Osadné

Kňaz, starosta a karikaturista z "konca sveta" v európskej centrále

leto 2009 Tomáš Hučko

Je potešujúce, ak si dokumentaristi vo svojich filmoch všímajú aj životy ľudí, obývajúcich odľahlé končiny svojej vlasti, trápiacich ale i radujúcich sa v provinčných centrách, či v celkom malých a bezvýznamných sídlach, ďaleko od hlavného mesta. Hoci by sa takýto tvorivý záujem o „vidiek“ zdal byť v každej národnej dokumentaristike prirodzený a samozrejmý, nie je to tak celkom: na Slovensku (ale zrejme nielen tu) cestovné a pobytové náklady prípravy a realizácie vôbec nie sú banálnymi položkami rozpočtu dokumentárneho filmu, akokoľvek je naša samostatná republika malá a "krátka" v každom smere cestovania1. Preto je potešiteľné, ak pútavé dokumentaristické správy o krajine a o ich opomínaných kútoch prinášajú nielen nízkorozpočtové školské filmy z VŠMU (napríklad z posledného obdobia spomeňme aspoň film Ľudia pri trati Arnolda Kojnoka, či Rajón Diany Novotnej), ale je fajn, ak sa o tom, čím žijú ľudia tam, „kde dávajú líšky dobrú noc“ prinesie aj dokumentárny film celovečerný a takpovediac profesionálny. Najnovšie tak robí dokument Marka Škopa Osadné.

Osadné na "konci sveta"

O východ republiky sa Marko Škop zaujímal už vo svojom predchádzajúcom celovečernom dokumente Iné svety, ale vlastne už aj vo svojom školskom filme Rómsky dom. Predmetom záujmu jeho filmov však nie sú len odľahlé geografické končiny, ale predovšetkým ľudia, ktorí ich obývajú. Sú to neraz skupiny ľudí, ktoré sa vzhľadom na svoju etnicitu, kultúrne alebo náboženské špecifiká alebo sociálny status nachádzajú vlastne tiež kdesi na okraji. Sú to poväčšinou tzv. menšiny, v absolventskom filme to bola menšina rómska, v Iných svetoch sú to Rusíni, Židia, Slováci aj Rómovia.

"Hlavnú úlohu" vo filme Osadné hrajú Rusíni, pretože prevažne práve oni koncovú obec v Bukovských vrchoch neďaleko poľských hraníc obývajú. Hlavných protagonistov má film vlastne troch: postaršieho starostu obce, mladého pravoslávneho kňaza a z predchádzajúceho filmu overeného, neoficiálneho ombudsmana Rusínov Fedora Vica2.

Ozajstným domorodcom z tých troch je vlastne iba "richtár" Ladislav Mikuláško, ktorý svoj úrad zastáva nepretržite už 36 rokov, čiže na Obecnom úrade úradoval už v časoch, keď sa volal ešte Národný výbor a jeho samého titulovali: "súdruh predseda emenvé". Bývalý komunista je však dnes už triezvym pragmatikom a zdá sa, že z pragmatizmu ho za predsedu zakaždým volia aj občania - vlastne ani nemajú veľmi na výber, nikto iný sa na tú funkciu z prestarnutej obce nepodujme. Na prvý pohľad by sa možno zdalo, že je to vzhľadom na pomery a limity možností konca sveta vlastne takmer jedno, kto v tej stoličke sedí. Ale okrem bežnej úradnej agendy má zaslúžilý predseda jednak aj smelé sny o oživení dediny. Pravda jeho budovateľské plány sú tak trochu paradoxné. Chce totiž zohnať peniaze na postavenie domu smútku...

