Nevyžiadané rukopisy nevraciame! S takouto formuláciou, v miestach niekde okolo tiráže novín a časopisov, sa kedysi bolo možné stretnúť v mnohých periodikách. To bolo ešte v časoch, keď nebol internet, blogy... ani DOKO.

Nasledujúci text, dojmy a postrehy zo šiesteho ročníka festivalu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii Etnofilm 1990 som nepísal na objednávku. Spomínam si, že vznikol z vnútornej potreby reflektovať niektoré témy, trendy, prípadne z nutkania vyjadriť názor na niektoré konkrétne tituly. Zrejme som ten text aj niekde ponúkol na zverejnenie, nepamätám si už kam, isto však viem, že zverejnený nebol. A hoci ako „nevyžiadaný rukopis“ mi materiál asi vrátený nebol, zachovala sa u mňa jeho kópia. Píšuc o šestnástom ročníku Etnofilmu na jeseň v roku 2010 som si na ten starý text spomenul, v „archiváliách“ som ho vyhľadal a so záujmom si ho prečítal.

Uznávam, že miestami v tom texte vládne určitá štylistická ťažkopádnosť. No veď ani dnes sa nepovažujem za britkého publicistu, ale v tých časoch som písal podstatne menej ako dnes (aj to väčšinou len scenáre, ktoré sú len akýmisi literárnymi náčrtmi filmových dokumentov a nie vyspelými slohovými útvarmi). Niekde by som dnes už možno inak formuloval aj hodnotenie niektorých titulov. Prekvapilo ma však, že mnohé témy, o ktorých som v súvislosti s Etnofilmom a najmä s jeho súčasnými problémami písal v aktuálnom texte o podujatí v roku 2010 sa v mojich úvahách vyskytli už v roku 1990.

Osobitnú cenu poroty získal film Rodina z Perneku (r. V. Bojanovský) za „komplexný a dynamický obraz viacgeneračnej rodiny z pohraničia v historickej perspektíve“ (citovaný výrok poroty). Je to film, ktorý by si rozhodne zaslúžil samostatnú úvahu. Na tomto mieste treba aspoň letmo oceniť vysokú kultúru filmového vyjadrovania, silu emotívneho pôsobenia. Originálnym útržkovitým spôsobom rozprávania a jeho skladbou do mozaiky poznatkov, dojmov, emócií sa podarilo tvorcom vytvoriť jedinečný a výsostne filmový obraz zo života konkrétnej rodiny z pohraničia na pozadí konkrétnej historickej epochy (od nadšeného – a problematického – osídľovania v päťdesiatych rokoch až po čiastočnú stratu ilúzií koncom osemdesiatych rokov). Avšak práve vďaka svojej neortodoxnej výpovedi spôsobil film u časti divákov problémy s pochopením stanoviska autorov v otázkach hodnotenia jednotlivých konkrétnych historických javov problematického obdobia uplynulých štyridsiatich rokov (osídľovanie pohraničia a pod.). Je to film o tom, že spoločnosť dnes (r.1989) bohužiaľ dospela k strate správnych ideálov otcov z čias osídľovania? Alebo hovorí o falošných ilúziách generácie otcov a o nemožnosti ich naplnenia a dezilúzii vnukov? Aj na príklade tohto filmu možno dokumentovať nevyužitú šancu voľných tribún festivalu, kde sa tieto a podobné problémy mohli v širšom kruhu vydiskutovať.

Cenu za populárno – vedecký film získali hneď tri filmy tých istých autorov: scenáristu a dramaturga René Lužicu a spoluscenáristu a režiséra Milana Pribiša. Sú to filmy: Okolo Piliša I., Detské zvukové hračky, Fašiangové masky. Spomínaní autori obsadili súťaž ešte ďalšími dvoma filmami: Okolo Piliša II., Gajdošský rod. O všetkých by sa dalo povedať v podstate to isté: ide o „klasické televízne“ filmy s etnografickými ambíciami, avšak bez väčšej tvorivej invencie. A žiaľ i s niektorými elementárnymi dramaturgickými a režijnými chybami. Túto – doslova kolekciu však vzali do svojej „ochrany“ etnografi, argumentujúc cenným odborným materiálom, ktoré vraj tieto diela priniesli. V tejto súvislosti je hádam na mieste spomenúť iné dva filmy: Loutkařství a Kovářství z televízneho cyklu Dědicové starých řemesel (r. J. Večeřa). Určite tak isto priniesli množstvo vzácneho materiálu pre odborníkov, no navyše sa vyznačovali i kultivovanosťou filmového vyjadrovania.

Cenu časopisu Umění a řemesla určenú mladému tvorcovi udelila porota filmu A pomáhal jen bůh (r. V. Kvasnička). Škoda, že autor nevyužil naplno práve jeden z najsilnejších motívov svojho filmu: prvú slobodnú silvestrovskú noc a nasledujúci Nový rok našich krajanov žijúcich v rumunskej dedinke niekde v horách. A to radšej na úkor sekvencií z Temešváru, ktoré mali pravdepodobne zdokumentovať priebeh decembrovej revolúcie, kam však filmári dorazili zrejme neskoro.

Okrem cien poroty festivalu rozdeľovali ocenenia ešte dve poroty – trojčlenná tzv. divácka porota, ktorá cenu diváka udelila 70 minútovému dokumentu Vedľajšie zamestnanie: matka (r. E. Štefankovičová) a porota Únie slovenských televíznych tvorcov, ktorá svoju cenu „šalamúnsky“ rozdelila medzi dva televízne filmy: Vyhasínanie do svetla (r. P. Gerža) a Slováci v Maďarsku 1990 (r. P. Vrchovina). Štefankovičovej film je tiež jedným z tých, ktoré „postihol“ spoločenský vývoj a zrelativizoval silu a invenčnosť jeho výpovede. Výlučne publicistickými prostriedkami film nekompromisne kriticky mapuje sociálne postavenie ženy v spoločnosti tzv. reálneho socializmu. Možno, že práve vďaka spoliehaniu sa na výlučne publicistický uhol pohľadu (realizovaný na dosť neadekvátne veľkej ploche) sa tvorcom v čase vzniku filmu nepodarilo celkom odhaliť hlbšie, všeobecnejšie súvislosti „ženského problému“ súčasného sveta, ktoré by mali i nadčasovú platnosť. A tak sa to tvorcovia už v dobe po spoločenských zmenách snažili suplovať aspoň „súčasným“ komentárom, čo však celkom dobre nejde. Slováci v Maďarsku 1990 je filmom, ktorý dokumentuje život našich krajanov v južnom Maďarsku v blízkosti rumunských hraníc. Žiaľ, nevyhol sa trochu tendenčnému prístupu k problematike asimilácie, ale treba rozhodne oceniť prínos filmu v poznávaní donedávna celkom neznámych spoločenstiev našich krajanov v cudzine. I keď zároveň si treba uvedomiť nebezpečenstvo konjunktúry týchto tém v blízkej budúcnosti. Štyridsať minútové Vyhasínanie do svetla bolo neúmerne dlhým mapovaním každodenného života vymierajúcej moravskej obce Sovinec, v ktorom zaujíma zvláštne postavenie kultúrna aktivita fotografa Jindřicha Štreita a jeho priateľov – výtvarníkov. Autori priveľmi vsadili na výpovednú silu zachytených atmosférotvorných momentov, na poéziu všednosti, ktorá sa však v nadužívaní zmenila na nudu.