S Jarom Vojtekom sa poznám ešte z čias, keď začiatkom deväťdesiatych rokov asistoval kameramanom v Slovenskej televízii. V týchto dňoch, už zrelý autor – dokumentarista, slávi úspechy so svojim druhým celovečerným dokumentom Hranica.

Na kus reči sme sa stretli medzi jeho dvoma cestami. Práve sa cez zaviate okresky vrátil z premietania filmu v Humennom a chystal sa na Medzinárodný filmový festival v Rotterdame, kde bola Hranica zaradená do sekcie Spectrum. A medzitým sa v Ateliéri dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty VŠMU začínali aj prijímacie skúšky pre budúcich dokumentaristov. Jaro je členom prijímacej komisie, lebo je v ateliéri dokumentu doktorandom. Všetky tieto okolnosti nám spontánne ponúkali témy, o ktorých sme sa spolu rozprávali (v rozhovore sme pokračovali a dokončili ho po Jarovom návrate z Rotterdamu).

Začali sme však, takpovediac od Adama. Výzorom ani povahou nemá Jaro nič spoločné s najznámejším slovenským zbojníkom (so žiadnym z jeho literárnych či filmových obrazov), ale s rodiskom Jánošíka ho jednak čosi spája.

Jaro, odkiaľ pochádzaš, aké prostredie ťa formovalo?

Takže tvoja cesta k štúdiu dokumentu na VŠMU nebola vôbec priamočiara...

Po strednej škole som sa potuloval životom asi 5 rokov. Odrábal som si náhradnú vojenskú službu vo fabrike, na vojne som tak bol len 5 mesiacov - v Dukle Trenčín som chladil puky. Tam som zažil aj revolúciu a odtiaľ som si podával prihlášku na fotografiu. Chcel som sa pôvodne prihlásiť do dobrovoľníckej organizácie na ochranu lesov a prírody, no naši ma tam nepustili. Tak som išiel na fotografiu. Doma som zanechal list, že odchádzam do Bratislavy, lebo mám túžby a sny.

Prišiel som do Bratislavy a chvíľu som predával knihy, bol som uličným kolportérom v Petržalke. Ale pritom som stále aj fotil.

Priťahoval ma film, audiovízia, tak som sa v televízii prihlásil za asistenta kamery. Zobrali ma, bolo to v roku 1991. Pri nakrúcaní televíznych hraných filmov som zažil napríklad Laca Krausa, ale ťahalo ma to k dokumentu. Mal som šťastie, že som v televízii stretol dnes už nebohého Milana Ježíka, ktorý vtedy robil úžasnú vec, bol redaktorom cyklu Vidiny. Priniesol som mu svoj scenár o hrobárovi, ktorý žil pri Martine. Ten človek tuho veril ideám socializmu, ale keď vykopával hrob, vlastne sám seba zakopával. Ježík ma s tou témou vytrápil, dosť som sa nad scenárom zapotil, ale jedného dňa mi povedal – choď točiť! Bol to taký jeho experiment, chcel vidieť film od človeka, ktorý v živote ešte film nenatočil, ktorý na to nemá školu, ani školenie. Jednoducho ma hodil do vody. Dal mi kameramana – Jirka Fojtíka, dal mi štáb, zvukára, s ničím som nemal skúsenosti. Ten film bol potom aj tak uvádzaný: uvidíte film režiséra, ktorý v živote predtým nič nenakrútil.

Nepozná ona mňa ani ja ju, to je druhácky film, nakrúcaný v Terchovej. Mal som pocit, že dokumentarista musí chodiť po svete, po krajine, mal by vidieť a počúvať... Do priestoru mojich rodičov a starých rodičov ma to ťahalo, takže som zobral ruksak na plecia a išiel som na terchovské lazy. V krčme pri borovičke som sa stretol s pánom Martinom Obšivanom, ktorý mal len jednu nohu. Išiel som ho odprevadiť, žil v opustenej drevenici sám, to ma zaujalo, chcel som točiť film o samote, o sile života. Ale keď som sa k nemu dostal bližšie, tak som pochopil, že mal ženu, ktorej ublížil. Manželia spolu žili len dva roky a potom sa tak pohádali, že sa tridsať rokov nevideli. V tom príbehu som našiel takú tú slovenskú zadubenú povahu, ale možno som sa v tom našiel aj ja, chlapec, ktorý nevedel rozprávať, vyjadrovať sa, nebol som jednoducho komunikačne zdatný. Tak som sa zase oslobodil cez film, cez jeho tému. Kládol som si otázky: má zmysel nekomunikovať? Prečo si to tí ľudia nikdy nevysvetlili?

