Rok 1989 v Európe, obraz - pamäť - zápis
V dokumentárnych filmoch z celého sveta
Keďže festival Sztuka dokumentu bol vymedzený predovšetkým tematicky, jeho programovú náplň tvorila veľmi nehomogénna skladba najrozmanitejších žánrov, poetík, základných prístupov k dokumentu. V programe sa spolu stretli reportážne záznamy udalostí, analytické publicistické sondy, ale zastúpené boli hojne aj klasické historické dokumenty využívajúce predovšetkým filmový archív a výpovede účastníkov udalostí v podobe tzv. hovoriacich hláv. Vyskytli sa aj náročné polohrané rekonštrukcie a občas aj ambicióznejšie pokusy o individuálne tvorivé interpretácie témy. Pripomeňme si niektoré tituly aspoň letmo, niektorým venujeme analýzu v samostatnej recenzii.
Viac než polovica premietaných titulov na festivale (42) bola vyrobená v priebehu ostatných dvadsiatich rokov v poľskej produkcii, čo celkom isto súvisí s miestom konania festivalu, filmového spomínania na rok 1989. Avšak poľské reálie a historické udalosti neboli témou len domácich titulov, ale aj viacerých zahraničných filmov. Svedčí to okrem iného aj o obrovskom medzinárodnom význame toho, čo sa najneskôr od roku 1980 dialo v Poľsku. Štrajk v gdanskej lodenici a registrácia Solidarity, prvých nezávislých odborov v komunistickom svete, ich neochotná akceptácia mocou a následná vytrvalá perzekúcia, zavedenie výnimočného stavu v krajine v roku 1981 a rokovanie moci s opozíciou pri okrúhlom stole koncom osemdesiatych rokov, ktorého výsledkom boli prvé poloslobodné voľby, v dôsledku ktorých sa totalitný režim v Poľsku v roku 1989 napokon rozložil celkom - to všetko tvorí silný príbeh, ktorý zmenil dejiny svetadielu a ktorého zápis nachádzame v stovkách filmových dokumentov. Starších i nových, rozmanitej úrovne a hodnoty.
Poľské filmy
Tak napríklad 21 minútový film Kandydat (Kandidát, réžia Marian Terlecki) z roku 1981 je pomerne strohým reportážnym záznamom udalosti, lenže udalosti mimoriadnej - prvého zjazdu slobodných odborov Solidarita a demokratických volieb jej predsedu, vyberaného z viacerých kandidátov. Historicky významné sú napokon aj realizačné okolnosti, filmová reportáž je vôbec prvým dielom prvého nezávislého produkčného subjektu v Poľsku. Video Studio Gdańsk na pamätnom zjazde začínalo svoju produkčnú a tvorivú činnosť, pričom skromnú výbavu v tom čase tvorila jediná kamera Sony U - matic HB, strihová jednotka a sto čistých kaziet.
V poľsko - francúzskej koprodukcii Video Studia Gdańsk a Point de Jour vznikol v roku 1990 dvojdielny strihový dokument Solidarność (Solidarita), ktorého režisérom je Francúz Jean - Marie Meurice. Na festivale sa premietala prvá, osemdesiatminútová časť, ktorá mapuje obdobie od brutálnych represií režimu v Gdansku v roku 1970 proti štrajkujúcim robotníkom, cez podrobnú analýzu vzniku Solidarity v lete roku 1980, až po vyhlásenie výnimočného stavu v decembri 1981.
Detailnú publicisticko - historickú analýzu neskoršieho obdobia, procesu prechodu z totality po prvú nekomunistickú vládu priniesol trojdielny film Tamtego roku 1989 (V tom roku 1989, réžia Jolanta Kessler - Chojecka). Vo filme z roku 1999 na jedinečný proces prechodu moci spomínajú nielen jednotliví predstavitelia Solidarity a opozície, ale aj viacerí predstavitelia komunistickej moci, medzi inými i minister vnútra generál Kiszczak.
