Hranica
Symptómy „veľkých“ dejín v životoch „malých“ ľudí. Na značnej ploche filmu
Ten film trvá 72 minút. Sľubne sa začína a zaujímavo končí. Ale dlhé minúty v strede filmu pôsobia trochu rozpačito. Akosi ťarbavo sa tam rozohrávajú niektoré nie veľmi podstatné príbehy, alebo epizódy, ktoré sú niekedy opakovaním, či len slabšou variáciou motívov z výborného úvodu filmu. Pozoruhodným dokumentom je Hranica teda predovšetkým prvých zhruba dvadsaťpäť minút. Vďaka vytrvalosti a trpezlivosti režiséra Jara Vojteka, ktorý sa na slovensko – ukrajinskú hranicu medzi Veľkými a Malými Slemencami vracal v priebehu dlhých šiestich rokov, a na druhej strane vďaka trpezlivosti diváka, ktorého neodradí „lepkavý“ stred dokumentu, vyústi absurdný príbeh rozdelenej dediny napokon zhruba po hodine do finále s otvoreným koncom, evokujúcim zamyslenie.
Veľké témy dejín a životy ľudí
Okrem „veľkých“ tém Európy, o ktorých sa učí na hodinách dejepisu, prináša život v tomto priestore za posledných sto rokov aj dostatok na prvý pohľad možno marginálnych príbehov, ktoré však výrazne zasiahli do života „obyčajných“ ľudí. Jedno však súvisí s druhým. Mnohé iracionálne, absurdné dejinné historky sú vlastne akýmisi symptómami „veľkých“ dejín. Sú ich príznakmi niekedy aj vtedy, keď príčiny, ktoré ich pôvodne vyvolali, už nie sú aktuálne. Možno ako fantómové bolesti, keď pacienta bolí pred rokmi amputovaná končatina... Čiže keď „veľká“ história takpovediac obráti list, keď už fúkajú iné geopolitické vetry, a ľudí ešte stále trápia staré boľačky.
Tak ako aj v Slemenciach. Zlo a bezprávie na ich obyvateľoch spáchajú vtedy, keď v roku 1946 stredom dediny vytýčia novú hranicu štátov. V povojnovom usporiadaní regiónu patrí hlavné slovo víťazovi a Sovietsky zväz celkom v súlade so svojimi strategickými záujmami s imperiálnou suverénnosťou zaberie územie Podkarpatskej Rusi, za poddanského súhlasu Československa, smerujúceho napokon k obdobnému totalitnému poriadku, aký vládne u jeho veľkého východného suseda.
Následky tohto zla a bezprávia však ľudia prežívajú aj dlho potom, čo už ani Sovietsky zväz, ani Československo neexistujú a keď sa o nešťastné dedičstvo hranice spolu delia Slovensko a Ukrajina, obe krajiny viac – menej postupne účtujúce so svojím totalitným charakterom. Dávne hraničné bezprávie potom vyraší v novej sile paradoxne práve v čase, keď sa na Slovensku nepochybne zlepšuje situácia v otázkach slobody a demokracie - po vstupe krajiny do Európskej Únie a civilizačná ryha na hranici so zaostávajúcou Ukrajinou sa tak trochu prehĺbi. Celkom trpkú bodku však dáva príbehu rozdelených Slemeniec napokon vstup Slovenska do schengenského priestoru, pretože krajina s voľným pohybom na svojej západnej hranici musí zabezpečiť nepreniknuteľnosť na hranici na východe. A tak pri poliach pána Lizáka, odkiaľ sa na druhú stranu dovtedy dalo aspoň zamávať či zakričať (po páde komunizmu, nie predtým, v päťdesiatych rokoch boli za to veľmi tvrdé sankcie), vyrastie odrazu sofistikovaná zabezpečovacia technika hranice Európskej Únie – vysoký plot a po okolí sliediace videokamery.
Niekde tu, v kulminácii roztrpčenia nad novou funkciou a novým zmyslom hranice sa film Hranica končí a treba uznať, že zaznamenaný stav sklamania je legitímnou pointou filmu. Pretože je autentický a navyše je opodstatnený aj z dramaturgického hľadiska.
Optimistická vízia - po filme
Pesimistický záver filmu však možno dokáže evokovať aj optimistickejšiu víziu budúcnosti. Nie je to až taký paradox, veď v logike prebiehajúceho vývoja je terajší stav v Slemenciach len dočasný. Veď aj Ukrajina prejavila záujem o členstvo v Európskej Únii a ani voľne priestupná slovensko – ukrajinská hranica na „schengenský“ spôsob už nie je celkom v nedohľadne – kto by napokon čosi také pred dvadsiatimi rokmi predpovedal na našej západnej hranici, kto by do takéhoto hraničného režimu vkladal nádeje počas ani nie tak dávnej medzinárodnej izolácie mečiarovského Slovenska? Pravdaže, väčšina protagonistov Vojtekovho filmu sa naplnenia optimistickej vízie už nedočká. Aj preto je pesimizmus vo filme pocit prevažujúci a viac-menej oprávnený.
