Bol som pri tom
Sila obrazov, alebo zopár „príležitostných myšlienok“ o možnostiach a limitoch ich pôsobenia, prenosu a šírenia
Bol som pri tom, keď v Poľsku pochovávali prezidenta. Tragicky zahynul desiateho apríla, keď lietadlo s 96-timi cestujúcimi havarovalo pri pristávaní na letisku v ruskom Smolensku, neďaleko Katyne.
Po týždeň trvajúcom štátnom smútku previezli z Varšavy telesné pozostatky prezidentského páru do Krakova, aby ich v nedeľu osemnásteho apríla1 po patričných oficiálnych a cirkevných obradoch uložili do hrobky na kráľovskom Waweli. Boli okolo toho pravda aj určité dohady, či sa prezidenta patrí pochovávať vedľa poľských kráľov2. Napriek spochybňujúcim hlasom (proti sa vyslovil napríklad aj Andrzej Wajda) sa prianie pozostalých a vôľa cirkvi napokon splnili a posledná rozlúčka s Lechom Kaczynským v Krakove prebehla veľkolepo a dôstojne v stanovenom scenári a termíne (ten bol zase chvíľu spochybňovaný v súvislosti s mračnom sopečného prachu eruptujúceho islandského vulkánu).
V nedeľu dopoludnia pristalo vojenské lietadlo s rakvami prezidentského páru na krakovskom letisku, ulicami lemovanými špaliermi obyvateľov ich následne previezli do Mariánskeho kostola na Rynku. Skoro popoludní sa tam začala hlavná rozlúčková ceremónia a omša, po jej skončení telá previezli v smútočnom sprievode po starobylej Grodzkej ulici na Wawel.
Na pohrebe bolo množstvo význačných hostí. Pravda, ohlásený americký prezident Obama napokon nepriletel, odvolal svoju účasť pre komplikácie leteckej dopravy (a tento dôvod zmaril účasť viacerých prominentov, iní sa naň aspoň hlasno odvolávali - napríklad aj rakúsky prezident Heinz Fischer z neďalekej Viedne, „pointujúc“ svoju neúčasť pracovno-právnymi obmedzeniami svojho šoféra...), ale ruský prezident Medvedev priletel, rovnako ako aj novozvolený prezident ukrajinský Janukovyč.
Viacerí európski lídri docestovali autom. Medzi inými aj hlava Českej republiky Václav Klaus, čerstvý víťaz maďarských parlamentných volieb Viktor Orbán, ale aj slovenská hlava Gašparovič a premiér Fico a iní. No a na pohrebe som bol aj ja. Teda presnejšie, bol som v tom čase v Krakove. V sobotu sedemnásteho i v nedeľu osemnásteho apríla.
Bol som pri tom...
Áno, bol som pri tom,3 i keď medzi prominentov som sa pochopiteľne nedostal. Veď mi ani nenapadlo sa o to usilovať. No aprílový víkend som ani nepresedel pred televíznou obrazovkou, to som mohol predsa v ktoromkoľvek kúte sveta, kam sa dostal priamy televízny prenos udalostí. Vydal som sa do ulíc mesta, v ktorých sa už od soboty rána pohybovali nezvyklé davy ľudí (teda nezvyklé zo slovenského uhlu pohľadu. Účasť a angažovanosť Poliakov v mnohých spoločenských, politických, kultúrnych a samozrejme konfesijných udalostiach by si zaslúžila samostatnú úvahu, presahujúcu zameranie DOKO).
Fyzická účasť na pohrebe priamo v Mariánskom kostole (kapacita asi 800 miest) bola nemysliteľná, ten bol vyhradený len pre tých najvyšších prominentov, napokon aj ohradený sektor v exteriéri, najbližšie k chrámu, s kapacitou asi 1000 stoličiek bol len pre významných hostí. Pre desaťtisíce „obyčajných“ ľudí byť pri tom teda znamenalo to, že sú spolu v zaplnených uliciach centra, vedúcich k hlavnému námestiu, k Rynku. Alebo inými slovami, že sú súčasťou davu, ktorý sa na špecifickej atmosfére miesta a času podieľal, vytváral ju.