Našiel som tých ľudí v zvláštnom stave. Keď som žene povedal meno jej muža, tak bola nahnevaná, napajedená. Keď som mužovi spomenul meno ženy, znovu sa po tridsiatich rokoch nahneval. Zistil som, aké je to smutné a nezmyselné.

Bol to film, v ktorom som sa našiel vďaka téme, ale aj vyjadrovacou formou. Pohyboval som sa v autentickom priestore, našiel som autentického človeka, zaznamenal som autentické výpovede, ktoré však boli v zostrihu koncipované. Dramaturgickou výstavbou ten film ako keby pripomínal štruktúru hraného filmu, ale všetko sa skladalo len z autentických prvkov, zo silných momentov a výpovedí. To bol film pre mňa zásadný.

V dnešnom svete sa človek – jedinec väčšinou prehliada. Presadzuje sa masovosť, stádovitosť, v spoločnosti, v televízii, v bulvári. Jedinec, ktorý má nejaký svoj názor, svoj ideál, ten nie je zaujímavý, nemá šancu sa presadiť. Keď človek rozpráva o morálke, o hodnotách, je nezaujímavý, je to staromódne.

A tak som mal pocit, že čosi z týchto problémov môžem vyjadriť aj v príbehu tej nešťastnej hranice, že aj Brusel vidí niektoré veci len z úradníckych stoličiek a posudzuje ich necitlivo. V Bruseli nepoznajú dobre východnú Európu, nezaujímajú sa veľmi o to, že v Slemenciach vznikla hranica. Vôbec sa nezamýšľali, či by teraz nemohla ísť aj nejak inak, netrápilo ich, aká história sa tam udiala, ale povedali si: keď už je tu hranica, postavíme ešte jednu, bude to ten najlacnejší model.

Teraz ti nerozumiem, hranicu v Slemenciach predsa nestaval Brusel ale Sovietsky Zväz...

Zostaňme pri téme, ale vráťme sa pritom k tvojmu filmu. Pointou Hranice je zaujímavý paradox v závere filmu – vďaka Európskej Únii a jej schengenskej hranici sa problém rozdelených Slemeniec stáva odrazu vypuklejší. Lenže keď sa človek zamyslí, príde na to, že ten paradox náhleho zhoršenia cezhraničných kontaktov je dôsledkom nerovnomerného spoločenského a politického vývoja dvoch susedných krajín, Slovenska a Ukrajiny. Je tu však aj reálna perspektíva, že sa v dohľadnej dobe členom EÚ a súčasťou schengenského priestoru môže stať aj Ukrajina. Isteže, rozdelením najviac postihnuté generácie sa toho možno už nedočkajú, ale na hranici vyrastajú aj mladšie ročníky. Preto ma trochu zaskočilo, keď mladí chlapíci idúc z krčmy tak nadávajú na Európu...

Ja som vychádzal z autentického pocitu z toho priestoru a musel som byť férový a pravdivý voči tamojším ľuďom. Aby som sa im mohol pozrieť do očí, keď tam prídem a ten film im pustím. A ten pocit sklamania z Únie tam v podstate taký naozaj je. Myslím si, že je dobre to zachytiť. Možno, že o 10 rokov sa tí ľudia budú mať dobre, budú bohatí a potom si budú si búchať hlavu a hovoriť si: my sme to vtedy nechápali! Ale pre mňa je dôležité zachytiť terajšie myslenie, pocity a názory tejto doby.

Pripúšťaš teda, že by mohli byť v omyle?

Oni sú vo svojej pravde, ja som ich takých našiel.

Nenastolil si pri filmovaní aj možnosť spomínanej európskej vízie ? Samozrejme bez toho, aby si ľudí ovplyvňoval a manipuloval...

Prevládajúce trendy v súčasnom dokumente sú pre mňa priveľmi ďaleko od pravdy. Ja sa snažím byť pri nakrúcaní čistý a úprimný, ako sa najviac dá. To je pre mňa dokumentárny film. Pravdaže, nie je jednoduché natočiť niečo autentické, zachytiť niečo, čo sa prirodzene odohráva pred kamerou, chce to veľa námahy a trpezlivosti. Nie je to moderné, či skôr sa to neveľmi nosí. Lenže ja verím, že práve autentický typ filmu prežije. Verím, že aj o desať rokov zostane dnešná pravda pravdou, aj o desať rokov bude zaznamenaná autentická podoba dnešného sveta pravdivá. Ale keby som sa zamotával do nejakých inscenácií a foriem, ja neviem, či to o 10 rokov nebude už zastaralé, či to niekoho bude ešte baviť. Obávam sa, že téma, ktorú chcem filmom tlmočiť by utrpela. Predpokladajme, že o dvadsať rokov si niekto pozrie súčasný dokument - formát filmu či jeho poetika môže byť úplne iná ako dnes, ale ľudská emócia bude stále tá istá.

