Filmy Etnofilmu 2010
Rozmanitá titulová ponuka
„Sto päť filmov z dvadsiatich dvoch krajín sveta“, vynára sa textová informácia z prachu rozvíreného kopytami mongolských bojovníkov. Obrázok hrozivého útoku nomádov, požičaný z filmu Pavla Barabáša (Mongolsko – v tieni Džingischána), dominuje plagátu šestnásteho ročníka medzinárodného filmového festivalu Etnofilm 2010. Premietalo sa v Čadci počas štyroch dní, od 29. septembra do 2. októbra.
Čo sa však skrýva za číslami, aké konkrétne tituly? Vypovedá zostava súťažného (prípadne aj nesúťažného) programu čosi o festivale, či zrkadlí dokonca aj nejaké všeobecnejšie trendy a tendencie? Podobne ako pri iných festivaloch, ani na Etnofilme nevieme presne, z čoho sa program zostavoval, z akého množstva a z akej kvality výberová komisia vyberala. Môžeme si iba domýšľať, vyjadrením akých tendencií a preferencií festivalovej dramaturgie (či konkrétnych osôb) môže byť ten - ktorý titul v programe. V každom prípade bol program viac než rozmanitý, avšak až do tej miery, že viac ako o príťažlivej pestrosti, z ktorej si každý vyberie, by sme skôr mohli hovoriť o „všehochuti“, v ktorej sa ťažko orientovať a v ktorej sa rozplýva jasnejšia profilácia podujatia.
„Všehochuť“ a len opatrná diferenciácia
Tak napríklad viaceré tituly v súťaži by sme možno mohli vnímať ako snahu o „prinavrátenie“ striktnejšieho etnologického charakteru podujatia, naznačujú to filmy, ktoré sú predovšetkým orientované ako dokumentácie rôznych, prevažne tradičných kultúrnych foriem, spoločenských rituálov, alebo ktoré mapujú zvláštnosti niektorých etník.
Napríklad iránsky film Sepide Alam Keshid (Dawn Rose Up, Nadišiel úsvit, réžia Reza Majlesi) mapuje v hornatej oblasti krajiny kmeň Maraqi, ktorého viaceré životné formy sú opradené tajomstvom. Hoci titul svojim dramaturgickým zameraním i realizáciou veľmi neprečnieva cez hranicu dokumentácie, jednak môže byť film pre stredoeurópskeho diváka príťažlivý svojou osobitou autorskou poetikou. Tá je ešte nepoznačená konvenciami komerčných televíznych kanálov, keď sa pri „objavovaní“ exkluzívnych svetových končín dramaturgia i výraz podriaďujú overeným schémam, projektovaným podľa očakávaní tuctového diváka. Iránsky film je motivovaný úprimným autorským záujmom, v príbehu iránskeho etnológa, ktorý sa po rokoch vracia do oblasti, kde kedysi pôsobil ako učiteľ, spoznávame postupne aj zvyky a hodnoty horského kmeňa Maraqi.
Dokumentáciou, ale na vysokej profesionálnej úrovni je aj slovinský film Majoš (Stavanie májov, réžia Amir Muratović). V severoslovinskej obci Gančani (neďaleko Murskej Soboty) je tradícia stavania májov dodnes živá a dôležitá. Každý rok svoj máj pripravujú, zdobia a stavajú mládenci a devy, ktorí práve dosiahli plnoletosť. Filmári v Gančani nakrúcajú v roku 2009, keď osemnástku dosiahne generácia, ktorá sa v roku 1991, po rozpade bývalej Juhoslávie, narodila v samostatnom Slovinsku ako prvá. Film prináša podoby tradičného fenoménu takmer komplexne, od historických reminiscencií cez kultúrno – sociálne či politické súvislosti minulosti aj súčasnosti. Významná je predovšetkým dokumentačná rovina – záznam priebehu príprav a rituálov (zdobenie, prenášanie, stavanie, bál, veselica a pod.) Majoš spracúva tému s až encyklopedickou dôslednosťou, vo viac než solídnom filmovom výraze (kultivovaná práca kamery a sofistikovaná montáž), a tak možno ani neprekvapuje, že získal navyššie ocenenie festivalu: Grand Prix, Zlatého turoňa. Pravda, poctivý a vyčerpávajúci dokumentačný prístup je zároveň aj limitom filmu, titul predovšetkým zaznamenáva, informuje, zobrazuje, na vyššie umelecké ambície (ponímanie faktov v metaforickej, symbolickej rovine, podobenstvo...) ani neašpiruje.