Aj z nového, vytúženého hraničného priechodu, otvoreného priamo v dedine po takmer šesťdesiatich rokoch (dovtedy sa na druhú stranu ulice ľudia dostali len cez najbližší hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom, pričom absolvovali stovky kilometrov) sa slemenčania úprimne tešia hádam len v deň jeho otvorenia, 23. decembra 2005. Potom nastáva rýchle vytriezvenie – treba mať drahé víza, priechod sa tak vypláca predovšetkým v rámci „nákupnej turistiky“, ktorej holdujú predovšetkým „cezpoľní“, ľudia zo širšieho okolia, a priechod dobre poslúži samozrejme aj kšeftárom s cigaretami, alkoholom, benzínom. Vďaka rušnému priechodu však prichádzajú domorodci nielen o pokoj v dedine, ale aj o ilúziu – keď spoznávajú, že na druhú stranu po toľkých rokoch už nemajú ani veľmi prečo ísť, mnohé väzby sa popretŕhali, viacerí príbuzní pomreli.
Z optimistických vízií budúcnosti teda vo filme nič nie je, film sa končí „teraz“. Zaznamenáva situáciu a pocity protagonistov staršej generácie (pamätníkov rozdelenia obce) a generácie strednej (štyridsiatnikov), a hoci by bol možno zaujímavý aj pohľad do mysle a duší mladých ľudí (ktorí budú s najväčšou pravdepodobnosťou profitovať z vývoja), zrejme by to bol už iný film, ktorý nemá význam autorom vnucovať.
O pôvode zla a posolstve filmu
Tvorcovia Hranice sú v pomenovaní pôvodcu „hraničného“ zla adresní a presní: nielenže v úvode filmu za pomoci dobového žurnálu s príznačnou rétorikou výstižne evokujú povojnový územný apetít Stalinovej ríše, ale Vince báči, ktorý tak podmanivo opisuje a glosuje pomery života prvého obyvateľa Ukrajiny hneď za hraničnou čiarou, v jednej zo svojich výpovedí menuje aj vtedajšieho starostu Ignáca Jániho. Ten, motivovaný osobným prospechom - výmenou za zhovievavosť k svojim pašeráckym praktikám – sa vraj najviac priamo zaslúžil o absurdné vedenie hraničnej čiary stredom dediny.
V hľadaní príčin pocitov trpkosti v súčasnosti je to však vo filme trochu zložitejšie. V jednej zo scén, odohrávajúcej sa už po otvorení hraničného priechodu v obci, sprievodca filmom (ale až od polovice filmu) Tibor Tóth navštevuje svojich ukrajinských príbuzných – rovesníkov, stretávajú sa v miestnej krčme, či skôr predajni potravín. Že pri odchode z posedenia svorne nadávajú na Európsku Úniu, ktorá vraj potrebovala Slovensko i Maďarsko len pre svoje trhy, prípadne jej slúžia ako nárazník pre vlny utečencov (a podobný osud vraj čaká po vstupe do EÚ aj Ukrajinu), berme ako súčasť „folklóru“, ako výraz euroskeptického stereotypu, ktorý je medzi ľuďmi populárny a všeobecne rozšírený. Ale je nepochybné, že pôvodcom zla v Slemenciach nie je Brusel ani jeho s obľubou démonizovaní byrokrati. Pôvodca zostáva predsa stále ten istý a akokoľvek sa to možno na prvý pohľad nezdá, veci sa dnes vyvíjajú dobre. Pravdaže, trvá to dlho a ľudia by chceli nápravu hneď, to možno pochopiť. Lenže zlo sa vždy ľahko pácha, škody a krivdy sa naprávajú zdĺhavo a ťažko.
Pokiaľ bolo ambíciou tvorcov na autentickom príklade života viac než polstoročie rozdelenej dediny vysloviť memento o fatálnych dôsledkoch mocenských zásahov ovplyvňujúcich životy niekoľkých generácií, potom sú zaznamenané obrazy deštrukcie vzťahov ale i súčasné pocity roztrpčenia výstižným a pôsobivým autorským posolstvom. Sú účinným varovaním pre súčasnosť i budúcnosť.
Ak by však mal byť obraz súčasných rozpakov slemenčanov, sklamaných z dosiahnutej úrovne hraničných kontaktov výrazom kritiky necitlivosti Európskej Únie k osudom „malých“ ľudí, tak sú tvorcovia jednak trochu mimo. Takýto postoj sa pravda vo filme nachádza skôr implicitne ako explicitne, ale svojimi slovami ho v rozhovore naznačil aj režisér1.