No zvláštny spôsob účasti mi (a všetkým, ktorí boli pri tom) jednak sprostredkovali aj médiá. Byť pri tom ste totiž mohli aj vďaka priamemu televíznemu prenosu udalostí, ktorý bol v uliciach Krakova v tých dňoch neprehliadnuteľný. Na viacerých miestach zaplneného centra mesta boli rozmiestnené veľkoplošné obrazovky, sofistikovaná televízna interpretácia pohrebných ceremónií sa tak stala aj súčasťou uličnej atmosféry.
Sila obrazov
Priamy televízny prenos so všetkými svojimi fantastickými možnosťami takpovediac vstúpil aj do krakovských ulíc. Priniesol viackamerové snímanie, využívajúc pestré striedanie rozličných uhlov pohľadu na prebiehajúce udalosti. Rozmiestnenie a pohyby kamier zaručovali, že divákovi pred televíznou obrazovkou neuniklo nič podstatné z priebehu obradu, v dômyselnej obrazovej montáži jednotlivých záberov vznikal pôsobivý prúd obrazu (a zvuku). Profesionáli z televízie stvorili prenos naplno využívajúci mnohé výdobytky súčasnej televíznej technológie a realizačných finesov (využili napríklad aj kamerové žeriavy s diaľkovým ovládaním, tzv. Jimmy jib).
Ten zážitok z televízneho prenosu bol teda jedinečný, z určitého hľadiska bol komplexnejší a plastickejší ako zážitok fyzického účastníka v bazilike. Pravda, v televízore necítiť napríklad kadidlo... Podobne by mnohí veriaci mohli namietnuť, že veľká sila obrazov jednak nezastúpi či dokonale nesprostredkuje plnohodnotný spirituálny zážitok, ktorý možno prežiť len pri fyzickej účasti v chráme. Lenže aj v tejto otázke bol pohreb prezidenta, spojený so svätou omšou výnimočný.
Z už spomínaných praktických dôvodov sa v Mariánskej bazilike mohli pobožností zúčastniť skutočne len tí najvyšší prominenti. Pre tisícky záujemcov z radov obyčajných veriacich (alebo aj neveriacich) bola vyhradená rozsiahla plocha na tzv. Bloniach, čo je vlastne rozľahlá lúka neďaleko samotného centra Krakova, kde sa tradične odohrávajú masové ľudové zhromaždenia, napríklad zakaždým aj pri príležitosti návštevy pápeža a podobne.
Na Bloniach bolo inštalované pódium s oltárom, vďaka ozvučovacej technike sa k veriacim prihováral kňaz a na pravé poludnie (bola nedeľa) sa konala omša. Ale o štrnástej štafetu prevzali dve veľkoplošné obrazovky (hladký prechod z reálu do televízneho prenosu sprostredkoval svojim úvodným „moderátorským“ slovom samotný celebrujúci kňaz na Bloniach). V priamom prenose sa popoludní na obrazovkách premietali obrazy z priebehu pohrebného ceremoniálu z asi dva kilometre vzdialeného Mariánskeho kostola, pričom súčasťou obradu bola opäť aj svätá omša. A tu prišla k slovu znovu výnimočná sila obrazov. Zdá sa, že ľudia na Bloniach dokázali bez akýchkoľvek problémov prijať televízny prenos ako nositeľa, sprostredkovateľa spirituálneho zážitku. Modlili sa, kľakali, vstávali - v synchróne s priebehom sprostredkovanej pobožnosti, ako keby boli účastníkmi priamo pod strechou Mariánskej baziliky. Iba keď sa v závere omše podávala hostia, nastúpili aj v reáli na Bloniach desiatky kňazov a roznášali ju medzi veriacich a doplnili tak virtuálny - televízny zážitok aj fyzickým, symbolickým prijímaním.
