1. Už dlhodobo si takmer vôbec svoje poslanie výrobcu a vysielateľa pôvodnej dokumentárnej tvorby neplní slovenská verejnoprávna televízia. Z hľadiska uplatnenia debutantov tu tak predovšetkým chýba zaujímavé prostredie, ktoré by na jednej strane v tvorbe tzv. „stredného prúdu dokumentaristiky“ či ambicióznejšej publicistiky poskytovalo cenný priestor, v ktorom by sa dali získavať základné realizačné skúsenosti, ako aj tvorivé zadosťučinenie, sebarealizáciu. Na strane druhej chýba tiež priestor, v ktorom by verejnoprávna televízia v primeranej miere poskytovala aj možnosti pre odvážnejšie, osobitejšie prejavy tvorivého hľadania, experimentovania, autorského filmového vyjadrovania.

Všetky spomínané predpoklady nie sú celkom výplodom fantázie a zbožných želaní – čosi podobné kedysi na pôde Slovenskej televízie možné bolo – hoci nikdy nie systémovo premyslene, skôr spontánne a skôr krátkodobo ako s dlhodobo budovanou tradíciou, ale jednak: redakcie či centrá disponovali pomerne pestrou škálou dokumentárnych a publicistických formátov a cyklov rôzneho zamerania a rozsahu, okrem toho priestor pre experimentálnu filmovú dielňu poskytoval napríklad voľný cyklus Vidiny (dramaturga Milana Ježíka), svojský priestor si dokázal na pôde televízie vymedziť a dlhodobo obhájiť napríklad Samo Ivaška a v neposlednom rade v televíznej dramaturgii aj výrobe v polovici deväťdesiatych rokov nachádzali priestor školské filmy VŠMU, čo bolo dokonca výsledkom inštitucionalizovanej spolupráce verejnoprávnej televízie a vysokej školy.

2. Nemáme fungujúcu pluralitnú producentskú štruktúru, ktorá by projektom debutantov mohla poskytnúť najprv dôležité dramaturgické, a potom aj realizačno-distribučné zázemie. Na scéne je aktívnych predovšetkým zopár „samoproducentov“, subjekty založené tvorcami – pre vlastné potreby (Peter Kerekes je producentom vlastných filmov, vo vlastnej Artilerii produkuje svoje dokumenty Marko Škop, pravda, „hosťovsky“ tu vznikli aj Lehotského Slepé lásky a Vojtekova Malá domov...), alebo firiem s veľmi úzko vymedzeným portfóliom spolupracujúcich tvorcov (Homolkova firma Leon poskytuje priestor predovšetkým svojmu „dvornému“ filmárovi Jarovi Vojtekovi). To, že spomínané producentské subjekty prevažne neposkytujú priestor aj pre tvorbu iných individualít nie je výčitkou na ich adresu, iba konštatovaním. V neistých pomeroch grantovej podpory kinematografie, ako aj z dôvodu zlyhávania verejnoprávnej televízie ako dôležitého koprodukčného partnera súkromných producentov sa nemožno veľmi čudovať, že väčšej ochoty k zakladaniu otvorenejších dramaturgicko-realizačných dielní jednoducho niet. Možno aj pokusy o širšie koncipované tvorivo-realizačné dielne subjektov ako Trigon alebo trebárs K2 studio či iných sú počinmi, ktoré ustrnuli niekde na pol ceste zo spomínaných či príbuzných dôvodov.

4. Zostáva pravda ešte otázka, do akej miery môžu byť v uplatnení debutantov prospešné rôzne tzv. pitching fóra, s ktorými akoby sa v poslednom čase roztrhlo vrece (vznikajú ako samostatné iniciatívy rôznych inštitúcií, ako aj v podobe sekcií rôznych podujatí, predovšetkým filmových festivalov), a do akej miery sa možno spoliehať na grantovú pomoc štátnych kultúrnych inštitúcií, aktuálne na Slovensku stelesnenú v Audiovizuálnom fonde.