Jediným realistickým riešením situácie v Slemenciach (ale aj inde) je predsa európsky integračný proces. Vďaka mostu Márie-Valérie, obnovenému po 57 rokoch od zničenia v druhej svetovej vojne a vďaka „schengenu“ majú dnes k sebe opäť prirodzene blízko napríklad obyvatelia miest Štúrovo a Ostrihom, vďaka európskej integrácii prirodzene zrastajú spolu maďarská a slovenská časť mesta Komárno, či poľská a česká časť Tešína. Bez spochybnenia a revízie štátnych hraníc, teda bez dramatických poryvov vo „veľkých“ dejinách sa tentokrát výrazne menia životy „malých“ ľudí. Menia sa k lepšiemu.
Filmové rozprávanie pod lupou
Pozrime sa však konečne podrobnejšie na samotný film, na jeho tvar, formy rozprávania, dramaturgiu, skladbu a poetiku, ale aj obsah. Film sa príťažlivo začína, prostredníctvom vhodne volených protagonistov a ich výpovedí, ale aj vďaka ich príbehom odohrávajúcim sa pred kamerou sme účinne vtiahnutí do situácie a problematiky, ako aj do atmosféry rozdelenej dediny.
Výborný je napríklad hneď úvodný cezhraničný dialóg pani Hornyákovej s Mári néni (s tetou Máriou), keď jej oznamuje, čo všetko sa medzičasom zmenilo: je už osem rokov vdovou, má dvoch synov, vnúčatá... Výstižná je v zápätí aj malá exkurzia životným priestorom pána Lizáka, ktorého dom je poslednou stavbou na území Slovenska, na dohľad, asi 20 metrov odtiaľ, je prvý dom na Ukrajine. Ten obýva Vince báči (Vince Tóth), samorastlý starý mládenec. Pôsobivo opisuje svoj životný priestor a modus vivendi v tieni strážnych veží a striedajúcich sa vojenských patrol. K samotnej postave Vinca sa vrátime ešte poznámkou neskôr.
Nasleduje výborná sekvencia spontánne emotívneho stretnutia dedinčanov z oboch častí obce na hlavnej ulici (10. augusta 2001, pri príležitosti 55. výročia rozdelenia), ktorých stále rozdeľuje hranica a tak na mítingu spolu komunikujú len na diaľku. S pomocou ozvučovacej techniky sa ponad hranicu nesú verše básne o domovine (v maďarčine), starý pán pozdravuje zhromaždenie najprv: „milí súdruhovia...!“, po smiechu na oboch stranách sa s úsmevom opraví. Ponad hraničné zábrany prehadzuje malý symbolický veniec, prosí obyvateľov, aby ho umiestnili na hrob otca na cintoríne vo Veľkých Slemenciach. Ľudia si pokrikmi referujú navzájom o tom, čo sa medzičasom v ich životoch zmenilo, kto sa oženil, kto ešte stále nie, čo sa stalo s tým bicyklom..., kto tu dnes nie je a podobne. Jednotlivé repliky napokon zanikajú v hudobnom motíve filmu, ktorý však rozhovory neumlčí, skôr ich v inej rovine dopovedá.
Následne sa pani Hornyáková zo Slovenska vyberá spolu so synom na návštevu príbuzných, ktorí žijú v ukrajinských Slemenciach. Musia podstúpiť 250 kilometrovú okľuku cez hraničný priechod Vyšné Nemecké, aby sa dostali tam, kam zo Slovenska dovidia, kam doľahne ich hlas. Aj ku krížu s Kristom, ktorý na hraničnej čiare - na pôvodnom mieste rodičovského domu - dala pred dvoma rokmi osadiť hlboko veriaca pani Hornyáková. Tá počas kilometrov za volantom auta vymenúva, čo všetko sa pred viac ako polstoročím pri vynútenom a okamžitom vysťahovaní rodičov z domu podarilo ukryť u susedov. Napríklad tri vrecia ovsu, vrece slnečnice, duchnu s dvomi pármi návliečok, dva pekáče na koláč, zaváraninové fľaše, 280 kíl jačmeňa, vyše stokilové prasa, šesťlitrový džbán s masťou... Akoby precízne evidovaná a vymenovaná materiálna škoda bola tou najväčšou ujmou delenia obce!
Keď sa vo Vyšnom Nemeckom za volantom starej škodovky pani Hornyáková vymení so svojim synom, lebo ten sa práve obliekol do reverendy, aby ako kňaz zapôsobil na hraničiarov a predbehol tak ostatných vyčkávajúcich v kolóne, možno to ešte ľudsky pochopiť a kresťansky odpustiť. Podobne pochopíme možno aj frflanie na kvalitu ciest na Ukrajine: „u nás aj na poli sú lepšie cesty ako tu v dedine...“. Ale keď pri zvítaní sa chrlí pani Hornyáková naďalej priamo zoči-voči príbuzným svoje „bonmoty“ o tamojšej životnej úrovni, nie je to etické ani slušné: „...práve hovorím, že by som tu nebývala za nič na svete! Veď je tu koniec sveta, tá zanedbaná cesta, nešťastný osud! Veď je to hrozné!“ Čo tak asi domáci na to môžu odpovedať. Nepovedia nič.