Dvojdielny historicko - analytický film Zwyciężymy. Wybory 1989 (Zvíťazíme, voľby 1989, réžia Maria Miętus, 2007), to je kultivovaná filmová dokumentácia prvých poloslobodných volieb, Solidarność, jak zerwaliśmy żelazną kurtynę (Solidarita, ako sme strhli železnú oponu, réžia Krystyna Mokrosińska, 2000) konvenčný strihový film s komentárom rekapitulujúcim pri príležitosti 25 výročia Solidarity obdobie od jej založenia až po vstup Poľska do Európskej Únie. Niektoré ďalšie objektivizujúce dokumentácie pripomenul divákom festival vo svojom nesúťažnom programe.
V súťažnej sekcii sa však objavili aj dva tituly, ktoré o spoločenských zápasoch hovoria cez prizmu individuálnych ľudských osudov. Historia pewnego życia (Príbeh jedného života, réžia Andrzej Titkow, 2003) je filmovou biografiou predčasne zomrelej Aliny Pieńkowskej, aktivistky historického štrajku v gdanských lodeniacich v auguste 1980, ktorej osudy spojené s činnosťou v nezávislých odboroch sa paralelne rozvíjajú v partnerskom vzťahu s významným protagonistom Solidarity Bogdanom Borusewiczom (Borusewicz je dnes maršálkom - predsedom poľského Senátu. Spolu s ministrom kultúry Poľskej republiky prevzali záštitu nad konaním festivalu Sztuka dokumentu).
Film Michała Bukojemskiego grypsy z interny (Motáky Michała Bukojemského z internácie, réžia Michał Bukojemski, 2007) je osobitou autorskou výpoveďou známeho dokumentaristu a kameramana o svojej internácii v čase vojnového stavu v roku 1982. Prekvapujúco bohatý fotografický materiál zo života za múrmi táborov vznikol vďaka prepašovanému fotoaparátu a pomerne voľnému režimu politických väzňov. Atmosféru života v troch rôznych internačných táboroch s viacerými absurdnými i tragikomickými momentami sprítomňuje Bukojemski vo svojom filme nielen využitím ďalšieho jedinečného obrazového materiálu - svojpomocne vyrábanými, s kresbami odbojových motívov zdobenými obálkami, známkami a pečiatkami motákov - ale aj rozsiahlymi citáciami z internačného denníka - z intímnych listov svojej manželke. Dômyselnú filmovú obrazovo - zvukovú koláž dopĺňajú ešte pesničky s dobovo aktuálnymi textami.
Filmy zo sveta
V česko - americkej koprodukcii nakrútený film The Power of Powerless (Moc bezmocných, réžia Cory Taylor, 2009) si názov vypožičal z Havlovej rovnomennej eseje a je názornou až didaktickou prehliadkou spoločensko - politického vývoja v povojnovom Československu, od uchopenia moci komunistami až po pád totalitného režimu. Film sa v súlade so svojim titulom zameriava predovšetkým na vykreslenie činnosti skupín a jednotlivcov spoločenskej a politickej opozície voči totalitnému režimu, disidentov. V systematickej retrospektíve sumarizuje aktivity "bezmocných", ktoré napokon zapríčinili pád mocných. Hoci to všetko film prináša na ploche celovečerného diela (78 minút), jednak obrovský časový horizont, ktorý sa dokument podujal mapovať - celý povojnový československý vývoj - vedie nutne k zjednodušovaniu, k encyklopedickej kvalite informácií. Napokon aj takýto obraz môže mať svoj význam, napríklad pri všeobecnom oboznamovaní zámorských divákov s dobovou stredoeurópskou situáciou, ale v našom domácom kontexte podobná dramaturgická ambícia v konkurencii s početnou a neraz i kvalitnou, predovšetkým českou filmovou a televíznou tvorbou nemá šance. Pravda, výnimka potvrdzuje pravidlo: na Artfilmfeste v Trenčianskych Tepliciach v lete roku 2009 film Cory Tailora zdá sa celkom zaujal. Možno vďaka tomu, že slovenská reflexia témy je tradične podstatne menej intenzívna. Okrem toho záujmu o film mohli napomôcť aj mimofilmové skutočnosti: komentár k dokumentu nahovoril britský herec Jeremy Irons1 , ktorý si na tohtoročnom Artfilme prevzal ocenenie Hercova misia a ktorý sa osobne zúčastnil aj projekcie filmu v preplnenom trenčianskom kine Metro.
