Joseph sa nedávno vrátil z nemocnice. Trpí schizofreniou, počuje hlasy. Jeho choroba zrejme súvisí s dlhou samoväzbou, odsúdený bol za pašovanie drog z Thajska.

Adam, dvadsaťpäťročný mladík žije sám v neupratanom dome, nedokáže nadväzovať ani minimálne sociálne väzby (napríklad má problém objednať si pizzu cez telefón), pretože trpí vážnou chorobou, syndrómom Touretta, čo sa okrem iného prejavuje aj neurotickými záchvatmi s obsedatívnym používaním vulgarizmov, nadávaním, rasistickým a sexistickým vyjadrovaním.

Sara a jej manžel, hudobný skladateľ Malcolm obývajú „tradičný židovský hudobný dom“, tak opisuje svoj domov matka dospievajúcich detí, ktoré sa tiež celkom oddávajú hudbe.

Čo však spája v asi hodinovom filme túto pomerne pestrú sociologickú vzorku obyvateľov? O čom dôležitom svedčia, vypovedajú jednotlivé príbehy ľudí, okrem toho, že samé o sebe sú viac – menej zaujímavé, niekedy kuriózne. Niektoré osudy sú trochu veselé, iné sú smutné, niektoré tragické, jednotlivé príbehy hovoria o úspechoch i o porážkách. Ten film je teda čosi ako hodne pestré leporelo, ale... ale nič viac. Autorke možno úprimne gratulovať k vysokej miere empatie voči protagonistom svojho filmu, ktorí ju opätujú podmaňujúcou otvorenosťou, úprimnosťou, až nezvyklou v tradične chladných britských medziľudských pomeroch. Lenže teplý ľudský záujem pôvodom škótskej režisérky o svojich susedov a ich neobyčajná komunikatívnosť sú po chvíli predsa len trochu jednotvárne, niekedy dokonca až nudia. Záujem autorky je totiž viac - menej povrchný, či plytký. Je jednostranne zameraný len na osobné, intímne stránky životov protagonistov, autorku takmer vôbec nezaujímajú spoločenské súvislosti životných príbehov svojich susedov. Je to potom záujem tak trochu bulvárny. Sledovanie filmu Moja ulica tak trochu pripomína čosi ako listovanie pestrého obrázkového časopisu, magazínu či žurnálu na voľný čas...

Pripomeňme si aspoň jeden charakteristický príklad, hádam najvýstižnejší príklad povrchnosti: vôbec nič sa nedozvieme o motívoch a okolnostiach emigrácie starého Poliaka Aleca. Prečo sem pred vyše polstoročím, v roku 1948 prišiel? Aké mal k tomu motívy, aké okolnosti boli v tom čase rozhodujúce, ako je jeho súčasná bilancia života spätá s týmito východiskami?¹ Nič z toho autorku nezaujíma, sústredí sa len na aktuálny emocionálny stav starca. Jeho samotu vykresľuje režisérka napokon podmanivo, ale bez záujmu o širšie súvislosti, konkrétny ľudský osud pôsobí ako kuriózum, tak trochu panoptikálne. Ale podobné, spoločensky sterilné interpretovanie ľudských osudov výlučne v ich intímych, výlučne osobných súvislostiach je príznačné aj pre ďalšie portréty susedov. Nevieme, prečo práve v Británii, na predmetnej ulici žijú hluční Novozélanďania, netušíme, čím sa živia. Prečo opustila pekný dom v rodnom Poľsku Gosia a s malým synom sa v zrejme v dramatických bytových pomeroch (Gosia je jediná z respondentov, ktorá neprijme autorku vo svojom byte, nedovolí nakrúcať u seba, hovorí o sebe v exteriéri, kdesi na neutrálnej pôde) pokúša o nový život v Británii sa tak isto nedozvieme.

Motívom režisérky bolo vraj predovšetkým spoznať konečne svojich susedov a priniesť zaujímavé príbehy neznámych ľudí. Napokon, oboje sa jej celkom podarilo. Vraj teraz už, chodiac svojou ulicou pozná aspoň 7 – 8 jej obyvateľov. A vďaka filmu sa spoznali aj niektorí susedia navzájom a nie sú už k sebe celkom ľahostajní. Hyperaktívna Sára napríklad organizuje praktickú susedskú pomoc, asistuje pri pravidelných cestách Keitha za chemoterapiou, pomoci od susedov sa dostáva aj osamelému Alecovi. A všetci, čo s nimi režisérka Sue nakrúcala, samozrejme už vedia, kto je Sue, vedia, čím sa zaoberá, že to je tá pani od filmu. Čiže film v konečnom dôsledku intervenoval v živote lokálnej komunity a bol to zásah v jednoznačne pozitívny. Je to sympatické, chvályhodné, ale na jedinečný dokument to nestačí. Dojemné, srdcervúce, smutné i optimistické príbehy ľudí totiž vôkol nás sú, a budú aj naďalej, ale šancu podať jedinečné podobenstvo o dobe a jej ľuďoch, o hlbších spoločenských súvislostiach autorka prepásla. Je to škoda.