Festival>>Sztuka dokumentu 2009

Sztuka dokumentu 2009

Tematický multimediálny festival Umenie dokumentu vo Varšave

december 2009 Tomáš Hučko

Celých štrnásť dní sa v samom srdci Varšavy, v mestskej zóne Trakt Królewski (Kráľovská cesta) konal pozoruhodný multimediálny festival Umenie dokumentu.

Festival sa do dnešnej podoby rozrástol z pôvodnej skromnej konferencie, ktorá sa donedávna konala vždy na okraji iných významných filmových festivalov (napríklad Kino na granici v Tešíne, Nowe horyzonty vo Wroclawi a podobne). Niekoľkoročné úsilie zakladateľky Sztuki dokumentu, producentky Doroty Roszkowskej dnes prináša svoje ovocie - už po druhý krát sa spolu s tradičnou vedeckou konferenciou koná aj vlastný tematický multimediálny festival. V roku dvadsiateho výročia pádu totalitných režimov v Európe je zvolené vymedzenie podujatia viac než logické a opodstatnené, festival sa v druhej polovici novembra (17. - 30.11.2009) konal s podtitulom: Rok 1989, obraz - pamäť - zápis.

Dvojdňová konferencia

V úvode festivalu sa v priestoroch budovy knižnice Varšavskej univerzity konala dvojdňová vedecká konferencia. Ústrednou témou referátov ako aj panelových diskusií bol pád stredoeurópskych totalitných režimov a jeho obraz v dokumentárnych filmoch národných kinematografií.

Úvodný referát predniesol významný poľský teoretik dokumentárneho filmu Mirosław Przylipiak, pôsobiaci na Pomorskej univerzite v Gdansku. Vo svojom príspevku okrem iného poukázal na mnohé stereotypy a klišé, ktoré sa opakujú v zobrazovaní historických udalostí, i v interpretácii následného spoločenského vývoja. Hovoril tiež o oslabenej emocionálnej účinnosti mnohých typických scén a záberov. Ich opakovaná citácia vo väčšine filmov už ochudobnila ich pôvodný účinok. Przylipiak pripomenul tiež, že sa nakrútilo pomerne málo filmov, v ktorých by bol priestor aj pre interpretáciu udalostí z perspektívy "druhej" strany. V hodnotení spoločenských premien a revolúcií sa vo väčšine dokumentárnych filmov k slovu dostávajú prevažne len víťazi, porazení pomenej, čo však ochudobňuje naše možnosti poznania.

Okrem referátov boli náplňou konferencie tiež panelové diskusie, v ktorých medzinárodná zostava hostí a nielen z oblasti filmového dokumentu, diskutovala o rôznych aspektoch problematiky, pravda, neraz opúšťajúc teritórium dokumentárneho filmu a odvažujúc sa aj do širších, rozľahlých tematických končín spoločensko - politického vývoja od roku 1989. V panelových diskusiách sa vystriedali napríklad česká publicistka a občianska aktivistka Petruška Šustrová, ruský mediálny expert Viktor Kalashnikov, režisérka Maria Zmarz - Koczanowicz, maďarský filozof Béla Mester, producent a režisér Krzysztof Kopczyński a mnohí ďalší.

Filmový festival na Kráľovskej ceste

Vynikajúcou konfrontáciou teórie s praxou bol chvíľu s konferenciou paralelne, a potom následne prebiehajúci filmový festival Sztuka dokumentu. Podujatie bolo príležitosťou spoznať či pripomenúť si viaceré filmové dokumenty, ktoré filmári oslobodzujúcich sa krajín nakrútili za ostatných dvadsať rokov. Programová náplň festivalu ponúkla celkom 76 filmových titulov z šestnástich krajín, z toho dve desiatky v súťaži o najlepší dokument dvadsaťročia.

Filmy sa premietali v troch projekčných sálach, sústredených na ulici Krakowskie Przedmieście, vzialených len niekoľko krokov od seba: v kinách Rejs a Kultura v budove Poľského filmového ústavu a v neďalekom Dome stretnutí s dejinami. Kto po troch popoludňajších projekciách (o 16, 18 a 20 hodine) nemal ešte dosť, vo večernom klube festivalu v priestoroch diskotéky Kamieniołomy mohol absolvovať bonusovú projekciu špecifických titulov. Každodenne sa tu od 22 hodiny premietali aj dobové propagandistické filmy, napríklad poľský Aby nie spłonął nasz dom (Aby nezhorel náš dom), presviedčajúci o blahodárnosti výnimočného stavu v Poľsku, zavedeného v roku 1981. Alebo východonemecký Auf Wacht an der Staatsgrenze (Na stráži štátnej hranice) z roku 1979, z názvu ktorého je všetko jasné... Ale v klube festivalu bolo možno zhliadnuť aj dobovú audiovizuálnu podobu života na druhej strane nemeckej hranice, vo svojskej videokompilácii Haruna Farockého Leben - BRD, (Život v Spolkovej republike Nemecko, 1990) či nostalgické pripomenutie "šťastných" rokov gulášového komunizmu v Maďarsku prostredníctvom strihových dokumentov Gábora Zsigmonda Pappa Budapest retro I. a II. či Balaton retro.

Je obdivuhodné, že usporiadateľom sa podarilo zabezpečiť vysokú osobnú účasť tvorcov jednotlivých súťažných, ale aj nesúťažných filmov. Prítomní boli nielen domáci dokumentaristi ako Andrzej Titkov, Maria Zmarz - Koczanowicz, Andrzej Fidyk, ale až zo zámoria pricestovali režiséri Jan Novák i Cory Taylor a producent Darin Nellis, z New Yorku James Tusty, z Nemecka Florian Huber, Gábor Zsigmond Papp z Maďarska, Martti Puukko z Fínska.

V porovnaní s inými festivalovými podujatiami je štrnásťdenný priebeh Sztuki dokumentu viac než neobvyklý. Máloktorý zahraničný hosť je pochopiteľne ochotný či schopný venovať jedinému festivalu dva týždne svojho času. Avšak Umenie dokumentu nie je klasický filmový festival, ktorý by bol zameraný na tvorcov, producentov a ich vzájomné stretnutia. Hoci súčasťou podujatia bola i súťažná sekcia hodnotená medzinárodnou porotou, jednak ide skôr o tematickú prehliadku a tak obvyklá časová koncentrácia festivalov nie je nevyhnutná. Práve naopak, popoludňajšie termíny projekcií nepochybne domácemu varšavskému publiku vyhovovali, o čom svedčila vysoká návštevnosť väčšiny predstavení. Kto mal záujem, dokázal vďaka tomu, že program nepriebehal paralelne vo viacerých kinosálách, absolvovať množstvo titulov, teoreticky všetky. Pre tematický festival, s vysokou mierou poznávacieho a edukatívneho prínosu premietaných filmov je to veľmi významné. Vstup na všetky filmové predstavenia bol voľný.