O sile prenášaných obrazov napokon svedčí ešte jeden zaujímavý detail. Myslím, že vo väčšine kultúr je zaužívaným pravidlom, že okoloidúcemu sprievodu s nebožtíkom sa vzdáva hold sňatím prikrývky hlavy. Vojaci a ostatní uniformovaní príslušnící rôznych zborov čiapku nesnímajú – salutujú. V organizačnej výpomoci účinkovali na Bloniach aj desiatky skautov. Okrem iného stáli v špalieri v prvom rade, pred davmi ľudí sledujúcich televízny prenos na spomínaných obrazovkách. Aj skauti pochopiteľne sledovali prenos. Keď počas pohrebného sprievodu prevážali telo prezidenta na lafete po Grodzkej ulici, v skladbe rôznorodých záberov odrazu v jednom špecifickom momente - pravdepodobne vďaka postaveniu kamery (asi bola mimoriadne blízko) - vznikla zrejme silná ilúzia skutočnosti – a jeden zo starších skautov na Bloniach pod týmto dojmom spontánne zasalutoval. Ten moment som zachytil videokamerou a objaví sa aj v mojej reportáži (žiaľ, všimol som si ten okamih pomerne neskoro a podarilo sa mi ho zaznamenať len úchytkom, ale je tam). Hoci navonok ten skaut zdravil vlastne veľkoplošnú obrazovku, sila obrazov, ktoré sa na ňu premietali bola taká veľká, že mu pripadalo celkom prirodzené, aby salutovaním vzdal hold.
Každý môže byť „dokumentaristom“
Bol som pri tom, no nedíval som sa len na prenášané obrazy. Pozorne som vnímal, čo sa okolo mňa odohráva, a čo som považoval za zaujímavé, som zaznamenával. Fotoaparátom a videokamerou. A nebol som v tom zďaleka sám. Digitálne fotoaparáty, videokamery, či aspoň fotografujúce a filmujúce mobily sa objavovali v rukách mnohých účastníkov. Keď cez križovatku pri obchodnom dome Jubilat prechádzal motorizovaný konvoj s rakvami (z letiska do baziliky), niektorí ľudia hádzali na čiernu limuzínu kytice kvetov, mnohí spontánne tlieskali, ale i tak som musel som svoju kamerku zdvihnúť vysoko nad hlavy špalieru, aby som pomedzi les podobne zdvihnutých rúk s fotoaparátmi, videokamerami či s mobilmi zachytil aspoň fragment konvoja.
Do ulíc mesta som sa vybral vyzbrojený obyčajným fotoaparátom (komerčným „digiťákom“) a bežnou videokamerou - malým palmkorderom. Nemal som žiadnu špeciálnu koncepciu nakrúcania, neplánoval som žiaden film, dokument. Zaumienil som si iba reportážne nakrúcať všetko, čo bude v uliciach mesta v týchto chvíľach zaujímavé, výnimočné. Nemal som ani žiadne zvláštne postavenie či podmienky, ani som sa ich pri získavaní reportážnych záberov nepokúšal získať. Nezískal som napríklad ani jednu z 10 000 vstupeniek, ktoré sa už v sobotu dopoludnia rozdávali (a do poludnia sa aj rozdali) do takzvanej šedej zóny na Rynku, čo bola oblasť o niečo bližšie k bazilike, ako ostatné sektory. Jednoducho som ochotne splýval s davmi ostatných účastníkov v jednotlivých lokalitách zaplneného mesta.
Bol som teda súčasťou veľkého davu ľudí, ktorých do ulíc a na priestranstvá Krakova vytiahla posledná rozlúčka s ich prezidentom, bol som aj súčasťou veľkého davu „dokumentaristov“, zaznamenávajúcich rôzne zaujímavé a pôsobivé okamihy.
Fotoaparáty„cvakali“ a videokamery (či aspoň mobilné telefóny) „vrčali“ všade, kde som nakrúcal. Masívne prípravy v uliciach mesta v sobotu zaznamenávali nielen početné štáby profesionálnych žurnalistov, ale aj desiatky laických autorov na každom kroku: pri Katynskom kríži, na Grodzkej, na Rynku, na veľkom voľnom priestranstve – na Bloniach. Výber z toho, čo som s fotoaparátom v priebehu dvoch dní zachytil svojim „digiťákom“, ilustruje túto stránku. Z nakrútených videozáberov som zostrihal krátku reportáž, možno si ju pozrieť nižšie.