Pani Hornyáková sa modlí pri kríži na hraničnej čiare, prosí boha o zrušenie hranice, Vince báči v zápätí porozpráva príbeh o dievčatku, ktoré bolo cez prázdniny u starej mamy a po rozdelení obce sa už do Malých Slemeniec nemohlo vrátiť. Jej rodičia ho do smrti už nikdy nestretli. Dievča dorástlo a keď sa vydávalo, išlo sa v svadobných šatách aspoň ukázať k čiare. Pani Kujíková, ktorej sa ten osud týka, v synchróne svoj príbeh dorozpráva. Ale len veľmi krátko, namiesto podrobnejšieho vykreslenia okolností a pocitov tohto silného, príznačného príbehu autentickými filmovými prostriedkami vsadili tvorcovia na inscenáciu – najprv vo veľkom celku sa pri hraničnej čiare, v tieni strážnej veže pohybuje ženská postava v bielych svadobných šatách, potom vo veľkom detaile sledujeme vo vánku povievajúci závoj figurantky. Môžeme sa len domýšľať, prečo sa režisér rozhodol pre tento spôsob kreácie: možno bol verbálny prejav pani Kujíkovej ťažkopádny a filmárom sa nepodarilo nakrútiť ani žiadnu činnosť či situáciu s výpovednou hodnotou. A tak sa spoľahli na pôsobivosť inscenovaného motívu. Ale keďže je tento prístup v celom filme ojedinelý, a dokument je postavený v prevažnej miere na reportážnej metóde nakrúcania (alebo aspoň jej predstieraní v niektorých prípadoch), kreácia vo filme pôsobí neorganicky, štýlovo vytŕča z filmu.
Pán Gilányi, ktorý je popri Vincovi ďalším pamätníkom rozdelenia a tiež o tom podá svoje svedectvo, žije s nevidomou manželkou vo Veľkých Slemenciach. Sledujeme zopár atmosfér z ich spolunažívania, starý pán okrem toho pôsobivo predvedie, ako sa pomocou slov piesne kedysi tajne dorozumievali príbuzní a priatelia ponad hraničnú čiaru.
Ďalší obyvateľ krajného domu na Slovensku najprv počastuje cigaretami ukrajinského vojaka v stráži a potom sa pomocou dlhého rebríka dostane na strechu svojho domu, aby mal ešte lepší výhľad do častí Slemeniec, do ktorých nemá prístup. Tu sa končí necelá polhodinka filmu, ktorá priniesla základný náčrt situácie, pôsobivé príbehy a osudy ľudí. Končí sa lepšia časť filmu, až do pôsobivého finále je stred dokumentu vyplnený nie vždy presvedčivými a zmysluplnými motívmi.
„Lepkavý“ stred dokumentu
Akýsi muž sedí pred televízorom a vyplňuje tikety lota. Následne policajná jednotka kukláčov vtrhne do domu číslo 18. Z charakteru snímania a kvality obrazu usudzujeme, že sú to zábery policajného videa. Na zemi leží spútaný nejaký muž, neidentifikujeme ho, no asi je to ten, čo vypĺňal tikety.
V zápätí sa na scéne objavuje sympatický muž v stredných rokoch, ktorý sa stane sprievodcom viacerých motívov. Vytušíme, že ten chlapík je domorodcom, z replík či telefonátov vyplynie, že sa volá Tibor Tóth.
V lese objaví chatku s vylomenými dverami. Telefonuje s akýmsi Pištom, popisuje mu vyrabovanú chatku nejakého Laciho. Potom v chatke nájde balíček fotografií. „Tak toto je on. Má už 44 rokov a neoženil sa“ hovorí Tibor Tóth, ukazuje na kameru fotografiu, na ktorej by mohol byť muž spred televízora s tiketmi. Tibor charakterizuje svojich rovesníkov – prežívajú zo dňa na deň, nevedia si v lokalite zabezpečiť pevnú existenciu, možno preto si nezakladajú rodiny... Na tejto chatke sa schádzajú žúrovať. Potom sa Tibor rozpráva so staršou pani, ktorá bola svedkom policajného zásahu, zaistenia Laciho. O zaistení sa Tibor rozpráva ešte s ďalším divákovi neznámym chlapíkom v kuchyni. Spolu s pani, svedkyňou zásahu kukláčov potom čítajú z policajnej zápisnice zoznam zabavených vecí pri zákroku. Telefón, vzduchová pištoľ, niekoľko rádiostaníc... „začaté trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny zabezpečuje nedovolené prekročenie štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou nelegálnym migrantom pochádzajúcim z rôznych krajín ázijského kontinetu smerom do vnútrozemia Slovenskej republiky“. K tomu prestrih na fotografiu pripevnenú na stene chatky, z „objaveného“ balíčka.
Takto ťažkopádne, pomocou krkolomných opisov, rozprávaním tretích osôb či z druhej ruky, s použitím nekompatibilného cudzieho obrazového materiálu (policajného videa) - jednoducho neštandardnou a neprirodzenou dramaturgickou konštrukciou sa do príbehu filmu vnáša motív pašeráctva a prevádzania ilegálnych migrantov na hranici.
