Nuž bohatý program festivalu Sztuka dokumentu priniesol skutočne množstvo titulov, ktoré sú vyjadrením predovšetkým stanoviska tých, čo boli desaťročia zo strany moci perzekvovaní za svoje túžby o dôstojný život v slobodných podmienkach a za aktivity vedúce k ich naplneniu, a ktorí sa po rokoch trpezlivého zápasu a s nemalými obeťami dočkali chvíle, keď svoje túžby mohli konečne realizovať. Ak vo filmoch z obdobia bezprostredne po porážke totality počuť takmer výlučne hlas víťazov, je to do veľkej miery pochopiteľné. Ale s čoraz väčším časovým odstupom od udalostí nepochybne narastá záujem aj o hlasy a náhľady porazených. Nie v záujme spochybňovania základných postulátov dejinných udalostí, ale preto, aby ich obraz bol vo svojej zložitosti, viacrozmernosti a neraz i v rozporuplnosti nepredpojatý, aby bol čo najkomplexnejší. Niektorí tvorcovia pochopili zmysel a prospešnosť takejto reflexie a využívajú ju vo svojich filmoch v rôznej miere a rôznym spôsobom.

Napríklad trojdielna publicisticko - historická analýza procesu odovzania moci v Poľsku Tamtego roku 1989 (V tom roku 1989, réžia Jolanta Kessler - Chojecka) prináša už po desiatich rokoch od porážky režimu (film je z roku 1999) popri názoroch predstaviteľov víťaznej opozície aj názory viacerých bývalých vrcholných predstaviteľov porazenej komunistickej moci, medzi inými napríklad viac než neobľúbeného ministra vnútra generála Czesława Kiszczaka.

V dokumente Zabić w sobie nienawiść (Zabiť v sebe nenávisť, réžia Piotr Morawski) z roku 2006 hovoria o dobách minulých paralelne Jacek Kuroń, jeden z vedúcich postáv opozície a na strane druhej plukovník tajnej polície ("bezpečnostnej služby") Janek Lesiak, ktorý mal Kurońa roky v "referáte". Rozhovor s lídrom opozície bol posledným filmovým interwiev pred jeho predčasnou smrťou, zrejme preto z potenciálne veľkej témy zostalo v konečnom dôsledku len pomerne strohé torzo. Vo filme sa okrem niekoľkých unikátnych záberov sledovačky tajnej polície paralelne striedajú už len "hovoriace hlavy", akokoľvek zaujímavé sú ich výpovede.

"Očistec je pre katolíkov miesto, kde si duše zomrelých odpykávajú tresty za hriechy, aby očistení mohli vstúpiť do neba. Tí čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti".¹ Toľko Wikipédia. Osemdesiatdva ročný Jaruzelski sa podľa toho, čo vidíme vo filme, teší celkom dobrému zdraviu, žije. Je teda zrejmé, že v názve filmu je očistec použitý ako metafora. Oprávnene?

Hriechy Wojciecha Jaruzelského sú všeobecne známe nielen v Poľsku, aj v zahraničí. Mnohé, tie najzávažnejšie napokon pripomína aj film Jaruzelski - a General's Purgatory (Jaruzelski - generálov očistec) z roku 2006. Fínsky režisér Martti Puukko v komentári spomína napríklad Jaruzelského vysoké postavenie v armádnej hierarchii počas marca roku 1968, keď čistkám antisemitskej hystérie Gomulkovej strany padla za obeť aj časť dôstojníckeho zboru. Generál sa po rokoch pred filmovou kamerou za protižidovské nálady ospravedlňuje, doslova hovorí, že sa za ne hanbí a v zápätí hneď dodáva, že keď nastúpil na post ministra obrany, ihneď ďalšiemu antisemitizmu v armáde zabránil.

Komentár ďalej pripomína, že Jaruzelski zastával funkciu ministra obrany i v čase, keď sa aj poľská armáda zúčastnila na potlačení liberalizácie československého režimu. Pred kamerou generál "vysvetľuje" vojenskú intervenciu z augusta 1968 asi tak, že Češi a Slováci vraj ocenili citlivý prístup poľských vojsk pri realizácii úloh. Generálovi na osobitnom prístupe armády záležalo s ohľadom na emócie domáceho obyvateľstva, ba čo viac, nie inak ako aj v roku 1981 pri zavedení vojnového stavu v Poľsku, aj v šesťdesiatom ôsmom v Československu sa aktivity armády vraj predsa opierali aj o určitú podporu obyvateľstva. "Vojsko bolo pozdravované kvetami" hovorí v synchróne doslova Jaruzelski a režisér to necháva tak, bez komentára. Ak už nie skôr, tak aspoň v tomto mieste aspoň trošku zorientovaný divák možno spozornie. Tieň pochybností odrazu pokryje aj ostatné témy a výpovede filmu. Prečo Jaruzelski zľahčuje vo filmovom "očistci" svoje hriechy je jasné a možno i pochopiteľné. Ale prečo mu to režisér dovolí, prečo mu na to vytvára priestor, to netušíme. Je to nejaký presne cielený zámer, alebo len náhoda, keď sa empatické načúvanie "druhej strany" vymklo z rúk...?

Tým druhým pôsobivým leitmotívom filmu je súdny proces s generálom. Súd skúma jeho zodpovednosť za brutálne represie pri potlačení štrajkov v Gdansku v roku 1970. Armáda vtedy v pacifikovaní civilného obyvateľstva neváhala použiť strelné zbrane, najmenej 44 ľudí zahynulo. Vzpriamená postava s klopkajúcou paličkou dnes so svojim malým sprievodom prechádza po rozľahlých chodbách súdnej budovy, generál sa v priebehu filmu niekoľkokrát disciplinovane zúčastňuje jednotlivých pojednávaní. Režisér sa v ich zobrazení sústreďuje na atmosféru a vecný obsah rokovania súdu tak divákovi uniká, ale zrejme niet čo ľutovať, súdne procedúry nebývajú veľmi záživné. Lenže pozor - nie je tá majstrovsky navodená atmosféra opakovaných zasadnutí súdu, kde sa v montáži spolu s podmanivou minimalistickou hudbou miešajú len útržky výpovedí niekoľkých svedkov, ktorí svorne opakujú len "nepamätám si, nespomínam si už..." navodením pocitu márnosti? Márnosti a zbytočnosti zdĺhavého súdneho procesu, márnosti hľadania spravodlivosti po toľkých rokoch? Nie je náhodou divákovi aspoň trochu ľúto starého muža, ktorý to všetko opakovane musí absolvovať? Isteže, je to stále ten generál, ktorý vyhlásil v krajine stanné právo, ale nemá s ním divák vďaka talentu režiséra v niektorých sekvenciách aspoň trochu súcit? Na stole sa kopí hromada spisov súdneho procesu, svedkovia donekonečna opakujú "nepamätám sa...", kamera sleduje tvár starého generála na súde, ktorý počúva a počúva... až sa ho po chvíli zmocnia driemoty. Aké ľudské! Aké ľudské je nepamätať si, zabúdať... A ešte bonus navyše: v zápätí po usnutí na súde nasleduje krátka sekvencia fotografií z osobného albumu Wojciecha Jaruzelského. Jaruzelski na svadobnej fotografii, na snímke s dcérou a manželkou, s Fidelom Castrom, s pápežom, s Bushom i Gorbačovom. Jaruzelski ako obyčajný človek (ako jeden z nás) i ako veľký štátnik? Ďakujem pekne... Záverečné titulky, film sa končí.