Krakov 2009
Svetové dokumenty v Krakove. (Čosi aj zo Slovenska).
Až spoza veľkej mláky, priamo z Bewerly Hills, prišiel do Krakova osobne uviesť svoj celovečerný dokumentárny film renomovaný režisér Paul Mazursky. Dnes už 79 ročný majster amerického kina, za svoju dlhú kariéru celkom päť krát nominovaný na Oscara je režisérom aj u nás známych filmov ako Hary a Tonto, Rozvedená žena, či Moskva na Hudsone zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Filmom Yipee! Cesta k židovskej radosti Mazursky pred troma rokmi v oblasti dokumentu vlastne debutoval. Ale režisérova dokumentárna „prvotina“, ktorej nesúťažné uvedenie otvorilo 49. ročník Krakovského filmového festivalu je predovšetkým strhujúcou, poučnou a nadovšetko vtipnou bilanciou, návratom ku koreňom. Starí rodičia Mazurského pochádzali totiž z dnešnej Ukrajiny, z oblasti, kde kedysi pôsobil i legendárny rabín Nachman, k hrobu ktorého sa do mestečka Uman schádzajú na každoročné oslavy tisícky Židov z celého sveta. Mazursky, označujúc sa za „svetského Žida“ hľadá na starom kontinete nielen svoje korene, ale aj zdroje masovej náboženskej fascinácie, špecifiká etnika, charakteristické črty národa. Pozoruje, výstižne a s humorom glosuje stret rôznych kultúr, aby napokon svoju zvedavosť korunoval poznaním, že kľúčom k mnohým otázkam a problémom môže byť jedine vzájomná znášanlivosť, úcta a tolerancia.
Vzápätí po hviezdnom otvorení sa však už naplno rozbehla festivalová súťaž, poľská, ako aj medzinárodná, obe v troch kategóriách: v dokumente (do 60 minút), v krátkom hranom filme (do 30 minút) a v kategórii animovaných filmov (tiež do 30 minút).
V národnej poľskej súťaži bolo tak trochu zastúpené aj Slovensko. Študent druhého ročníka lodžskej filmovej školy Matej Bobrík totiž pochádza zo Slovenska, a jeho dvadsaťminútový dokument Tam, kde sa slnko neponáhľa nakrúcal v Šumiaci. Mladý režisér na malej ploche výstižne zaznamenal nielen konkrétnu atmosféru obce, ale lenivý letný deň, v ktorom sa okrem rutinného pohrebu vlastne nič nedeje, a ktorého vrcholným okamihom je ohlásenie konkurzu na správcu miestneho cintorína, je zároveň akousi alegóriou životov, ktoré plynú monotónne, bez ambícií ale k plnej spokojnosti ľudí. Film získal prestížnu cenu Macieja Szumowského a sympatie publika.
V samostatnej kategórii dlhometrážnych dokumentárnych filmov, ktorú v súlade so svetovými trendami pred troma rokmi zaviedol i krakovský tradične krátkometrážny festival, by mal v pomerne nevyváženej konkurencii možno celkom dobré šance (ak už nie v hodnotení poroty, tak určite aspoň u divákov) slovenský film Petra Kerekesa Ako sa varili dejiny. Keďže však si „kuchári“ svoju poľskú premiéru už odbavili pár týždňov predtým na konkurenčnom festivale Planete DOC Review vo Varšave, v Krakove bol film zo súťaže vopred vylúčený. Avšak aspoň pre zasvätencov bol k dispozícii k zhliadnutiu na obrazovke počítača na sprievodných filmových trhoch.
V nesúťažnej sekcii V strede Európy sa premietali vybrané dokumenty z Maďarska, z Čiech, z Litvy a aj zo Slovenska. Aktuálnu slovenskú dokumentaristiku reprezentoval film Môj otec gulag režiséra Františka Palondera, ako aj Posledná maringotka Petra Beňovského. A v sekcii Noc študentských etúd mala popri troch domácich filmových školách exkluzívne miesto rezervované aj kolekcia z bratislavskej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Lenže kópie vybraných filmov do Krakova dorazili až po skončení festivalu! Ešteže sa podarilo improvizovane zohnať aspoň náhradné dévédéčka s väčšinou titulov, pravda, nie všetky mali anglické titulky. Vďaka príbuznosti slovanských jazykov to našťastie veľa divákov neodradilo a slovenskí filmári, študenti i profesionáli tak v neďalekom Krakove jednak bodovali. O rok, na jubilejnom 50. ročníku festivalu to môže byť ešte lepšie!
