Zdá sa, že Farockého pri kompilácii svojho 106 minútového obrazu rumunských udalostí z decembra 1989 fascinoval predovšetkým fenomén kamery, videa, televízie, otázky ich významu a pôsobenia v súčasnej civilizácii. Tieto témy sú v priebehu filmu permanentne prítomné a pripomínané, či už výberom relevantných častí záznamu udalostí, kde audiovizuálne médium zohráva významnejšiu úlohu, alebo jednoducho sa na ne poukazuje priamo aj komentárom. Ako napríklad citovaným textom, ktorý asi v deväťdesiatej šiestej minúte kompilácie spíker číta k záberu, keď v miestnosti zhoromaždení filmári a kameramani s videokamerami sledujú a z obrazovky televízora nahrávajú vysielanie, ktoré práve prináša komuniké o odsudení a poprave Nicolaea a Eleny Ceausescuových, doplnené zábermi jedinej kamery, prítomnej pri bleskovom súde a exekúcii. Pravda, "bežného" diváka možno viac ohromí a zaujme samotný obsah záberov zaznamenávajúcich nepochybne dramatický priebeh rumunských udalostí. Že je film aj svojským pojednaním o otázkach filmového obrazu, pojednaním o pôsobení vizuálnych médií, pochopí asi ľahšie ten, komu je známy širší kontext tvorby autora filmu.

Keďže metódu "jednoznačnej doktrinálnej interpretácie" neuznávame vo všeobecnosti, nebudeme sa o ňu usilovať ani v prípade Farockého filmu. Ale zopár úvah hádam dielo znesie...

Priebeh rumunských udalostí je vo filme poskladaný prísne podľa chronológie (svedčí o tom napríklad aj zoznam použitých zdrojov v záverečných titulkoch), začína sa posledným televíznym vystúpením Ceausesca z balkóna budovy ústredného výboru pred ľudovým zhromaždením na Univerzitnom námestí, v priebehu ktorého sa zo skandujúceho davu vyvinie demonštrácia proti diktátorovi. Televízny prenos je prerušený. Farocki má poruke zábery a záznamy ďalších kamier a v montáži ponúka ich pohľad na priebeh diania, pokým zaskočená štátna televízia prerušila svoj prenos, respektíve kým kamery prenosu švenkujú do oblohy. Podobnú metódu používa autor aj v ďalšom priebehu filmu, vždy keď má k dispozícii materiál z viacerých kamier. Keď zdrojov viac nemá, vystačí si aj so záznamom udalostí jediným. I tak ide väčšinou o zábery obsahovo jedinečné, ktorých technická či tvorivá úroveň je rôzna a neraz až mizerná, ale to napokon nie je rozhodujúce.

Napokon film končí zábermi exekúcie vodcu a jeho manželky. Čoho sme to však boli na ploche celovečerného filmu vlastne svedkami? "...film demonštruje na jednej strane stratégie každodennej televíznej inscenácie moci a na druhej strane stavia postavenie televízie v rumunskej revolúcii do iného svetla"⁴ , píše sa napríklad na webe televízie 3SAT, ktorá v apríli 2009 film vo svojom programe odvysielala. "Náročná kritická mediálna konfrontácia s informačným obsahom (televíznych) obrazov, ktorých preskúmanie nás privedie naspäť ku skutočnosti"⁵ píše o filme Olaf Möller. Nesúhlasím s takýmto hodnotením filmu Videogramy revolúcie, považujem ho za precenenie zmyslu, významu a tvorivého prínosu diela. Minimálne štrukturovaný archívny materiál filmu nestavia televíziu do iného svetla, ak diváci do zhliadnutia Farockého kompilácie nežili náhodou v zajatí naivných idealizovaných obrazov a romantických predstáv o kráse a o výlučnom dobre revolúcií, o ušľachtilosti každého kroku krásnych, dobrých a spravodlivých revolucionárov. Videogramy nie sú ani náročnou a kritickou mediálnou konfrontáciou s televíznymi obrazmi, ktorá nás má priviesť späť ku skutočnosti, sú prostou sumarizáciou, zhromaždením zaujímavých televíznych záznamov, ktoré sú samé o sebe určitým odrazom skutočnosti.

Ten zmysel spočíva v sústredení - opakujem to po tretí krát (a naposledy, sľubujem...) - jedinečných archívnych materiálov, ktoré akokoľvek sú autormi, ako aj nadšenými kritikmi tlačené k významu "filozofujúceho" svedectva o mediálnych pomeroch našej civilizácie, zostávajú podľa mňa predovšetkým výnimočnými audiovizuálnymi svedectvami o súčasnej veľkosti aj malosti človeka, o vlastnostiach, ktoré sa v plnej intezite prejavili práve aj v osudových revolučných okamihoch pri rumunských udalostiach, pri ktorých boli aj filmové kamery a videokamery, a ktoré mnohé z toho zaznamenali.

Film Videogramy revolúcie získal na tematickom festivale Umenie dokumentu Grand Prix spomedzi dvoch desiatok dokumentárnych filmov, zaznamenávajúcich a tvorivo interpretujúcich význam udalostí roku 1989 v Európe. Podobne ako v prípade iných ocenení na iných festivaloch nemá ani teraz význam polemizovať s verdiktom poroty, je zbytočné špekulovať, či je ocenenie zaslúžené, či nie. Ale dovolím si aspoň domnienku, že film Haruna Farockého získal tú cenu práve za silu sústredeného archívneho materiálu v diele a nie za nejaký iný, predpokladaný a podsúvaný význam a prínos.