Mladý kňaz Peter Soroka je na svoje pôsobisko dosadený cirkevnou hierarchiou, ale o zmysle svojho pôsobenia v obci je sám vnútorne presvedčený, berie ho ako poslanie. Kňažskú agendu predstavujú predovšetkým pohreby, krstiny sú veľmi zriedkavé. Ale Soroka nad rámec svojich povinností a s veľkou dávkou empatie poskytuje tiež každodennú duchovnú a psychologickú podporu prestarnutej komunite. Aj klerik má svoj sen o povznesení dediny, sníva o tom, že v Osadnom by sa mohlo vybudovať akési duchovné, meditačné centrum, ktoré by sem nasmerovalo prúdy záujemcov o hlbšie prežívanie života. Pôsobenie takéhoto centra by dalo nepochybne nový impulz aj rozvoju obci. Pravda, na čosi také treba obrovskú investíciu a svoje k tomu musí povedať aj cirkevná hierarchia, takže predbežne zostáva projekt duchovného centra v rovine ilúzií. Mladý kňaz je však v priebehu filmu obci osožný ešte inak: ako jeden z mála obyvateľov fakticky vylepší demografickú bilanciu Osadného - splodí syna.

No a v súčasných pomeroch hádam najlepšie zorientovaný Fedor Vico si myslí, že Osadné by z letargie prebudil predovšetkým cestovný ruch. Má predstavu o náučnom, turistickom chodníku v prostredí prekrásnej prírody okolia Osadného a možno aj ďalšie plány turistického rozvoja. Pri príležitosti založenia chodníka zorganizujú dedinčania malú oslavu, na ktorú sa Vicovi podarí pozvať aj slovenského europoslanca Milana Gaľu.

Nuda v Bruseli, život v Osadnom

Režisér filmu hovorí: "Mikrosvet človeka v makrosvete ľudí. To je geocentrický bod, okolo ktorého sa točia filmy, ktoré ma zajímajú… Film OSADNÉ je výsledkom snahy vypovedať o jednom malom veľkom svete na hranici nášho štátu a teda aj na hranici EÚ, kde sa končia asfaltové cesty a začína prales. Je to subtílny príbeh o lokálnych lídroch a predstaviteľoch obce, ktorí sa dotknú sveta európskej politiky na jej vrchole…"3

Nuž európska politika, obzvlášť tá z bruselskej centrály napĺňa každodenne väčšinou nevzrušivé správy a informácie, ktoré na obrazovky prináša televízne spravodajstvo. Možno trochu zjednodušene, ale úprimne povedané, európska politika je väčšinou nudná. Aspoň zo zorného uhla ambicióznej dokumentaristickej tvorby sa tak javí. Jej zákonitosti, prejavy, či činnosť jednotlivých protagonistov európskej politiky sú skôr prirodzeným predmetom záujmu takých oblastí ako politológia, žurnalistika, publicistika, predmetom záujmu umenia skôr nie. Zato na prvý pohľad nehybný život niektorého európskeho mikroregiónu a osudy tam žijúcich ľudí môže v sebe ukrývať netušený dramatizmus, napätie, konflikty... Čo vznikne priamym, "krátkym" spojením týchto dvoch odlišných svetov, nekompatibilných prostredí? Konfrontáciou sofistikovaných politických terénov a chotáru koncovej obce na východe Slovenska, ktoré sú však v istom zmysle od seba aj závislé? Závislé tak, že v konečnom dôsledku sa prijímaná eurolegislatíva môže nejako prejaviť aj v živote obce (zatiaľ však pomerne bezvýznamne) a v neposlednom rade - v opačnom smere - europoslancov volia predsa aj obyvatelia i tej najzapadlejšej európskej obce, teda aj občania z Osadného. Táto zvláštna symbióza európskej politiky a života mikroregiónu bola zrejme jedným z motívov nakrúcania filmu. Marko Škop o tom hovorí: "Začalo to tým, že som videl v televízii riport z Európskeho parlamentu. O svojich zážitkoch v Bruseli na kameru rozprávali starostovia zo slovenských dedín. Lokálni politici komentovali vrcholovú politiku priamo na mieste, kde sa odohráva (...) Priamy kontakt mikrosveta s makrosvetom ma na tejto živej situácii chytil. Začal som si predstavovať, čo si tí starostovia v Bruseli prežili… S čím tam asi išli… A s čím sa vrátili domov… A ako o tom potom doma rozprávali? Akú správu o tom podali doma svojim ženám, akú na obecnom zastupiteľstve a čo povedali v krčme pri poldeci?"4.