Viacmenej informatívne ambície napĺňa aj slovenský film Hostia – Hauerland, režiséra Vladimíra Štrica (Cena Martina Slivku – za najlepší individuálny výkon slovenského tvorcu). Vracia sa k téme 800 ročného súžitia Slovákov a Nemcov na území dnešného stredného Slovenska. Na rozdiel od prvej vlny dokumentov z počiatku deväťdesiatych rokov, prinášajúcich prvé informácie o voľakedajšom pestrom etnickom zložení krajiny, ale viacmenej v nostalgicko-informatívnej polohe, Štricov film zobrazuje vo väčšej miere aj motívy súžitia poznamenaného problémami a konfliktami, predovšetkým z obdobia po druhej svetovej vojne, kedy v rámci téz o kolektívnej vine dochádzalo na populácii Karpatských Nemcov k bezpráviu a k nútenému vysídleniu. Dokument neprekračuje štandard televíznej publicistiky, formálne je budovaný predovšetkým princípom tzv. hovoriacich hláv.
Vojtekov film Hranica v súťaži Etnofilmu je logickým článkom „festivalového kolobehu“ titulu, logické je aj jeho ocenenie, získal cenu poroty – Strieborného turoňa. O filme samotnom sme už na stránkach DOKO písali dávnejšie.
Cenu poroty – Bronzového turoňa získal film Juraj Kubánka, klasický portrétny titul režiséra Mátyása Priklera, koprodukovaný Slovenskou televíziou, ktorý vznikol pri príležitosti narodenín známeho choreografa ľudových tancov.
„Výpravný“ dokument (s impozantnými masovými scénami historických bojovníkov) Mongolsko – v tieni Džingischána Pavla Barabáša nesklamal svoj divácky potenciál a na čadčianske pomery zaznamenal slušnú návštevnosť. Film o súčasných podobách života v Mongolsku, pretkávaný motívmi legendy o slávnom dobyvateľovi z 13. storočia bol premietaný v priaznivom čase na záver festivalu (o 16 v piatok) za osobnej účasti autora, súčasťou predstavenia tak bola aj diskusia o realizačných okolnostiach nakrúcania divácky atraktívneho titulu. Film získal Cenu riaditeľa festivalu.
Neocenený (a zrejme nedocenený) zostal absolventský film študenta dokumentárnej tvorby bratislavskej VŠMU Arnolda Kojnoka Pomsta. Film, zaznamenávajúci životný príbeh rómskeho brusiča skla, ktorý sa v špecifickej osobnej situácii (opustený manželkou sám vychováva dospievajúceho syna) i v nepriaznivom sociálnom postavení (nezamestnaný brusič pracuje načierno na objednávky „garážových“ firiem pokútnych podnikateľov) nie je v klasickom slova zmysle etnologický, ale plne napĺňa kritériá sociálnej a kultúrnej antropológie, navyše pôsobivým filmárskym spôsobom.
Filmárskymi kvalitami sa vyznačuje aj poľský dokument Tam gdzie slonce sie nie spieszy (Tam, kde sa slnko neponáhľa), zo Slovenska pochádzajúceho študenta filmovej školy v Lodzi Mateja Bobríka. Podmanivá filmová štúdia zo zaspatého Šumiacu, v ktorom sa cez jeden horúci letný deň okrem rutinného pohrebu vlastne nič neudeje, a ktorého vrcholným okamihom je ešte ohlásenie konkurzu na správcu miestneho cintorína je tak trochu aj metaforou či podobenstvom o krajine pod Tatrami a jeho obyvateľoch. Film, uvedený už pred dvoma rokmi na prestížnom Krakovskom filmovom festivale (kde získal cenu Macieja Szumowského) v Čadci väčšiu pozornosť (ani ocenenie) nezískal.