Za zmienku stojí ešte rekonštrukčno - inscenančný princíp, ktorý sa od istého času udomácňuje v mnohých dokumentoch, s rôznou mierou legitímnosti. Nuž vo filme The Power of Powerless sledujeme jeden z tých horších spôsobov. Autori inscenujú aj tam, kde by nemuseli, či kde by nemali. Napríklad profesor literatúry Josef Jařab spomína, že ako žiak základnej školy nesmel v päťdesiatych rokoch chodiť do školy v pásikavých ponožkách, pretože to vraj bolo čosi buržoázne. Porozprávaný výstižný príklad absurdity, keď sa režim staral aj do tých najbanálnejších vecí, americkým filmárom nestačí, na divákovu predstavivosť sa nespoliehajú. Nielen že do rozprávania profesora tvorcovia prestrihnú viac než názorný záber s pásikavými ponožkami pod školskou lavicou, v inscenovanej dobovej retrospektíve ponúkajú dokonca celú scénku s autoritatívnym riaditeľom, ktorý dohovára úbohému chlapcovi "na koberci" v kancelárii. Ale podobných retro scénok obsahuje film mnoho. Jiřina Šiklová v synchróne spomína na paradoxnú situáciu, keď v rámci perzekúcií v čase normalizácie pracovala ako upratovačka na Karlovej univerzite, kde predtým prednášala. Filmári opäť inscenujú spomienky - v modrom plášti na univerzitnej toalete umýva dlážku herečka, ktorá má pripomínať sociologičku v jej mladších rokoch. Keď zas Václav Havel v synchróne hovorí o tom, ako v sedemdesiatom piatom napísal list vtedajšiemu prezidentovi Husákovi, režisér Tailor opäť inscenuje. Havla v mladosti hrá nejaký neznámy naturščik s podobnými fúzami a s dĺžkou vlasov, akú vtedy asi disident nosil (len v tej miernej nadváhe tuším kópia trochu predčila originál...) a priznám sa, nedokážem sa už ubrániť smiechu...
Prostredníka k exkurzii totalitnými dejinami Československa a zároveň dramaturgický rámec filmu tvoria letmé náčrty niekoľkých zástupcov súčasnej mladej generácie Čechov. Vybraní mladí respondenti hovoria vo filme plynulo anglicky, zaujímajú sa o históriu i súčasnosť svojej krajiny a trápi ich ľahostajnosť veľkej časti ich rovesníkov k ideálom "Nežnej revolúcie", ako aj pokrytectvo, pretvárka a konzumný spôsob života značnej časti českej spoločnosti. Tento rámec patrí k tomu lepšiemu, čo film Moc bezmocných priniesol, škoda, že namiesto načrtnutej zmysluplnej spoločenskej reflexie sa dokument vydal k spomínaným didaktickým cieľom v nešťastných inscenačných formách.