Nechcem robiť filmy účelové, že teraz sa nosí tento typ filmov a preto teraz taký natočím a budem s ním chodiť po festivaloch. Ja idem radšej do rizika, i keď sa potom trápim, či ten film zaujme a či bude mať aj s touto formou úspech, lebo vieme, že festivalové filmy sú niekedy robené vyslovene účelovo. Skladajú sa z určitých ingrediencií: teraz smiech, teraz láska, teraz dáme kvapku nešťastia a teraz kvapku nádeje, aby sa to všetkým páčilo. Aj to je to jedna z metód, ako robiť filmy, ktoré chytajú diváka. Ja však žijem v inom pocite, chcem nakrúcať pravdivé a autentické filmy a keď si to nájde diváka, som šťastný. Chápem, že takýto film nemá až také veľké divácke zázemie, ale som skutočne šťastný, že pár ľudí tomu ešte verí.

Dievča, ktoré si dalo svadobné šaty ilustruje príbeh pani Kujíkovej. Je to výsledok toho, že tú pani som konečne po dvoch rokoch prehovoril, aby niečo povedala. Súhlasila, že dobre, poviem, ale len doma na gauči. Pol roka som ju ešte prehováral, aby išla so mnou aj na cintorín, na autentické miesta, čo však striktne odmietla. No a ja som zostal zúfalý, lebo som mal len jeden asi hodinový synchrón na gauči. Keby som to tak nechal vo filme, tak je z toho jeden televízny záber. Dlho som premýšľal, dlho som sa premáhal, nakoniec som sa rozhodol pre inscenáciu, alebo ilustráciu v zmysle pocitov. Ale to dievča v svadobných šatoch som nedal prehovoriť, nevidno jej do tváre, je to čisto pocitová ilustrácia. Dlhý monológ pani Kujíkovej by bol neznesiteľný. Aby to bolo pozerateľné, tak po konzultácii s Leščákom³ som zvolil metódu, ktorá nie je doménou mojich filmov, ale... V diskusiách po premietaní v kinách mi tú inscenáciu pripomenuli viacerí, ale zároveň mi povedali, že im to tam nevadí. Zatiaľ som sa nestretol s tým, že by to niekto považoval za neznesiteľné.

Napriek tomu, že tvoje filmy sa nesnažia byť za každú cenu divácke, nedá sa povedať, že by neboli úspešné. Filmy My zdes aj Hranica vyhrali predsa množstvo cien na festivaloch a rezonujú aj u divákov – v týchto dňoch chodíš po šnúre predstavení s Hranicou po celom Slovensku. Dovoľ mi preto otázku, aké je to mať úspech s dokumentárnym filmom? Zdá sa, že je to jednak možné.

Možno to niekedy naozaj preháňam so skepticizmom. Bol som šťastný, keď sa film My zdes dostal na festival, na ktorom som ani osobne nebol, takže som ten film nemohol nijako uvádzať či upozorňovať naň, a predsa ten festival vyhral. Len mi prišlo, že príďte, váš film získal hlavnú cenu. To je obrovské zadosťučinenie, že energia, ktorú som úprimne vložil do filmu sa preniesla na divákov i na porotcov.

Chodia ľudia na Hranicu?

Som milo prekvapený. Keď sa totiž povie dokumentárny film, tak sa ľuďom vybaví, že to bude nudné, čosi televízne. Ale tak to nie je. Aj dokumentárny film môže byť predsa atraktívny, originálny.

Keď som bol naposledy na premietaní v Humennom, povedali mi, že na klubový film tam chodí priemerne pätnásť alebo dvadsať ľudí. Na Hranicu prišlo sto.

Vážim si každého jedného diváka, ktorý teraz chodí na môj film a som šťastný, keď odchádzajú niečím naplnení, niečím dojatí a keď ich ten film zasiahne. Že im to dalo nejaký pocit zo života, ponúklo nejaký názor na život, že im to otvorilo aj nejaké iné dvere, poskytlo aj nejaký iný pohľad. Nielen ten tradičný, zaužívaný.

Od čias, keď si ty vstúpil do sveta dokumentárneho filmu, sa v ňom veľa zmenilo a nielen technologicky. Iné postavenie má dnes v spoločnosti celá kultúra, zmenilo sa pôsobenie kinematografie, audiovízie, významnú rolu hrajú nové médiá, samozrejme aj internet.

