Téma>>Dvadsať rokov po...>>November 1989 očami slovenských dokumentaristov

November 1989 očami slovenských dokumentaristov

Filmy kompilácie na výročnom DVD, ale aj ďalšie tituly

november 2009 Tomáš Hučko

Viliam Jablonický vo svojej štúdii Slovenský dokumentárny film zo zborníka Po prelome prirovnáva rozmery tvorivého vzopätia dvoch prelomových období - rokov 1968 a 1989.

„...v prvých dňoch demonštrácií, v Bratislave medzi študentami už 16. novembra a v Prahe od nasledujúceho dňa chýbali tak dokonale profesionálne a mravne pripravení dokumentaristi, režiséri a kameramani, neskôr aj scenáristi syntetizujúci a pripomínajúci nové „takmer revolučné udalosti“, v zrovnaní so silou výpovede generácie roku 1968. Hoci vznikli pokusy zachytiť to čo sa v uliciach dialo, slovenskí filmári nenašli tak presvedčivý spôsob ich nasnímania a rozokrytia...“1

Nuž, nebudeme sa púšťať do porovnávania dokumentaristickej reflexie dvoch ťažko zrovnateľných historických epoch, to je pomerne tvrdý oriešok. Ale edičný počin Slovenského filmového ústavu a denníka SME, keď pri príležitosti 20. výročia novembrových udalostí na okraji druhej série slovenského filmu 60. rokov vydali aj nosič s dokumentárnymi filmami tematicky spojenými s "nežnou revolúciou", nám jednak dáva príležitosť zamyslieť sa nad troma konkrétnymi filmovými dielami z prelomu rokov osemdesiatych a deväťdesiatych. Je to Ruppeldtova Letová správa OK 89 - 90, ďalej Sonda 1/1990: Vlak nežnej revolúcie režisérov Rudolfa Ferka, Vladimíra Mináča a Andreja Horáka a napokon dokumentaristická esej režisérky Evy Štefankovičovej Všetci spolu... (po slovensky).

Sonda 1/1990: Vlak nežnej revolúcie

Spravodajský formát s názvom Sonda sa v kinách vo svojej dobe premietal pred hlavným programom filmového predstavenia, pred hraným filmom. Sondy boli zväčša monotematickou obdobou filmového týždenníka. Vydanie č. 1 z roku 1990 malo celkom pochopiteľne a v súlade s prebiehajúcimi udalosťami v krajine ústrednú tému: podoby "Nežnej revolúcie". Ale s atmosférou doby a s čímsi ako s étosom vtedajších udalostí boli tri spravodajské príspevky prvej "revolučnej" Sondy v súzvuku len v obmedzenej miere, viacmenej na povrchu.

Prvým príspevkom je reportáž Rudolfa Ferka o tzv. Vlaku nežnej revolúcie, ktorý vypravili železničiari pre bratislavských študentov a umelcov, aby „exportovali“ revolučné myšlienky a demokratického ducha na údajne spiaci Východ, do Košíc. Že predstavy o zaspatom Východe neboli celkom korektné a spravodlivé (Košice namiesto s bratislavským VPN intenzívne komunikovali priamo s centrom československého diania, s pražským OF) napokon nie je z hľadiska reportáže až tak podstatné, omyl vypraveného vlaku revolucionárov sa vysvetlil až dodatočne, v cieľovej stanici. Dlhoročný filmový spravodajca Rudolf Ferko sa okrem toho zaslúžil o zručne nakrútenú a zostavenú reportáž, ktorej by sme ťažko vytkli nejaké profesionálne nedostatky. Že v tom filmíku jednak niečo škrípe, nám trochu napovedá napríklad použitá hudba, dobová "podmazová" konfekcia. Nakoniec na to prídeme: ten príspevok je realizovaný zhruba s takým istým tvorivým nábojom, ako mnohé iné spravodajské šoty a príspevky, ktoré vznikali predtým. V príspevku o vlaku nežnej revolúcie je toľko autentickej autorskej angažovanosti, ako bývalo napríklad v šotoch o letných žatevných prácach či pri iných príležitostiach, ktoré boli ešte niekoľko mesiacov predtým "hodné" toho, aby o nich spravodajci nakrúcali reportáže. Profesionalita, ale aj tvorivá angažovanosť je teda tá istá, len reálie sa zmenili...