Informačnou presýtenosťou trpí aj ďaľší americký dokument newyorčana s estónskymi koreňmi Jamesa Tustyho. Jeho 97 minútový film The Singing Revolution (Spievajúca revolúcia, réžia Maureen a James Tusty, 2006) je pomerne podrobnou sumarizáciou historicko - politického vývoja Estónska v priebehu celého dvadsiateho storočia, so striedajúcimi sa obdobiami nezávislosti a područenosti. Pre mnohých stredoeurópanov je film objavnou rekognoskáciou neznámeho terénu s množstvom jedinečných informácií, nepoznaných súvislostí. Avšak práve informačná nasýtenosť ruka v ruke s prehnanou mierou pátosu amerického pohľadu sa aj napriek vysokej kultivovanosti v konečnom dôsledku zaslúžili o oslabenie jedinečnosti dokumentu. Film trpí popisnosťou a smeruje ku konvenčným informatívnym dokumentáciám televízneho typu.
Die Mauer (Múr, 1990, réžia Jürgen Böttcher) je deväťdesiatdeväť minútovým videozáznamom situácie v okolí berlínského múru v dňoch, keď práve prestal napĺňať svoju pôvodnú funkciu, ale fyzicky je ešte stále prítomný. Obyvatelia z oboch strán mesta sa tmolia v okolí stavby, mnohí sa snažia odlúpnuť si z múru kúsok betónu na pamiatku či na speňaženie, lebo všetci pochopili, že múr tu už onedlho nebude. Hádam len východonemeckí hraničiari nemajú ešte celkom jasno, občas sa snažia poškodzovaniu zariadenia zabrániť, ale vo výkone úradného zákroku sú pomerne mierni. Pri Brandenburskej bráne sa tlačia zástupcovia médií. Keď zahraničný korešpondent niekoľkokrát za sebou nahráva do kamery svoj statement so stále rovnakým profesionálnym výrazom, je to samozrejme zábavné (podobný "gag" mimochodom použil pri pozorovaní činnosti médií počas rumunskej revolúcie aj Harun Farocki vo filme Videogramy revolúcie, pozri aj samostatnú recenziu titulu). Ale inak je spôsob, akým renomovaný filmár a výtvarník Jürgen Böttcher, známy aj pod umeleckým pseudonymom Strawalde2 spracováva nepochybne cenné, jedinečné záznamy na samej hranici vnímateľnosti. Jednotlivé zábery sú neuveriteľne dlhé, na ploche celovečerného filmu sú zoradené bez snahy o výraznejšiu filmovú štruktúru. Projekcia archívnych filmových záberov z dejín Nemecka na steny múru sú možno zaujímavé performance, ale k zrodu filmového dokumentu neprispievajú. Titul Múr pripomína skôr prehliadku zaujímavých denných prác, ktoré však treba najprv zostrihať, aby vôbec vznikol film...
Prakticky nasledujúci deň po páde berlínskeho múra, od jedenásteho novembra nakrúcajú M - J. Blochwitz a A. Czekalski situáciu pri berlínskom múre (múr padá v noci z deviateho na desiaty november) . Film Grenzdurchbruch ´89 (Prielom hranice ´89, 1989) vzniká vďaka operatívnemu reportážnemu záznamu udalostí a jedinečnej atmosféry v prvých hodinách a dňoch po páde múru. Film sa sústredí na prechody občanov cez otvorené hraničné priechody ako aj na vznik nových, neraz improvizovaných priechodov. Film vychádza z reportážneho nakrúcania, no tvorivým spracovaním sa autorom podarilo docieliť obdivuhodnú nadčasovosť výpovede. Montážou ako aj premyslenou zvukovo - hudobnou dramaturgiou odkrývajú aj inú, hlbšiu dimenziu udalostí, ako len ich povrchnú podobu sprostredkovateľnú spravodajským prístupom. Zaznamenané rozhovory s viacerými príslušníkmi pohraničnej stráže NDR sú jedinečnou sondou do vnútra ľudí, ktorých doterajší život bol spätý s pôsobením v štruktúrach totalitnej štátnej moci. Jednotliví vojaci, dôstojníci ale aj radoví príslušníci sú v novej situácii zaskočení, no vďaka empatickému prístupu filmárov sú otvorení v opisovaní svojich pocitov a názorov. Nepriamo, no veľmi plasticky sa nám takto z ich výpovedí skladá obraz o obludnosti rozmerov indoktrinácie, ktorej boli roky vystavení zo strany práve sa rúcajúceho totalitného režimu. Filmári pri múre nakrúcali až do 22. decembra, kedy sa ukončili technické úpravy priechodu pri Brandenburskej bráne. Na festivale Umenie dokumentu získal film Grenzdurchbruch ´89 zaslúžene Zvláštne ocenenie.
