Nepochybujem o našej príslušnosti ku kultúrne vyspelým národom, ale nezdieľam celkom eufóriu z údajnej dôslednosti v spracovávaní histórie národnej kinematografie a kritického zhodnotenia jej tvorivých predstaviteľov. Pretože tá dôslednosť sa zatiaľ nie veľmi týka našich dokumentaristov. A tak publikáciu Ostáva človek - Martin Slivka, ktorú zostavila trojica editorov Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica oceňujem predovšetkým práve za záslužný prínos pri zakresľovaní ešte stále rozľahlých bielych miest v mapách povedomia o špecifických, no významných kultúrnych oblastiach. Pri čítaní rôznorodého textu z rozličných zdrojov sa ponad všetku diverzitu obsahu takmer 300 stranovej knihy čosi ako refrén intenzívne natískajú práve myšlienky o tom, čo všetko cenné a hodnotné v slovenskom dokumentárnom filme, ale nielen v ňom, u nás v uplynulých desaťročiach vzniklo a dodnes nie je dostatočne poznané a náležite docenené.

Za určité východisko mapovania terénu by sme pravda mohli považovať prehľadne spracované dejiny slovenského dokumentu v práci Václava Maceka K dejinám slovenského dokumentárneho filmu z roku 1992. Sumarizujú filmový druh u nás od počiatkov kinematografie v roku 1895 až po rok 1990. Vzhľadom na dátum vydania (1997) trochu bližšie k súčasnosti (do polovice deväťdesiatych rokov) presahuje záverečná kapitola z častí venovaných slovenskému dokumentárnemu filmu v rozsiahlych Dejinách slovenskej kinematografie autorskej dvojice Václav Macek - Jelena Paštéková. Ale k spočítaniu monografií o jednotlivých tvorcoch slovenského dokumentu by nám stačili prsty jedinej ruky: zakladateľskej osobnosti je venovaná kniha Karol Plicka - básnik obrazu z pera Martina Slivku (vydaná najprv v roku 1982, druhé, doplnené vydanie je z roku 1999), monografia Dušan Hanák Václava Maceka (z roku 1996) obsahuje aj zhodnotenie dokumentaristickej časti tvorby režiséra, profily Vladimíra Kubenku a Ladislava Kudelku sa ocitli spolu s portrétom tvorcu animovaných filmov Viktora Kubala v knižke Traja veteráni za kamerou autora Rudolfa Urca (vyšlo v roku 1998). Z ďalších autorských aktivít stojí viac než za zmienku najmä dlhoročné dôsledné mapovanie svetového i domáceho dokumentaristického diania v jednotlivých článkoch i rozsiahlejších štúdiách z pera Pavla Branka. Nedávno boli vydané v troch zväzkoch pod názvom Straty a nálezy, pričom svetu non fiction je venovaná predovšetkým druhá časť (vyšla v roku 2005). A to je tak zhruba všetko...

Vráťme sa však k písanému slovu, ku knižke Ostáva človek - Martin Slivka. O jej rôznorodosti už bola reč. Že pestrý obsah aj forma sú do značnej miery dôsledkom faktu, že kniha vznikala vlastne ako sekundárny projekt filmu Martin Slivka - Muž, ktorý sadil stromy (2007, réžia Martin Šulík) sa nezainteresovaný čitateľ dozvie vlastne až z doslovu, po prečítaní rozmanitých osobných spomienok príbuzných, priateľov, spolupracovníkov, kolegov a žiakov a po prečítaní viacerých ambicióznejších príspevkov. Škoda, že sa čitateľ o genéze knižného dokumentu nedozvie skôr, že o pôvode jednotlivých textov nie je informovaný priebežne (možno dokonca zakaždým). Veď skutočnosť, že obsah knihy je do istej miery vlastne pokračovaním či presahom nakrúcania filmu (okrem doplňujúcich textov písaných exkluzívne pre knižný titul tvorí jadro publikácie to, čo sa z výpovedí respondentov do filmu nezmestilo a jednak to bolo zaujímavé a cenné) nijako neznižuje hodnotu publikácie. Naopak, mnohé to vysvetľuje a robí prijateľnou aj istú nevyváženosť v charaktere jednotlivých príspevkov (osobné spomienky a príhody až "anekdoty z natáčania" vedľa serióznych a podnetných úvah, výstižných rozborov tvorby). Vysvetľuje to napokon aj "hovorovú" štylistiku viacerých príspevkov.