Začnime tým druhým menovaným. Odhliadnuc od nedávnych sporov, v ktorých sa jednoznačným stanoviskom angažovala aj stredná generácia slovenských dokumentaristov a ktorých podstatou je netransparentnosť mechanizmov podpory, a s tým spojené riziká klientelizmu a podobných neduhov (vypuklých obzvlášť v našej malej domovine, kde každý každého pozná, no nie každý každého „ľúbi“ a kde je akútny nedostatok nezávislých a nezainteresovaných odborníkov, pretože každý má nejaký ten filmový „biznis“ či záujem...), je tu ešte jeden dosť veľký handicap, obzvlášť vzhľadom na debutantov. Na ceste ku grantovej podpore stojí jednoducho povedané príliš veľa papierov, administratívy až byrokracie, čo sú fenomény pôsobiace značne v rozpore s tvorivou podstatou dokumentaristiky. Je pochopiteľné, že štátne inštitúcie nemôžu desaťtisíce podpory rozdávať takpovediac cez ulicu, a tak sa získanie grantu stáva de facto full-time job-om, čiže plnohodnotnou pracovnou náplňou pre profesionálov z oblasti produkcie, nie akousi „pridruženou výrobou“ rozochvených a začínajúcich filmárov, ktorú by mali zvládať ľavou zadnou... Lenže profesionálov, venujúcich sa produkovaniu dokumentárnej tvorby – okrem spomínaných „samoprodukcií“ – na Slovensku jednoducho nemáme (viď bod č.2)...

Čosi podobné napokon platí aj pre tie nešťastné pitching fóra. Tento inštrument, podozrievam že zrodený z pohodlnosti televíznych dramaturgov (už aktívne nevyhľadávajú hodnotné témy a ich autorov, „predvarených“ si ich nechajú servírovať na tácke na pitchingoch...), možno dokonca živený potrebou istého pocitu nadradenosti a v neposlednom rade pravda poskytujúci tiež nezanedbateľné benefity dramaturgickým demiurgom, v mojich očiach robí v dokumentarizme viac zlého ako osohu. Svojou podstatou prináša do tejto oblasti nemiestne prvky súťaživosti. Zdĺhavosť vývoja filmových projektov navyše zabíja spontánnosť a autenticitu (podstatné vlastnosti dokumentárnej tvorby), marketizácia všetkých stránok vývoja spoľahlivo ničí tvorivosť.

Avšak napriek všetkému, čo som v bode číslo 4 napísal, si myslím, že tu spomínané možnosti (grantové podpory a pitching fóra) by debutanti nemali automaticky odmietať a zavrhovať. Možno si popri vnucovaných pravidlách týchto inštitútov dokážu zachovať viac než dostatok vlastnej integrity, tvorivej autonómie. Treba bojovať, treba to skúsiť, možno to vyjde. Ktovie...

Ale niektorým sa to nepochybne podarí, lebo jednoducho chcú. Niektorí už počas štúdia preukázali, že okrem filmárskeho talentu a tvorivej invencie majú dostatok húževnatosti a zmyslu aj pre to, aby sa so svojim nadaním dokázali presadiť vo svete budovanom na zásadách nekompromisného marketingu.

Dobrým príkladom v tomto zmysle je z terajších absolventov Miro Remo. V posledných dvoch ročníkoch nenakrútil len dva zaujímavé filmy (Studený spoj a Arsy – Versy), ale predovšetkým ich rozposlal na množstvo filmových festivalov (z mnohých sa vrátili s cenami), prevádzkuje vlastnú internetovú stránku, ktorú pravidelne aktualizuje, so záujemcami komunikuje cez Facebook, ukážky z filmov sprístupnil prostredníctvom rôznych serverov (YouTube, Vimeo)... Odozva nedala na seba dlho čakať, pričom takto získaný kredit môže byť do budúcnosti dobrým východiskom a pomocou na ceste za realizáciou ďalších tvorivých plánov. Nič nenasvedčuje zatiaľ tomu, že by sa súčasný úspech a mediálny ohlas mohol v budúcnosti stať samoúčelom, zmyslom robenia filmov, či výlučne pragmatickým prostriedkom materiálneho zabezpečenia.