Aj z tvojho rozprávania vyplýva, že na začiatku tvojej kariéry bol dokumentárny film špecifickým, jedinečným prostriedkom vyjadrenia sa. Nakrúcať dokument bolo „sviatočnou“ príležitosťou autora reflektovať svet, príležitosťou tvorivo prispieť do „diskusie“ o dôležitých otázkach života, spoločnosti, príležitosťou ponúknuť svoj osobitý pohľad, zanechať stopu... Zdá sa, že sa mnohé zmenilo, že dnes je to už inak.

V týchto dňoch budú prijímacie skúšky na dokumentárny film na bratislavskú VŠMU. Si členom prijímacej komisie, okrem toho učíš mladých dokumentaristov na bakalárskom stupni. Akí sú budúci filmári, aké majú ambície, ako vidíš ich možnosti a perspektívy v zmenených podmienkach?

Najprv k tým novým technológiám. Nemyslím si, že technológia nevyhnutne deformuje tvorcov, lebo autor ju naopak môže využiť na to, aby bol jeho film silnejší a viac taký, aký si on predstavuje. Technológia teda v dobrom slova zmysle môže pomôcť.

Takže za podstatnejšie ako technologické považujem iné zmeny, ktoré medzičasom nastali. Ako keby sa postupne vytrácali filmári, ktorí sú hĺbaví, vnímaví, trpezliví, ktorí sú kvôli svojej téme ochotní aj niečo obetovať, ktorí sa dokážu za niečo angažovať. Často mám pocit, že veľa vecí je dnes veľmi povrchných, chýba mi záujem o veci, ktoré sú okolo nás. Nechcem byť patetický, ale ľudia sa v súčasnosti dokážu už len zriedka obetovať a tvorcovia sú zriedka maximálne vnútorne nasadení, v tom zmysle, že „toto skutočne chcem, musím povedať“.

Mrzí ma, keď prídu študenti po prázdninách do školy a človek sa ich opýta, čo zaujímavé videli, na čo zaujímavé prišli, o čom v lete rozmýšľali – a oni povedia: „no nie, však my sme mali prázdniny! Užívali sme si prázdniny, a teraz ideme točiť.“ Ale veď to sa nedá oddeliť, myslím si, že dokumentárny film by mal byť súčasťou života tvorcu. Aspoň ja to neviem oddeliť. Mal som to šťastie v živote, že som narazil na dokumentárny film, lebo ma určitým spôsobom formuje. Objavujem veci, ktoré nenájdem v knihách, nájdem ich len v reálnom živote. No tam ich môžem nájsť len vtedy, keď to s dokumentom myslím úprimne, keď to cítim srdcom a nielen preto, že chcem byť čosi ako filmár a tam to končí. Ale že mám potrebu sa vyjadriť, úprimnú a skutočnú.

Dokumentárny film je pre mňa šťastím, ale aj nešťastím, je to trápenie aj radosť. A pokiaľ tvorca neprežíva oboje, tak to asi nemá zmysel. Mám pocit, že toto ako keby sa vytrácalo, viacmenej sa ide po atraktívnejších veciach, kde je istota že zafungujú. Obchádzajú sa veci, ktoré však citlivý dokumentarista dokáže nájsť svojim jemným zrakom a uchom, ktoré vytiahne na povrch: pozrite, aj toto sa tu deje, pozrite, toto je tu skryté. Dokumentarista by mal byť aj takýmto objaviteľom vecí, ktoré natočí a odrazu už nie sú skryté. To je to dobrodružstvo pre mňa. Mám žiaľ pocit, že táto citlivá rovina sa stráca.

Ja som až tam zistil, že som v sekcii Spectrum, kde sa hrali aj Herzog či Ford Coppola. Tú sekciu tam dokonca berú vážnejšie než súťažné sekcie, lebo tých sa zúčastňujú len režiséri prvých hraných filmov. V sekcii Spectrum sú tvorcovia, čo už niečo do filmu priniesli. Predo mnou sa premietal Ford Coppola, za mnou Herzog.

Mal som teda najprv trému, ale všetky tri predstavenia boli vypredané, diskusia po premietaní bola dlhá, až kým nešiel ďalší film. Dokonca som sa podpisoval do katalógov, a ešte po dvoch dňoch ma niekto zastavil: že tá hranica... Nebudem klamať, bol to príjemný pocit, načerpal som hodne síl. Získal som energiu, chcem ísť ďalej, pričom chcem zostať autorsky poctivý, pravdivý. Už som si aj trochu myslel, že reportáž už nemá miesto v modernom filme, ale nie je to tak. Keď je použitá naozaj autorsky a invenčne v rámci témy.