Druhý príspevok Dr. Vladimíra Mináča o radikálnych zmenách slovenského politického spektra, o novovznikajúcich politických hnutiach a stranách je na tom zo spomínaného hľadiska ešte horšie. Je natoľko opatrný, natoľko "politicky korektný", až je viac než nemastný a neslaný... Odznie v ňom pravda zopár nie vždy veľmi zmysluplných politických vyhlásení a deklarácií jednotlivých predstaviteľov (zaujímavé je, že predstavitelia v tom čase najvýznamnejšej politickej sily Verejnosť proti násiliu sú síce spomenutí, ale k slovu v synchróne sa nedostanú), za podobu ktorých ťažko budeme viniť tvorcov filmu ("rozkošný" je napríklad pán Dubníček, predstaviteľ obnovenej Demokratickej strany, ktorý svoje vyprázdnené tézy bez hanby číta z papiera, pričom sa tvári, že vraví spamäti). Ale od tvorcov filmu by sme jednak očakávali podstatne väčšiu mieru vnímavosti či jednoducho dokumentaristickej zvedavosti v jedinečných chvíľach zrodu rozmanitosti spoločensko - politického terénu Slovenska.

Žánrový príspevok - anketa Andreja Horáka o tom, aké zmeny čakajú domácu scénu populárnej hudby už veľa nenapraví, ale ani nepokazí. Jožo Ráž, Jozef Baláž z Elánu, Martin Sarvaš či Paľo Horváth z Tublatanky a Marian Kochanský zo skupiny Lojzo v ankete špekulujú, aké piesne budú populárne v budúcnosti. Nič podstatné sa pravda od hudobných zabávačov nedozvieme, ale veľmi to ani neprekáža.

Všetci spolu (po slovensky)

Ďalším z nemnohých diel reflektujúcich nielen revolučné pohyby novembrových dní ale aj obdobia nasledujúceho bezprostredne po nich je film Evy Štefankovičovej Všetci spolu (po slovensky) z roku 1991. Tiež je súčasťou príležitostnej DVD kompilácie.

Film v hojnej miere využíva archívne materiály, a to nielen z novembrových dní, ale aj zábery významných a charakteristických udalostí v mesiacioch po revolúcii. V obrazovom leporele zloženom prevažne z pôvodných reportážnych a spravodajských materiálov (kinematografických i televíznych), doplnených jednotiacim autorským, esejisticky ladeným komentárom, defilujú pred nami výjavy dobovej spoločenskej dynamiky. Obrazovým ale i významovým leitmotívom sú zábery a scény z početných uličných demoštrácií z novembrových dní, prípadne aj z demonštrácií neskorších. A popri nich sa nám v štruktúre filmu pripomínajú ďalšie relevantné udalosti novej éry: voľba prezidenta, návšteva pápeža, prvé slobodné voľby, oživenie obchodu a podnikania, ale aj oživenie erotického biznisu, prvé verejné prejavy nacionalizmu a neznášanlivosti a mnohé iné. Vďaka tvorcom filmu máme tak na ploche celovečerného dokumentu aspoň koncentrovanú pútavú ikonografiu počiatočného poprelomového obdobia, doplnenú o spomínaný autorský komentár.

Lenže ten komentár je až príliš poznačený dobovou "múdrosťou". V hodnotení udalostí je príliš kategorický, ironickým tónom zosmiešňuje viaceré udalosti a javy, ktoré nezodpovedajú "pravde" tvorcov. Navyše je komenár čiastočne technicky nezvládnutý - hlas Jara Filipa niekedy zaniká v intenzívnych ruchoch a v hlasnej hudbe.

