Archívne zábery dokumentu 14-18 Hluk a zbesilosť sú však navyše aj ozvučené. Autentické zábery vznikali samozrejme ako nemé, v tom čase a vo frontových podmienkach (nielen tam, ani v zázemí) nebol ešte k dispozícii kvalitný záznam zvuku, nehovoriac už o jeho synchronizácii s obrazom. Ale nebuďme ortodoxní puristi. Ide o mieru, dodatočná, citlivá práca s archívnymi ruchmi môže predsa prepožičať sekvenciám atmosféru, posilniť ich pôsobenie, častokrát účinnejšie ako akákoľvek hudba, ktorá napokon tiež nie je autentickou súčasťou predkamerovej reality. Ale prečo potom  ruchy či hudba áno a farba nie? Nuž preto, že archívne ruchy nie sú natoľko konkrétne, natoľko determinujúce, ako obrazová farebná informácia. Ruchy svojou približnosťou v interpretácii reality nevytvárajú nejaké kategorické kvality, ktoré by bezo zvyšku určovali (vlastne by predstierali), aká je, či bola predkamerová realita.

Tvorcovia však nezostali len pri evokovaní atmosféry archívnych materiálov prostredníctvom ruchov, nabrali dokonca guráž vybaviť ich replikami, synchrónnymi rečovými prejavmi. Nie je to technicky nijak zložitý proces, bežnou dabingovou technológiou možno staré nemé zábery „dovybaviť“ replikami, dialógmi, ktoré stačí len približne napasovať na ústnu artikuláciu a ilúzia je takmer dokonalá (veď na tomto princípe pomerne jednoduchej ilúzie vlastne funguje dabing všetkých cudzojazyčných filmov a seriálov). Nuž nazdávam sa, že takáto invencia, takáto snaha sprítomniť, dotvoriť archívny materiál už prekračuje únosnú mieru, že dochádza k manipulácii s autentickými záznamami, k deformácii dokumentárneho materiálu.

Vrcholom manipulácie je napríklad scéna, v ktorej mužstvu britských či francúzskych vojakov (napriek farebnému rozlíšeniu uniforiem som si nezapamätal ich národnú príslušnosť, napokon nie je v tomto prípade podstatná) vojenský lekár prednáša propagandistickú charakteristiku nepriateľa. Lekár „v synchrone“ zápalisto vykresľuje Nemcov ako ľudí (či skôr neľudí), ktorí páchnu, majú smradľavý dych a podobne. Záber lekárovej prednášky je snímaný v pomerne veľkom celku, na ústa lekára nevidíme, ale postoj tela a gestikulácia sú plne v súlade, v synchrone s dodanou zvukovou podobou prednášky. Keď sa v diskusii na varšavskom INPUT-e viacerí účastníci pozastavili nad použitým princípom, obhajovali sa tvorcovia, že frapujúci propagandistický text je skutočný, autentický (citácie pochádzajú z overiteľných autentických písomných dokumentov). Nepochybujem o autenticite textu, výsledku pracných rešerší, ale synergický výsledok, vďaka manipulatívnemu spojeniu dvoch pôvodne autentických ingrediencií je falošný. Akokoľvek je farebný a zvukový.

Nepochybne, zámery tvorcov ozrejmujúcich dejiny sú chválihodné². V priblížení udalostí dávnejších rokov súčasnej generácii, hľadajúc nové spôsoby a formy zodpovedajúce súčasnosti však zároveň hrozí aj nebezpečie, že dnešní mladí, ktorým sa zaliečame atraktívnymi farebnými a synchrónnymi filmovými archívmi ľahko uveria, že v rokoch 1914 – 18 sa tak skutočne nakrúcalo. Synchrónne a vo farbe. Napokon, až tak by tento omyl, toto zavádzanie vadilo? Určite, pretože tam, kde dnes nevadí „malá lož“, nebude v prípade potreby prekážať ani veľká. A to je nebezpečné, v tomto sú filmy s pôvodne ušľachtilými ambíciami priblížiť vyprchávajúce deje minulosti súčasným generáciám prístupným, atraktívnym jazykom kontraproduktívne.