Zábavná cesta do „stredu“ Európy

Každý europoslanec má vraj v priebehu roka právo pozvať istý počet občanov z krajiny, ktorú v európskom parlamente zastupuje5. A tak slovenský zástupca v Bruseli Milan Gaľa pozýva na návštevu Európskeho parlamentu trojicu zviazanú s Osadným. Protagonisti sa zberajú na cestu do "veľkého sveta". A filmári sú pritom. Zrejme dokonca v organizovaní návštevy do Bruselu aj aktívne napomohli, možno ju dokonca sami vymysleli. Veď kuriózna trojica z konca sveta (kňaz, starosta - bývalý komunista a karikaturista) v samom centre novej a modernej Európy, to je vďačný motív! Hoci motív, ktorého dramaturgické využitie (ako aj jeho realizácia: režijné vedenie protagonistov či inscenácia situácií) vo filme Osadné pripomínajú skôr postupy obvyklé pre fabulované formy rozprávania.

Rozvíjanie ústredného motívu v jednotlivých epizódach, v cestovných a pobytových peripetiách v Škopovom filme skýta viacero príležitostí na kontrast, na stret dvoch "iných" svetov, z čoho následne vyplýva i dostatok komických, smiešnych príbehov a situácií, pravda mnohokrát skôr prvoplánových. Zapĺňajú druhú časť dokumentárneho triptichu, odohrávajúceho sa prevažne na ceste do eurocentrály a priamo v Bruseli.

Dosť veľa toho filmárom vyšlo. Vtipné je napríklad už paralelné domáce balenie sa predsedu a farára. Vysmážanie cestovných rezňov starostlivou pani starostovou je konfrontované so striedmym balením v réžii kňazovej manželky. Ozajstná zábava sa však začína až pod impozantným bruselským atómiom, pod ktorým v premyslene aranžovanej kompozícii kamery stoja takmer v nemom úžase naši traja protagonisti. (táto kompozícia je i hlavným obrazovým motívom filmového plagátu). Smiešne sú možno aj chlapácke komentáre ku kvalite ochuteného bruselského piva6, či detinské vozenie sa protagonistov v protismere na eskalátoroch v budove európskeho parlamentu (ktoré tak opäť dosť prvoplánovo podčiarkujú "buranstvo" návštevníkov z konca sveta v sofistikovanom eurosvete a rozosmievajú divákov filmu...), či smiešne stretnutia s europoslancami Vladimírom Remkom (ku ktorému, ako komunistickému predstaviteľovi prirodzene inklinuje starosta obce) či s komisárom Jánom Figeľom, sympatiami ku ktorému sa netají grécko-katolícky kňaz.

Dosť toho protagonisti teda v Bruseli zažili. Ak sa však neuspokojíme iba s viac - menej turisticko poznávacím prínosom ich misie, musíme si položiť tiež otázku o hlbšom zmysle návštevy troch mužov z východu v európskej centrále. A to je trochu problém. Naši protagonisti síce okrem participácii na vtipných a smiešnych situáciách filmu hovoria tiež s europoslancami o svojich snoch: o dome smútku, o duchovnom centre, o turistickom chodníku, lenže okrem kulantných politických fráz nedostanú žiadny konkrétny prísľub, žiadnu hmatateľnú podporu. Pretože ju touto cestou ani dostať nemôžu - návšteva v europarlamente a osobné stretnutia s kýmkoľvek nie sú cestou, ktorou by bolo možné prípadné prostriedky zo sofistikovaného systému grantov a podpôr Európskej Únie získať. Žeby to nikto pred kamerou ani spoza nej netušil? Nie je to pravdepodobné, skôr je možné, že sa jednoducho príbeh o rozplynutých snoch hodil do konceptu filmu a tak ho talentovaní filmári na trase Osadné - Brusel - Osadné zručne nakrútili.