V súvislosti s „lovom“ za obrazmi mi napadá, aký môže byť ich ďalší osud? Premýšľam o tom, kam sa podeli všetky tie nespočetné snímky, statické i pohyblivé zábery? Isteže, čosi sa v zápätí objavilo na internete (moje video na youtube sa napríklad ocitlo v susedstve množstva tematicky príbuzných príspevkov, mnohé zábery sa zrejme dostali na profily autorov na Facebooku...), čosi skončí nepochybne v rodinnom albume, a čosi zrejme zostane „zakliate“ aj v rôznych pamäťových médiách, bez šance na širšie zdieľanie. Súčasné technológie sľubujú fantastické možnosti, o ktorých sa nám ešte nedávno ani nesnívalo. Pamäte sú čoraz obsiahlejšie a lacnejšie, možnosti zdieľania fotografií a videa sú čoraz pestrejšie a zaujímavejšie. Úvahám na tieto vzrušujúce témy sa chcem na stránkach DOKO ešte venovať niekedy v budúcnosti.
Aktéri a(j) interpréti
V súvislosti s priebehom pohrebu a jeho dokumentáciou sa však vynára ešte jedna zaujímavá téma, o ktorej mi nedá nenapísať hneď teraz. Zaujal ma jeden špecifický fenomén: aj mnohí z tých, čo sú naozaj pri tom, čo sú v skutočnosti účastníkmi – aktérmi udalostí, akoby nechceli zotrvávať len v rámcoch svojej roly, majú ambície byť aj interprétmi, či aspoň dokumentátormi. Dnes už ani niektorí vysokopostavení prominenti totiž nevedia odolať – pravda, v rukách ruského prezidenta sa na pohrebe malá videokamerka neobjavila, ale... Všimli ste si, koľko fotoaparátov blýskalo v samotnej bazilike počas ceremónie a najmä pri vynášaní rakiev? Zďaleka to neboli len blesky profesionálnych žurnalistov, komerčné digiťáky sa objavili v rukách viacerých výlučných hostí. Čo ich motivovalo k tomu, aby sa snažili zo svojej exkluzívnej - a jednak väčšinou nevýhodnej pozície, bez zodpovedajúcej techniky a podmienok - stlačiť spúšť? Vyváži „autenticita“ (výlučnosť miesta, času a udalosti) týchto snímok ich nevhodnú kompozíciu, zlé svetelné parametre, možno i neostrosť a podobné neduhy?
Z tohto hľadiska ma najviac zaujalo správanie sa neznámeho prominenta z baziliky. Jeho počínanie som videl vďaka televíznemu záznamu (predmetná časť televízneho záznamu bola medzičasom z YouTube odstranená). V zasadacom poriadku baziliky mal celkom výhodnú polohu, na kraji uličky. Keď tou uličkou vynášali rakvu s telom prezidenta, náš hosť s kamerkou v dlani sústredene snímal priebeh, napokon nebol tam s podobným „poslaním“ sám. No keď sa rakva dostala na jeho úroveň, bežiacu kameru si jednoducho preložil do druhej ruky, uvoľnenou dlaňou sa najprv dotkol truhly, potom sa prežehnal a v zápätí sa v jeho pravej ruke opäť objavila bežiaca kamerka.
Bude ten záber za niečo stáť? Má naozaj nejakú hodnotu? Dosť o tom pochybujem a neváham vysloviť aj názor, že správanie sa neznámeho prominenta (napokon, nebol v tom sám...) vzhľadom na okolnosti nebolo celkom vhodné. Áno, súčasné technológie sú úžasné, a každý môže nakrúcať takmer kdekoľvek a kedykoľvek. Nová technika je prevratná, iba úvahy o zmysle počínania sú stále tie staré...
Všetci sme pri tom...
