Do gemerskej viesky Klenovec sa zatiaľ diaľnicou nedostanete (zrejme ešte dlho tadiaľ nepovedie), zato „informačnou diaľnicou“ sme v okamihu aspoň na dedinskej internetovej stránke¹. „Zabrúsil“ som tam, lebo som chcel bližšie spoznať genius loci obce, o lekárovi ktorej som videl krátky dokumentárny film. Volá sa Rajón, je to ročníkový film poslucháčky štvrtého ročníka dokumentu Diany Novotnej. Priniesol veľa pekných (nie ľúbivých, skôr pôsobivých a zaujímavých) obrázkov a atmosfér zo slovenskej lokality niekde na periférii (medzičasom rozplynuvšieho sa) „slovenského hospodárskeho zázraku“. Už len za tento záujem o miesta krajiny, kde tiež žijú ľudia a sú tiež nepochybne hodní našej pozornosti, je ten film sympatickým autorským počinom. Krátke dielko má navyše ešte zopár filmárskych cností – dobrý kameramansko – režijný postreh, cit pre atmosféru, dobrú hudobnú dramaturgiu. O to viac mrzí, že v zobrazení života a práce lekára a životov tunajších obyvateľov sa autorom jednak nepodarilo výraznejšie prekročiť kvalitu kultivovaného záznamu, popisu. Vidiecky lekár je v kontakte so svojimi pacientami vo filmársky zručne zaznamenanej permanentnej akcii, ale akoby sa pritom po svojom rajóne pohyboval v bližšie neurčenej dobe a v nekonkrétnom spoločenskom kontexte. Možno preto som čosi zo súčasného genia loci rajónu spontánne hľadal na internete².

V Novotnej filme starší lekár - „obvoďák“ navštevuje osamelé usadlosti aj rómsku osadu, ordinuje v stredisku. Film sa začína niekoľkými krajinkami z pôsobivého kopcovitého gemerského terénu. V ordinácii na lekára medzitým už čaká dosť prevažne starších pacientov. O širokej škále chorôb, bolestí, ponôs a diagnóz sa za chvíľu dozvieme z kumulatívnej montáže krátkych výpovedí samotných pacientov (tak trochu manieristická montáž je v mierne pozmenenej podobe v priebehu filmu ešte zopakovaná), to sa však už v obstarožnej škodovke - stovke po okreske valí samotný doktor. Šoférujúc vymenúva roky strávené v rajóne, počet ošetrených pacientov, prejdené kilometre. Do lekárovho rajónu totiž patria aj pacienti, ktorí nemôžu či nedokážu prísť do ambulancie po svojich (prevažne prestarlí obyvatelia zo samôt, lazov). A Rómovia z osady.

Film je vystavaný z motívov: ambulancia – rómska osada a jej pacienti – babička na samote očakávajúca lekára – a doktorove jazdy na starom aute. Akcie je vo filme dosť, menej už významu. Pretože na jednotlivé prvky, výjavy, scény - niektoré lepšie, iné slabšie - je film roztrieštený a zdá sa, že film neobsahuje žiaden hlbší význam, ktorý by dokázal jednotlivosti, fragmenty zo života vidieckeho lekára stmeliť. Leitmotív jazdy na starom aute s komentármi lekára počas jazdy stmeluje len vonkajškovo. Lekárove spomienky na konkrétne príbehy z dlhoročnej praxe (napríklad o útoku strážnych psov, ktoré ho vyzliekli do slipov, či historka o zavšivení pri návšteve pacienta) sú trochu čímsi ako povestné historky „z natáčení“. Nevyplýva z nich však hlbší zmysel práce a života, bytia protagonistu.

Film teda prináša miestami neraz aj talentovane vnímanú a pozorovanú skutočnosť, avšak takmer žiadnu „filozofiu“, zrejme nie preto, žeby v živote doktora nebola, jednoducho ju autori nedokázali postrehnúť a zaznamenať. A tak je výsledný obraz života klenovského lekára napriek viacerým dobrým atmosférám v konečnom dôsledku predsa len pomerne popisný, prvoplánový. Je to škoda.