia najprv mobilným telefónom, ale režisér nie je s výsledkom spokojný. „Čo už, ja vyzerám dobre, ale decko nemá svetlo v očiach!“ A tak ľudia zo štábu utekajú najprv po odrazné dosky, potom po svetlo. Matka i dieťa by už boli s upomienkovým obrázkom dávno spokojné, ale režisér je neoblomný, akoby šlo o kľúčovú scénu práve nakrúcaného Katyňu. Pripusťme, že Wajda je samoľúby, ale určite je v tom aj profesionalizmus, ktorý režisér nedokáže jednoducho vypnúť, pretože sa jedná „len“ o spomienkový portrét. Na pľac napokon nakluše profesionálny fotograf s poriadnym aparátom, až potom je pán Andrzej s výsledkom spokojný. V zápätí sa však nezabudne opýtať, či sa zbytok štábu medzitým neflákal a či je nasledujúca scéna už pripravená. „Nakrúcajme!“ počujeme z úst režiséra opäť strohý pokyn, a ako leitmotív dokumentu to odznie ešte niekoľkokrát.

V minimálnej miere využívajú autori aj zopár režisérových úvah, ktoré znejú mimo obraz (synchrónnych výpovedí sa autori zriekli úplne, a vo filme vôbec nechýbajú), a ktoré tiež dokresľujú realistický, ilúzií zbavený obraz nakrúcania filmu. Napríklad hneď v úvode počujeme Wajdove pomerne skeptické myšlienky: „Sú dva tvorivé momenty pri robení filmu – výber témy a herecké obsadenie. Ostatné je otázkou pracnej realizácie, je to rutina.“

Andrzej Wajda má 83 rokov a ešte stále nakrúca hrané filmy. Pravdaže, už dávno nie on udáva aktuálne trendy súčasnej svetovej kinematografie, ale ešte stále má so svojimi filmami čo povedať, ešte stále vie ako. O tom sa presvedčíme aj z dokumentu, ktorý nakrútili štyria jeho žiaci pri príležitosti realizácie hraného filmu Katyň. V tom dokumente spolu s režisérom Wajdom prežívame drámu tvorivého zápasu, sledujeme zaujímavú a niekedy zložitú spoluprácu v štábe, tvorivé nadšenie ale aj autoritatívnosť, manipuláciu, márne úsilie o dokonalosť, zápas s rutinou, obyčajnú drinu. Sme svedkami sveta filmu zbaveného lesku a ilúzií. V lesku fotografických bleskov sa režisér Wajda ocitá napokon až v poslednom zábere dokumentu. Je to zrejme záber z nejakej tlačovej konferencie, možno dokonca z premiéry hotového filmu. Režisér sa ocitá v žiari reflektorov, v prchavých chvíľkach slávy, akých však Wajda zažil už nespočetne mnoho. Očividne ho už nevzrušujú, režisér možno pôsobí dokonca akosi smutno, ale jednak pozná svoju rolu a trochu pózuje blýskajúcim fotoaparátom. Práve v tomto momente sa dokument skupiny Paladino výstižne končí.