Cenu za najlepší český film (udeľuje Veľvyslanectvo Českej republiky na Slovensku) získal Romský král Viliama Poltikoviča. Režisér sa po rokoch vracia na „miesto činu“ svojho staršieho filmu Stěhování osady (z roku 1992). Poltikovič nakrúcal po rokoch opäť v Rudňanoch a v Žehre, ale tiež v Anglicku, všade tam sleduje osudy svojich dávnych rómskych protagonistov, zaznamenáva zmeny v ich životoch a podáva zaujímavé a sociologicky významné svedectvo o vývoji nielen svojich dokumentárnych hrdinov, ale ponúka tiež „správu“ o stave predsudkov, o vývoji vzájomnej tolerancie rôznych skupín, o výhliadkach pre ľudskú dôstojnosť bez ohľadu na príslušnosť k etnickým či sociálnym skupinám.
Poľský film Cyrk se zlamanym sercem (Cirkus so zlomeným srdcom) pre poľskú televíziu nakrútil režisér Marek Tomasz Pawłowski. Nostalgických filmových lamentácií za odchádzajúcim svetom cirkusov sme už videli neúrekom (obľúbeným námetom bol umierajúci fenomén cirkusu predsa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia), v dokumentárnom filme je to už slepá tematická koľaj. Zdá sa, že na nej posunujú aj tvorcovia poľského filmu, keď sledujú priebeh jesenného turné cirkusu Bojaro na poľskom vidieku. Obzvlášť zbytočný sa film javí napríklad vtedy, keď nostalgickú tóninu tvorcovia posiľňujú klipovitými sekvenciami strihanými na gýčovú populárnu pesničku o cirkuse. Ale kto vydrží a na filme zostane, bude možno prekvapený, že film prináša jednak aj iné, zaujímavejšie motívy. Napríklad keď šéf cirkusu takmer márne zháňa príležitostných robotníkov pre stavanie cirkusu, sledujeme výstižné črty zo súčasného poľského vidieka, ktorého sa napriek proklamovanému eurounijnému optimizmu zmocňuje skôr letargia a neistota z budúcnosti. A do ozajstnej drámy vyústi napokon záverečné očakávanie návštevníkov, keď od ich počtu závisí, či sa predstavenie vôbec uskutoční. Spolu s cirkusákmi prežívame ich dilemu, či vystúpiť (keď je zjavné, že vybrané vstupné nepokryje náklady predstavenia) alebo sa spektákel s ospravedlnením sa tým, čo si lístok kúpili, odvolá. V týchto chvíľach film prerastá z popisu konkrétnej situácie jednej archaickej ustanovizne do podobenstva o hodnote, zmysle či prípadnej márnosti ľudskej práce a tvorivosti.
Napokon v istom zmysle bol možno film o cirkuse smutne výstižný aj pre celý festival: súťažné projekcie Etnofilmu prebiehali paralelne v dvoch sálach – ale v oboch väčšinou, hádam, až na Barabášov film – s minimálnou diváckou účasťou. A hoci program festivalu charakterizovala spomínaná rozmanitosť, prerastajúca až do „všehochuti“, v prostredí nevýrazných či priemerných dokumentácií a účelových televíznych produkcií sa strácali aj nesporné kvality niektorých filmov, ktoré si nezáujem rozhodne nezaslúžili. Ktovie, možno by pomohla väčšia štrukturalizácia festivalového programu, tematická, žánrová, či dokonca kvalitatívna diferenciácia by možno prispela aj k lepšej diváckej orientácii a k ľahším rozhodnutiam prípadného publika.
Opatrný pokus o programovú, dokonca súťažnú diferenciáciu sme v Čadci jednak zaznamenali. Tento rok vznikla nová súťažná kategória Slováci vo svete. V katalógu sa v súvislosti s ňou píše: „...zámerom organizátorov je dať väčší priestor filmárom, ktorí mapujú príbehy Slovákov, žijúcich za hranicami svojej vlasti, aby predstavili svoje najnovšie filmy.“ Z hlavnej súťaže sa tak vyčlenila produkcia predovšetkým národnostne orientovaných menšinových televíznych relácií, napĺňajúcich v konkrétnom kultúrnom kontexte špecifické ciele. Vytvorenie súťažnej kategórie sa tento rok na Etnofilme jednoznačne osvedčilo. Cenu Matice slovenskej prvýkrát v novej kategórii udelili srbskému filmu Priča o Janu Lenhartu (Príbeh o Jánovi Lenhartovi, réžia Marko Cvejić).