Znova Osadné

Dokumentaristický triptich sa končí opäť v Osadnom. Zdá sa, že na problematický dom smútku7 nebude dosť peňazí. Starosta medzitým prekoná vážne zdravotné problémy, ale po rekonvalescencii pokračuje vo svojej funkcii ďalej. Kňaz sa stane otcom, na veľkolepých krstinách sa zúčastní reprezentatívne zastúpenie kléru. Lenže vo všedný deň sa toho veľa v živote obce nemení, najstarší obyvatelia umierajú, mladší odchádzajú do perspektívnejších centier. Aj kňaz pomýšľa Osadné opustiť, napokon stráca vieru v zmysel svojho pôsobenia v dedine. Ani turistický rozvoj obce neprináša okamžité výsledky, ale zrejme tu napokon vidia istú cestu do budúcnosti všetci zúčastnení.

V závere filmu sme svedkami akéhosi malého konsenzu Osadného. V strede dediny odhaľujú turistickú informačnú tabuľu, vyzdobenú drevenou plastikou charakteristického a reprezentatívneho zvieraťa pre región. Po istých dohadoch a diskusii, ktoré zviera by Osadné najlepšie reprezentovalo, či vlk, výr, zajac alebo medveď, vyhráva karpatský medveď. Veď okrem iného je medveď aj národným symbolom Rusínov, a napokon Osadné ho má v erbe. Na malej slávnosti odhalenia sa zúčastňujú starosta, kňaz, Fedor Vico a niektorí obyvatelia Osadného. Skromná oslava, po ktorej opäť nasledujú všedné dni. Zázrak sa neudial, návšteva Bruselu nepriniesla vlastne nič. Pravda, vznikol film.

Osadné boduje a bude bodovať

Dedín v podobnej situácii, v akej je Osadné by sme na Slovensku našli viac. Takzvané koncové obce (a nielen tie) sa vyľudňujú, prípadne sa menia na chalupárske usadlosti. Pravda, v Osadnom popri týchto faktoch majú o špecifické starosti navyše: keďže v dedine žijú obyvatelia zanikajúcej národnostnej menšiny - Rusíni, odchodom do centier a vymieraním sa stráca aj špecifická národná kultúra. Všetko sú to dosť dobré dôvody, aby sa stali témou zaujímavého, zmysluplného dokumentárneho filmu. V obci sa však prejavili aj osobnosti, ktorým táto situácia nie je ľahostajná a majú snahu ju zvrátiť: o týchto aktivitách miestneho starostu a farára priniesla svedectvo aj lokálna televízia a redaktorka lokálneho spravodajstva dodala zaujímavý tip filmárom. A tak vznikal film, na počiatku ktorého boli zrejme skutočné problémy komunity, možno trochu naivné, ale úprimné sny a predstavy protagonistov o povznesení dediny, ktoré sa však v tvorivom procese vzniku filmu do značnej miery pretavili skôr do divácky pútavých príbehov a epizód v súlade s dramaturgickou konštrukciou a potrebami filmového diela. Do podoby diela, ktoré u mnohých divákov "boduje" a k tomuto cieľu používa preto napríklad aj dramaturgické a realizačné prostriedky a metódy obvyklé skôr v oblasti hraného filmu, keďže väčšinové publikum je navyknuté práve na takéto modely interpretácie skutočnosti, tieto dokáže bez problémov prijímať8.

Film Osadné vyhral na 44. Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary v kategórii dokumentárnych filmov nad tridsať minút. Na Letnej filmovej škole, kde bol film v zápätí uvedený, sa tešil mimoriadnemu diváckemu úspechu. Publikum sa často smialo a na záver tvorcov odmenilo výdatným potleskom. Ďalšie festivalové a obchodné úspechy film nepochybne ešte čakajú. Na jeseň roku 2009 sa začína profesionálne vedená stratégia distribúcie filmu. Na "šnúre" uvedení v kinách po krajine budú film na jednotlivých predstaveniach sprevádzať tvorcovia, ale i hlavní protagonisti, kňaz, starosta a karikaturista. Očakáva sa od toho zvýšená divácka návštevnosť, ako i príležitosť k diskusiám po filme. Možno to budú zaujímavé diskusie, ktovie. Lenže zrejme budú osožné predovšetkým filmu, jeho distribučnému životu, mediálnemu ohlasu. A tak, ako kedysi dávno až kdesi za veľkou mlákou pôvodne neohrozený dobrodruh s prezývkou Buffalo Bill na svoje staré kolená začal obchádzať svoju rozľahlú domovinu s cirkusovo - westernovou show, keďže ozajstný divoký západ práve zanikol, možno i sympatickí protagonisti filmu, kňaz, starosta a karikaturista svojou dobromyseľnou misiou v službách filmového diela podporia viac virtuálny filmový obraz rusínskej kolísky akoby jej pomohli naozaj. Lebo márna sláva, to sa dá stále ešte najlepšie práve tam, kde žijú. Nie v Bruseli, ani vo filme Osadné, ale práve v Osadnom v Bukovských vrchoch.