V strednej časti filmu sa postupne za sebou kumuluje aj niekoľko ďalších motívov. Zopár lepších – napríklad inscenovaný nočný pohyb Vince báčiho po čiare – ale aj mnohých slabších, zdĺhavých, či „ťarbavo“ realizovaných.
Jarná pobožnosť na hranici nie je identifikovaná, hoci doteraz boli všetky zobrazené podujatia dôsledne titulkované – s udaním miesta a času. Následné referendum o vstupe do Európskej Únie titulkované je – koná sa 15. mája 2003. Nasleduje popisná, zdĺhavá sekvencia dedinskej ľudovej veselice pod holým nebom, ktorej na zaujímavosti nijako nepridávajú ani osamelo tancujúce babičky, ani močiaci muž v pozadí. Manželia Gilányiovci zaspievajú v kuchyni spolu pesničku.
Na scénu sa následne vráti Tibor Tóth so svojim príbehom. Chystá sa na druhú stranu, s rodičmi zostavuje zoznam príbuzných, ktorých v Malých Slemenciach navštívi. Strih – prechádza sa po hlavnej ulici ukrajinskej časti dediny. Tá skratka strihom je v tomto prípade dramaturgicky kontraproduktívna. Možno sa tvorcovia nechceli opakovať - motív cestovania dlhou okľukou cez Vyšné Nemecké už raz vo filme absolvovala pani Hornyáková so synom, lenže použitou skratkou sa naruší dôležité divácke povedomie o tom, že k susedom nadohľad je v skutočnosti veľmi ďaleko. A opakovaniu sa beztak nepodarilo celkom vyhnúť – Tibor na hranici síce rozpráva svoje vlastné príhody a zážitky, ale silnejšie, dramatickejšie a výstižnejšie príbehy odzneli vo filme už skôr v podaní iných respondentov.
Výstižná je naopak scéna, v ktorej Tibor so svojimi ukrajinskými rovesníkmi (potom, čo s nimi posedel v krčme a následne si zanadával na Európsku Úniu) vyhľadá na cintoríne hrob príbuzného a fotí ho, pretože rodičia na pohreb prísť nemohli. V diskusii v ukrajinskej domácnosti príbuzných sa potom pri fľaške preberajú ďalšie „hraničné“ témy, aby sa dosiahlo „komplexnosti“ - navodená je nie celkom zrozumiteľná a trochu nudná problematika reštitučných pascí rozdelených majetkov.
Vstup Slovenska do Európskej Únie 1. mája 2004 tlmočia tvorcovia nepochopiteľne znova cudzím materiálom. Použitý archív televízneho spravodajstva je štylisticky cudzorodý a úplne zbytočný. Celkom by stačilo, keby sme ho sledovali len na obrazovke televízora v miestnej krčme, kde sa následne tak či tak objaví, keď sa v šenku ocitneme. Nočné zábery spred krčmy sú rozpačité, nepochopil som ich význam. Po nich nasledujú amatérske zábery zachytávajúce stavebné úpravy na hranici – buduje sa priechod. Napriek zlej kvalite sú roztrasené zábery zaujímavé, dramatické, ich použitie je opodstatnené. Za obeť výstavbe padá niekoľko stromov, pohyb mechanizmov spôsobuje na hranici nebývalý ruch a hluk.
Pani Hornyáková prichádza k hranici, zvedavá je na výstavbu priechodu. V zápätí je však zhrozená, keď zistí, že prácam za obeť nepadlo len zopár stromov, ale aj kríž osadený na mieste bývalého rodičovského domu. Ihneď sa ozve hudobný motív – emocionálny bonus autorov... „Neni tam fakt kríž, nechcem veriť!“ opakuje pani Hornyáková, a na vyslovenú otázku, „komu to vadilo?“ si aj sama odpovedá: „Záchody! Bože môj dobrý, odpusť satanovi, že vadil kríž, lebo toto len satan robí také niečo. Že boha zničia.“ Nepoznáme pravda okolnosti odstránenia kríža ani jeho ďalší osud (zrejme bol premiestnený, nie zničený), podrobnosti v tú chvíľu nevie ani pani Hornyáková, spontánne reaguje na prvé informácie o kríži. Jej prepiatu reakciu napokon možno pochopiť, menej však už možno akceptovať spôsob, ako situáciu využili tvorcovia. Pri práci v strižni nepochybne už vedeli viac o osudoch kríža, ktorý prekážal výstavbe priechodu (ktorého súčasťou sú nota bene aj toalety, predpoklad kultúrnej realizácie ľudských fyziologických potrieb. Satan na niečo také nie je odkázaný...).. Pravda, do filmu exaltovaný prejav pani Hornyákovej „pasoval“. Hovorí sa tomu, že sa veľmi „tlačí na pílu“...