Zrejme ide o nejaký závažnejší fenomén: spomeňme si na otvárací ceremoniál zimných Olympijských hier vo Vancouveri. Takmer v každej delegácii krajiny, slávnostne kráčajúcej na štadióne, sme videli niekoho z účastníkov (v niektorých delegáciách dokonca niekoľkých), koho rola účastníka neuspokojila. Tým delegátom zrejme nestačilo, že pozdravovali tisícky návštevníkov na tribúnach a prostredníctvom televízneho prenosu milióny divákov po celom svete, im nestačilo, že boli aktérmi pôsobivého predstavenia a jeho sofistikovanej televíznej interpretácie prenášanej naživo do celého sveta, oni sami chceli využiť výnimočnosť chvíle a zaznamenať svoje vlastné - jedinečné audiovizuálne svedectvo o priebehu udalostí. Preto popri mávajúcej ruke držali v ruke druhej malú videokamerku (niekedy dokonca s kamerkou v ruke mávali...) a snímali jasajúce davy na tribúnach zo svojho uhlu pohľadu, alebo snímali svojich druhov v sprievode a samozrejme aj seba.
Zrejme je väčšina takýchto záznamov celkom nepoužiteľná – aký iný ako roztrasený, zle exponovaný, neostrý a zle komponovaný obraz môže vzniknúť s kamerkou v ruke, ktorá zároveň pozdravuje davy na tribúnach a milióny pred televíznymi obrazovkami? Možno tie farebné šmuhy jednak budú mať hodnotu osobnej spomienky, hodnotu záznamu autentických okamihov, možno budú osobným dokumentom účasti autora na výnimočnom mieste a vo výnimočnom čase. Nech sa páči: technológia to umožňuje (a masívna marketingová masáž výrobcov videotechniky presviedča o zmysluplnosti počínania tohto druhu). Ale i tak je pohľad na pozdravujúcich olympionikov ovešaných komerčnou snímacou technológiou kuriózny a trochu smiešny.
Žijeme v zaujímavej dobe – na jednej strane, za istých okolností zažívame neuveriteľnú silu obrazov - no zároveň aj ich obrovskú devalváciu. Tušíme, aké to všetko môže mať dôsledky? Kultúrne, sociálne, psychologické... Myslím, že je osožné sa nad tým z času na čas zamyslieť, popremýšľať. O to som sa snažil v predchádzajúcich riadkoch.
- Keď končím tento text – započatý pod bezprostredným dojmom udalostí - ubehli práve dva mesiace od pohrebu (zaneprázdnenosť inými úlohami mi nedovolila text aktuálne dokončiť). Medzitým strednú Európu zaliali dve zničujúce povodňové vlny a pozornosť poľských médií sa sústredila na tragédie tisícov vytopených obyvateľov. S opadajúcou vodou sa však na titulné stránky opäť vracajú témy súvisiace s leteckou katastrofou, zverejnený je prepis záznamu čiernej skrinky, odborníci racionálne analyzujú, čo sa vlastne stalo. A nezadržiteľne sa blíži termín predčasných prezidentských volieb. Som presvedčený o tom, že je opodstatnená nielen pokojná reflexia udalostí ktoré sme prežili a prežívame – ale aj úvahy o tom, ako ich prežívame. Že je podnetné sa zamyslieť nad tým, aký mediálny obraz tvoríme o niektorých udalostiach a javoch.
- Zrejme nielen preto, že väčšiny času výkonu svojej funkcie vyvolával prezident Kaczynski kontroverzie. Mimochodom na Waweli je uložený aj maršál Pilsudski, medzivojnová hlava krajiny, ktorého posledná rozlúčka bola v roku 1935 spojená tak isto s vášnivou diskusiou o mieste uloženia.
- Bol som pri tom je slovenský distribučný názov amerického hraného filmu režiséra Hall Ashbyho Being There z roku 1979. Peter Sellers stelesňuje záhradníka Chance, ktorý celý život strávil medzi múrmi domu a skutočný svet pozná len z televízneho vysielania...