A možno, že aj to je len ilúzia. Možno, že dedina pánubohu za chrbtom v súčasnosti jednoducho nemá potenciál na rozvoj a jednak ju neodvratne čaká osud premeny na chalupársku lokalitu. Ak je to naozaj tak, o to viac je potom celý bruselský výlet čosi ako humbug, ktorý najskôr dobre poslúžil filmu (a  následne možno trochu – a na chvíľu - aj turistickému marketingu). Ak je to tak, je tu aj možnosť prebiehajúce demografické a sociologické zmeny prijať a zmieriť sa s nimi. Napokon, „straty a nálezy“ tohto procesu by mohli byť tiež celkom dobrým námetom na zaujímavý dokumentárny film.

Dajme ešte raz slovo autorovi, Marko Škop hovorí: "Je to príbeh o plánoch, ktoré si ľudsky vytvárame, príbeh o zápasoch, ktorý sa rozhodneme bojovať. A zároveň príbeh o realite, s ktorou nepohneme a o každodennosti, ktorá nás niekedy ubíja, no niekedy pomáha zabudnúť. A ešte sú tu osudové momenty, ktoré neovplyvníme... Malý veľký príbeh..." Tak to je tak trochu všehochuť, ktorá v pochopení zámeru, v objasnení tvorivej motivácie naozaj veľmi nepomôže. Ale na ceste filmu k divákovi ani neublíži. Napriek všetkým výhradám úprimne prajem tých divákov filmu Osadné čo najviac.

Osadné
Slovensko, ČR, 2009, 65 min
Kamera Ján Meliš
Strih František Krähenbiel
Scenár a réžia Marko Škop
  1. Dokumentárne filmy na Slovensku vznikajú takmer výlučne v geograficky asymetrickom centre - v Bratislave. Zopár titulov zo školskej dielne Akadémie umení v Banskej Bystrici či prípadne ďalšie sporadické tituly z iných regiónov sú naozaj len výnimkami.
  2. Už v <i>Iných svetoch</i> známy karikaturista Fedor Vico burcuje usínajúce rusínske povedomie niekoľkými spôsobmi: svojimi karikatúrami, prejavom na svetovom kongrese Rusínov, ale aj hrou na fiktívnu televíziu "Kvašne mľiko" na rusínskom kultúrnom festivale. Ale aj tak, že v milej epizódke zostavuje národné detské futbalové mužstvo prevažne z talentovaných rómskych chlapcov, keďže rusínskych je na úplnú jedenástku nedostatok.<br/>To, že v kultúrnom prostredí i vo svete súčasných médií zbehlý Fedor Vico svoju rolu nielen zohráva ale do veľkej miery aj hrá (tvorí, kreuje svoju postavu v súlade s koncepciou filmu) v konečnom dôsledku neprekáža, svojej role sa Vico totiž zakaždým zhostí nenútene, prirodzene.
  3. Marko Škop: Režisérova explikácia, citované podľa <a href="http://www.asfk.sk/film/osadne"></a>
  4. Tamtiež
  5. Dozvedáme sa o tom z informatívneho titulku filmu. V rámci organizovaných exkurzií vraj takto navštívi Európsky parlament v Bruseli 80 tisíc ľudí ročne
  6. Podľa miestnych zvyklostí je pivo dochucované sirupom, čo by aktivista Vico najradšej na celoeurópskej úrovni hneď zakázal
  7. V Osadnom sa udržuje tradícia poslednej rozlúčky v dome zosnulého, dom smútku je teda vlastne zbytočný
  8. "Bezdejový", bezpríbehový obsah "tradičného" dokumentu je dnes pre väčšinu divákov nezáživný