Pokračuje kumulácia ďalších motívov. Niektoré sú zmyslupným rozvíjaním témy. Napríklad bezradnosť chlapíka, čo sa chodieval rozhliadať do okolia, do Malých Slemeniec zo strechy svojho domu. V rámci výstavby priechodu mu plotom ohradili pozemok pri dome, nemá sa ako dostať do vlastnej záhrady, k žumpe. Potom sa vo filme ešte raz zopakuje pašerácky motív, opäť neobratne – Tibor číta uznesenie súdu a následne cituje z nejakého väzenského slovníka Laciho. Vince báči medzitým lapá po dvore sliepky, hovorí, že ich predá, podobne ako dom. Odsťahuje sa, lebo tu bude odteraz priveľký ruch. Dom dobre speňaží za doláre...
Vidíme hrob pána Gilányiho na cintoríne. Vdova Gilányiová žije v sociálnom domove. Sledujeme prázdny dom s fotografiami manželov, vo zvuku znie pesnička, ktorú spolu spievali v prvej časti filmu, prechádza do echa. Objavuje sa tabuľa, že dom je na predaj. Je to klišé...
Otvorenie priechodu 23. decembra 2005. Slávnosť, politici, zástavy, strihanie pásky, prejavy, slzy, radosť, slovenská hymna... Stretnutie rodiny Tóthovcov u ukrajinskej časti rodiny. A prvé rozpaky, nie každý sa cez hranicu dostal (nepustili všetkých, čo chceli ísť z Ukrajiny na Slovensko).
Tibor Tóth a Laci sa na Ukrajinu bez problémov dostanú. Zavítajú do krčmy – obchodu s potravinami. V spoločnosti prebieha rozhovor pri poháriku. Teraz, tesne pred koncom filmu odznejú v diskusii zaujímavé myšlienky: „Nie je v záujme Ukrajiny ani Slovenska, aby sa zjednotila nejaká maďarská dedina ... Keby tu žili Rusíni a Slováci, tak ten priechod je tu už dávno“.
Prečo sa aj z dramaturgického hľadiska zaujímavý a dôležitý etnický aspekt objavil vo filme tak neskoro? Skutočnosť, že v oboch častiach rozdelenej dediny žijú Maďari, ktorí sú teda menšinami vo svojich krajinách, je predsa dôležitou, determinujúcou skutočnosťou, ktorú si doteraz tvorcovia nevšímali. Pravda, etnicita vo filme vždy samozrejme prítomná bola, veď väčšina protagonistov vo filme hovorí po maďarsky, a ku cti filmárov slúži aj to, že sa etnickej stránke problematiky napokon nevyhli a nechajú ju vo filme zaznieť celkom otvorene, necenzúrovane. Ale prečo sa to udeje až ku koncu filmu, zostáva záhadou.
Krčmová spoločnosť sa napokon rozchádza. Sľúbia si, že sa stretnú v lete.
Strihom sa ocitneme v lete. Pán, ktorého sme stretávali na streche má výborný výhľad na čulý pohyb na hraničnom priechode aj zo svojej terasy. Komentuje situáciu, je roztrpčený z nárastu ruchu, z nákupnej turistiky...
Nevidomú pani Gilányiovú odprevadia k priechodu. Nemá pas, na druhú stranu nemôže, ale aspoň ohmatá zábradlie priechodu. Situáciu emotívne podfarbuje hudba, ale to nijako neprispieva k zmyslu tejto rozpačitej sekvencie.
Napokon obyvateľ prvého domu na slovenskej strane, pán Lizák, predstavuje aktuálnu podobu svojho životného priestoru. Píše sa rok 2007. Za domom, na okraji úzkeho poľa medzičasom vyrástol plot a kamerový systém sledujúci okolie. Je to najvýchodnejšia hranica schengenského priestoru, slovensko – ukrajinská hranica. Zatiaľ prechádza aj pomedzi Veľké a Malé Slemence. Film sa končí.
Presvedčivé herecké výkony v autentickom dokumente
Keď som film Hranica videl po prvý krát, hneď ma zaujala zaujímavá figúra Vince Tótha. Starší pán žijúci v prvom dome na ukrajinskej strane, hneď oproti prvému slovenskému domu pána Lizáka. Vince báči, sťaby priamy účastník, spomínal na okolnosti rozdelenia dediny, pomenoval páchateľov, plasticky opísal svoje pocity a zážitky zo života v bezprostrednej blízkosti hranice, svoj strach z vojakov. Aký skvelý protagonista! Mikrofonický hlas a presnú dikciu by mu mohol závidieť nejeden profesionálny herec. A ako skvelo formuluje svoje myšlienky! Nehľadá slová, nekokce, okamžite súka zo seba hotové, dokonalé vety. Také boli moje dojmy, ale priznávam, že podozrenie, že by mohlo ísť o filmovú rolu stvárnenú hercom som nemal. Veď hranica je dokument, navyše v záplave inscenovaných a rekonštruovaných diel je to po čase film vzácne verný reportážnemu spôsobu nakrúcania, ťažiaci zo sily a možností tohto spôsobu.