Zaujímavým príkladom neurčitosti hraníc súčasného dokumentárneho filmu by mohli byť možno aj tituly Videogramme einer Revolution (Videogramy revolúcie, 1992, réžia Harun Farocki a Andrei Ujica) a Out of the Present (Mimo súčasnosť, 1995, réžia Andrei Ujica). Obidva filmy sú od autorov so všestrannejšími, ako "len" dokumentaristickými záujmami a ambíciami, obaja pôsobia napríklad aj v oblastiach výtvarného a mediálneho umenia. Mimofilmové vplyvy na tituloch sú zrejmé, narábanie s obrazovým materiálom z pozícií kritického hodnotenia médií súčasnej civilizácie je evidentné.
Oba spomínané tituly vychádzajú predovšetkým z jedinečných archívnych filmových a video záberov. Vo Videogramoch revolúcie sú to záznamy z priebehu rumunskej revolúcie v decembri roku 1989 (pozri samostatnú recenziu titulu), film Mimo súčasnosť ťaží z archívnych záberov zaznamenávajúcich pobyt sovietskych ako aj hosťujúcich zahraničných kozmonautov na orbitálnej stanici Mir. Keď Sergeja Krikaleva v máji roku 1991 vystrelili do vesmíru, lúčil sa s rodinou ešte na území Sovietskeho zväzu. V marci roku 1992 sa vracia na Zem, ale jeho vlasť medzitým zanikla, krajina sa po nezdarenom puči ortodoxných komunistov rozpadla. Paradoxy dejín a jednotlivých ľudských osudov sa pred nami odvíjajú v miestami podmanivom spektákli (v beztiažovom stave sú neraz pútavé aj mnohé banality z každodenného života kozmonautov, zachytené space - home videom), miestami však s nudnými, zdĺhavými pasážami, akokoľvek sú ozvláštnené disco hudbou, či Straussovým valčíkom, odkazujúc tak ku Kubrickovmu filmu (2001: Vesmírna odysea). Z radov divákov napokon zaznela aj celkom výstižná charakteristika: ten film je ako klobása. Sú tam napchaté dobré ingrediencie, ale nemá to žiadnu štruktúru...
Že to filmy prekračujúce tradičné hranice dokumentu nemajú vždy ľahké, svedčí aj projekcia videokompilácie Haruna Farockého Leben - BRD, ktorá sa konala v klube festivalu, v priestoroch diskotéky Kamieniołomy. Obsluha baru ho chcela pustiť bez pôvodného zvuku, pretože v použitých útržkoch z videí je vraj nejaká nezáživná hudba, hovorí sa tam nemecky a film má predsa anglické titulky. Našťastie stačili len mierne námietky niektorých divákov a video sa napokon nepúšťalo so súčasným disco podmazom, ale s pôvodnou zvukovou stopou. To pravda nebránilo návštevníkom klubu, aby popri projekcii zakusovali do chlebíčkov, popíjali pivo a poklábosili na najrozličnejšie témy...
- je nepochopiteľné, prečo na varšavský festival zaslali tvorcovia pracovnú verziu filmu s komentárom nahovoreným režisérovou manželkou
- okrem iného bol Böttcher prezidentom Mitterrandom v roku 1994 vyznamenaný titulom „Officier de l'Ordre des Arts et des Lettres“, v roku 2006 získal ocenenie Berlinale Kamera