Leitmotív s anketou detí v škôlke tiež nie je najšťastnejší. Deti, ktorým pred ústa tvorcovia strčili mikrofón, sa vyjadrujú k otázkam, o ktorých vzhľadom na svoj vek nemôžu mať "ani páru". Napríklad na otázku čo je to demokracia je obtiažne zaznamenať zaujímavé vyjadrenia v ankete aj s dospelými, nieto ešte s deťmi. A tak na rozmanité spoločensko - politické rébusy počúvame detské bláboly, ktoré sú insitne rozkošné len zriedka, občas sú žiaľ až trápne. Napríklad keď hyperaktívny chlapček, povzbudený už predchádzajúcim záujmom filmárov prirovnáva prezidenta Václava Havla k Ježišovi Kristovi...

Ďalšie filmy o Novembri

Úvodnému filmu kompilácie November 1989 očami dokumentaristov, Ruppeldtovej Leteckej správe OK 1989 - 90 venujeme samostatnú recenziu. Na tomto mieste by sme však pre úplnosť mali aspoň letmo spomenúť aj tituly, ktoré sa na DVD nedostali, ale ktoré, a niekedy možno aj významnejšie a výstižnejšie zachytávajú udalosti Novembra 1989. Nebudeme sa tu však venovať početným hodnotiacim výročným filmom, vznikajúcim pri príležitosti piateho, desiateho, dvadsiateho... výročia udalostí, zameriame sa len na tituly, ktorých vznik je s novembrovými udalosťami zviazaný bezprostredne. Nie je ich tak veľa.

Predovšetkým je to televízny film Petra Krchu a Michala Ruttkaya Fragmenty nežných dní a potom kinematografické spravodajsko-reportážne svedectvo Kinožurnál č.48/89 v réžii Iva Brachtla. Obzvlášť Krchov a Ruttkayov film zachytáva, hoci technicky značne nedokonalú, no autentickú podobu prebiehajúcich udalostí od samotných počiatkov (demonštrácie na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí) a prináša tiež cenné dobové výpovede viacerých aktivistov spoločenského pohybu, zaznamenané nie až po ich priebehu, ale práve v čase, keď sa odohrávali a keď ešte nebolo celkom isté, ako sa všetko skončí. Film napokon vyústí do svojho finále - do reportážneho záznamu z pochodu do Rakúska cez "natrhnutú" železnú oponu pri Devíne.

Predovšetkým na synchrónnych výpovediach protagonistov je založený aj film Veľká škola dní (1990) Kvetoslava Hečka. V prvom rade prináša film obraz dejinných udalostí novembra 89 tak, ako prebiehali na jednom bratislavskom gymnáziu. Verbálne rekonštruovaný priebeh odhaľuje postoje k elementárnym hodnotám, pričom na jednej strane barikády stoja študenti a väčšina učiteľského zboru a na druhej strane riaditeľ školy. V priebehu filmu sa však tématický záber rozšíri aj na problematiku školstva ako takého – v určitej bezradnosti v okamihu tektonickej spoločenskej zmeny - a napokon prináša film aj prvé prejavy rozpače z nadobudnutej voľnosti, z demokracie. Anketa v širších kruhoch mládeže prináša aj neradostný obraz poblúdenosti časti spoločnosti, prejavujúcej sa v opätovnom príklone ku komunistickým dogmám, či k čerstvo vyrašeným nacionalistickým prejavom. Hoci z dnešnej prespektívy ako nadbytočná pôsobí predovšetkým strihová sekvencia z archívnych komunistických propagandistických filmov (zaradená zrejme v eufórii tvorivej slobody, v ktorej sa už možno epoche vysmiať), a význam filmu oslabili tiež dodatočné motívy filmu: všeobecne interpretované problémy slovenského školstva (výpoveďami ministerských úradníkov a odborníkov), napriek tomu je film Veľká škola dní cenným dokumentom prelomových okamihov tvorivo interpretovaným cez prizmu konkrétneho stretu ľudských, občianskych postojov.

  1. Viliam Jablonický: An Outline of Slovak Documentary Films in: Zooming in on History´s Turning Point, 1999, str. 128 –129