Lenže potom som film videl viackrát za sebou. Čosi ma zaujalo. V záverečných titulkoch sú okrem tvorcov filmu uvedení aj účinkujúci. Medzi menami autentických protagonistov je napísané aj toto: „Pál Bocsárszky ako Vince Tóth“. Ako to teda je? Vince báči je Pál Bocsárszky? Veru tak, autentického Vinca Tótha stvárnil herec košického divadla Thália Pál Bocsárszky, ktorý je v širšom slovenskom diváckom povedomí celkom neznámy.
Treba uznať, že Bocsárszky Vinca stvárnil (či skôr vytvoril? Nepoznáme „originál“ a tak to nevieme posúdiť) vynikajúco, presvedčivo. Lenže prečo vlastne? Možno Vinco už nežije, možno sa len odsťahoval ďaleko preč od hranice, na pokojnejšie miesto, ako je to ukázané vo filme. Divák sa to nedozvie. S najväčšou pravdepodobnosťou ani netuší, že postava Vinca na plátne nie je autentická. Nie je zrejme ani v záujme tvorcov, aby sa týmito otázkami divák zapodieval, aby ho rozptyľovali, treba však zároveň uznať, že autori v záverečných titulkoch herecké obsadenie priznávajú. „Pál Bocsárszky ako Vince Tóth“. Lenže kto už číta titulky s množstvom neznámych mien, napísané malými písmenami....
Prečo vo filme nevystupuje autentický Vinco Tóth teda nevieme. Môžu na to byť rôzne spomenuté dôvody, alebo aj iné2. Skúsme sa však zamyslieť, čo zvolená metóda hereckej interpretácie postavy v dokumentárnom filme spôsobuje. Skúsme si zhrnúť najprv všetky klady, prínos tohto postupu.
V každom prípade je postava Vinca dôležitá dramaturgicky. Obyvateľ prvého domu na ukrajinskej strane, oproti domu pána Lizáka, prvého obyvateľa na slovenskej strane, to je pendant par excellence!
Postava Vinca vystupuje predovšetkým v úvode filmu. Jeho výstižné, presné a úsporné repliky spolu s pôsobivou interpretáciou sa významnou mierou podieľajú na výbornom podaní príbehu rozdelenia obce. Herecká interpretácia pôsobí v synergii spolu s výpoveďami autentických postáv, výsledkom filmovej skladby je podmanivý, plastický obraz situácie v Slemenciach, aký film prináša predovšetkým v prvej polhodine.
Postava Vinca sa potom občas objaví aj v ďalšom priebehu filmu, aj v „lepkavom“ strede, i tam vždy „funguje“. Kým vnášanie pašeráckeho motívu prostredníctvom Tibora Tótha pôsobí ťažkopádne (prehliadka vylúpenej lesnej chatky, čítanie z policajnej zápisnice a pod.), stačí, aby sa na scéne - v nočnom lesíku na pašeráckom chodníku – objavil Pál Bocsárszky a dobre napísaná rola v nemenej dobrej interpretácii účinkuje.
Alebo skúsme porovnať pôsobenie na diváka v dvoch alternatívach stvárnenia jednej témy. Svoju nevôľu nad čulým cestovným a obchodným ruchom na novozriadenom hraničnom priechode vyjadruje pán na terase domu, ktorého sme predtým vo filme stretávali na streche domu. V útržkovitých vetách, v pomerne kostrbatom verbálnom prejave (sťaženom ešte tým, že hovorí po slovensky) ale autenticky vyjadruje svoje roztrpčenie zo vzmáhajúceho sa biznisu na hranici a zo straty pokoja na ulici pred vlastným domom. Naproti tomu kreácia Pála Bocsárszkeho pri vyjadrení obdobného postoja ponúka napríklad aj zaujímavú, výstižnú akciu – Vinco na dvore chytá sliepky. Hovorí, že ich predá, rovnako ako dom. On už na to nemá nervy, teraz je tu príliš veľký ruch a pohyb, za dobré peniaze, za doláre predá dom – už má bohatých záujemcov - a odsťahuje sa niekam, kde je pokoj. Vinco nekokce, žiadne slovo v jeho vetách nie je zbytočné. Dokonca je v jeho výpovedi zašifrovaná aj narážka na činnosť prevádzačskej mafie (je otázne, či je narážka dostatočne zreteľná, či funguje, ale i bez nej má scéna zmysel). To ona má záujem o dom na čiare, využije ho pri prevádzaní ilegálnych migrantov a ochotná je preto dobre zaplatiť.