Na prvý pohľad ťažšie to môžu mať tí, pre ktorých schopnosti presadiť sa v tlačenici nie sú prirodzenou a samozrejmou výbavou ich osobností, hoci by aj boli akokoľvek tvorivo invenční a talentovaní. V podmienkach, o ktorých som písal vyššie, to naozaj nebudú mať ľahké. Tu je každá rada drahá, ale možno pomôže aspoň skromné povzbudenie, že (obzvlášť) dokumentárny film má zmysel robiť aj vtedy, keď o jeho tvorcoch nepíšu na titulných stránkach kultúrnych príloh, keď sa z festivalov nevracajú s vavrínmi, keď ich dokonca na mnohé festivaly ani nevyberú. Pretože zmysel dokumentárneho filmu tkvie kdesi inde ako v sláve, v mediálnej odozve a v marketingových súvislostiach, akokoľvek by sa to dnes na prvý pohľad zdalo byť práve tak. Nie je to tak a tí, čo sa pred piatimi – šiestimi rokmi na túto rehoľu dali a dodnes to neoľutovali to zrejme už tušia, ba možno aj vedia.

Zato zmysel portrétu prezidenta ZSSR (Záhorácka samostatná a svoubytná republika, či tak nejak) je zdá sa celkom transparentný – chce len zabaviť. Avšak to, čo možno celkom úspešne boduje na doskách v Záhoráckom divadle, alebo recesistickými výstupmi a vyhláseniami rozosmieva spriaznené srandistické duše kamarátov a miestnych priaznivcov, či to, čo je jednoducho - slovami Laca Húňa, samozvanej hlavy záhoráckej republiky z Unína: „prča, pučovina a ptákoviny“, ešte nemusí byť legitímnym či zmysluplným námetom na hodnotný dokumentárny film. V prípade filmu Michaela Schlossera Nech žije republika ním ani zďaleka nie je. Vo filme absentuje predovšetkým závažnejšia dokumentaristická ambícia, zdravá zvedavosť a tvorivá pochybnosť voči svojmu hrdinovi a jeho konaniu.

To najlepšie nakoniec – Martina Spurná a jej film Horní Jiřetín. Autorka dlhodobo (vo filme sa objavujú zasnežené scenérie i rozkvitnuté lúky) mapuje životy a predovšetkým životné očakávania štvorice dobre zvolených reprezentantov obyvateľov viesky, ktorá je ohrozená rozširujúcou sa povrchovou ťažbou mosteckej uhoľnej panvy. Nikto nevie kedy presne sa to stane, ale všetci vedia, že dni obce sú jednak spočítané.

O svojich pocitoch v špecifickej situácii vo filme hovorí správca miestneho cintorína (muž v strednom veku, ktorý do Jiřetína prišiel s holými rukami a za roky si tu od základu vybudoval svoju jednoduchú, no hodnotnú existenciu), filozofujúci správca miestnej farnosti, zrelá žena, ktorá už raz prežila sťahovanie pred postupujúcou ťažbou a pocit spolupatričnosti s ostatnými obyvateľmi si utužuje aktívnosťou v spolkových a telovýchovných organizáciách, chovateľ rýb prevádzkujúci úspešné rybné hospodárstvo, ktoré by ešte podľa vlastných slov dokázal rozbehnúť od nuly aj niekde inde, ak by k tomu došlo hneď, okamžite. Za niekoľko rokov už vraj nebude mať energiu, ani vôľu...

Všetci protagonisti pútavo opisujú svoju životnú situáciu, vyspovedajú sa z pocitov, hovoria o neistých predpokladoch do budúcnosti a režisérka to empaticky počúva, zaznamenáva, triedi. No ponad všetky osobné výpovede z filmu vďaka jej autorskému postoju vyznieva aj vzácne zobecňujúce posolstvo o takých hodnotách akými sú domov, ľudská dôstojnosť či jednoducho šťastie. Napriek viacerým realizačným, prevažne skladobným nedostatkom film Martiny Spurnej boduje vzácnou vyrovnanosťou v záujme o psychologickú rovinu autetických hrdinov, ako aj o ich sociálne väzby a pôsobenie. Myslím si, že kvalitou záujmu o človeka vo filme Horní Jiřetín sa nepochybne napĺňa a potvrdzuje základný a nadčasový zmysel filmového dokumentarizmu.