Sú teda aj nejaké dôvody, prečo by sme spomínaný spôsob interpretácie či kreácie postavy Vincenta Tótha mohli spochybniť? Pripomeňme si najprv, že podobné metódy sa v slovenskom dokumente nepoužívajú po prvý krát. Peter Kerekes napríklad vo svojom panoptiku obyvateľov Ladomírovej (vo filme Ladomírske morytáty a legendy, 1998) mieša autentické postavy s fiktívnymi: napríklad karikaturista Fedor Vico, ročník 1944 „spomína“ vo filme na svoje príhody z povstania. Lenže v spomínanom filme je princíp legiend, vymýšľania si, či subjektívnej interpretácie skutočnosti zásadnou súčasťou filmu, vlastne je jeho témou.
Značne voľne s autentickou identitou svojich protagonistov narába napríklad aj Juraj Lehotský v Slepých láskach (2007), ale pre trochu vnímavého a kritického diváka je miera autorskej manipulácie so skutočnosťou natoľko zjavná, že šanca postrehnúť použitý princíp je vysoká (akokoľvek to nie je v súlade so zámerom tvorcov) a divák tak môže zaujať k nemu postoj (prijať ho alebo odmietnuť).
Lenže od prvého záberu Hranice sme ako diváci hlboko presvedčení, že tvorcovia nerekonštruujú a neinscenujú, ale sú verní zobrazovaniu autentických podôb skutočnosti, ktorú ovplyvňujú len v minimálnej miere. Tak film totiž od začiatku pôsobí, tak sa presvedčivo „tvári“, a my veríme tvorcom, že ide o dôležité tvorivé východiská, poetický i etický princíp, pre ktorý sa tvorcovia slobodne rozhodli, ktorý si vybrali. Verili sme, že zvolená metóda je imanentnou súčasťou diela3.
Obdivujeme schopnosť niektorých dokumentaristov v autentických podobách skutočnosti, v konkrétnych životných prejavoch autentických ľudí nachádzať aj kvintesenciu obecne platného, všeľudského až univerzálneho. Samozrejme, takýto spôsob dokumentaristickej tvorby nie je jediný, nie je výlučný. Legitímne sú aj mnohé iné spôsoby, aj tie čo využívajú vysokú mieru kreácie, aj dokumenty s vysokým podielom inscenácie či rekonštrukcie.
Vo filme Hranica sme však videli šancu využiť a preukázať práve možnosti a silu pôsobenia tvorivej metódy vychádzajúcej zo zachytenia príznačných autentických podôb skutočnosti. Pomiešaním tvorivých princípov sa táto príležitosť žiaľ značne spochybnila. A preto je diskutabilné, či je zvolený postup interpretácie či kreácie postavy Vince Tótha opodstatnený, či je legitímny.
Napriek tomu, a napriek dramaturgickej a skladobnej ťažkopádnosti strednej časti diela, ako aj napriek ďalším výhradám považujem film Hranica za zaujímavý dokument, s významným humanistickým posolstvom.
Napokon...
Pál Bocsárszky napokon nie je jediným profesionálnym divadelníkom, účinkujúcim vo filme Hranica. Tibor Tóth, sprievodca strednou časťou a záverom filmu pôsobí v súbore komárňanského divadla. Zrejme on je tým spolužiakom Jara Vojteka z čias štúdií na bratislavskej VŠMU, ktorý dodal tip na zaujímavý dokumentárny film4. Takže aj Tibor je herec, ale to vôbec neprekáža (z filmu samotného jeho povolanie nie je zrejmé a nie je to ani podstatné). Pretože Tibor Tóth je vo filme autentickou postavou zo Slemeniec, a aj keď s tvorcami nepochybne spolupracuje v zmysle ich tvorivého zámeru (a zrejme vzhľadom na svoje profesionálne danosti lepšie a možno aj efektívnejšie ako iní protagonisti), jednak „hrá“ stále len seba. Pochádza z Veľkých Slemeniec, tam žijú jeho rodičia a v Malých Slemenciach žijú jeho príbuzní, ktorých navštívi. Pozná sa s pašerákom Lacim i s mnohými ďalšími ľuďmi v Slemenciach. Lacné cigarety, kúpené pri filmovaní na Ukrajine, prepašuje pod bundou na Slovensko (zrejme) naozaj.
| Hranica | |
| Slovensko, 2009, 72 min | |
| Kamera | Tomáš Stanek, Jaroslav Vojtek |
| Strih | Maroš Šlapeta, Zuzana Cséplő |
| Scenár | Jaroslav Vojtek, Marek Leščák |
| Réžia | Jaroslav Vojtek |
- Pozri <a href="t3://page?uid=122#545">rozhovor</a> s Jarom Vojtekom
- Vysvetlenie poskytuje <a href="t3://page?uid=122#551">rozhovor</a> s režisérom filmu, ktorý sa udial až po vzniku tohto textu
- Spomínaný evidentne inscenovaný prvok (figurantka v svadobných šatách na hraničnej čiare) je pre svoju výlučnosť v kontexte diela vnímaný skôr ako štylistická chyba než ako prejav štýlovej, výrazovej a realizačnej rozmanitosti.
- Podľa informácií na <a href="http://www.hranica.sk">stránke</a> filmu