„Trinásť – pánboh pri nás!“ Ale nie v Cieszyne, ani v Českom Těšíne - na povery na brehoch rieky Olzy naozaj nebol čas. Program prehliadky Kino na hranicy/ Kino na granicy bol totiž nabitý zaujímavými filmami. Samozrejme predovšetkým hranými, ale tento rok sa premietalo aj veľa dokumentov.

Retrospektívu mali bratia Lutheroví, slovenský režisér Slavomír Luther a jeho brat Igor, ktorý je kameramanom nielen vynikajúceho Jakubiskovho debutu Kristove roky, ale po svojej emigrácii po vpáde vojsk varšavskej zmluvy do Československa stál aj za kamerou filmov takých slávnych režisérov ako sú Volker Schlöndorff či Andrzej Wajda. Retrospektívu mal samozrejme čerstvý „storočník“ Otakar Vávra, a bola tiež retrospektíva filmov s hudbou predčasne zosnulého skladateľa Krzystofa Komedu (skladal hudbu k mnohým poľským filmom Romana Polanského, ako aj k jeho americkému titulu Rosemary´s Baby).

Maďarský element predstavoval film Bibliothéque Pascal režiséra Szabolcsa Hajdu, no a boli samozrejme aj filmy nové, predovšetkým poľské, české a slovenské. Z tých najnovších, s rokom výroby 2011 spomeňme hádam aspoň tituly: Čas grimás Petra Dimitrova, Odcházení Václava Havla, Izba samovrahov (Sala samobójcow) Jana Komasu, Osmdesát dopisů Václava Kadrnku.

No a hodne bolo v programe aj retrospektív. Tak predovšetkým sa pripomínala storočnica tešínskej električky a tiež storočnica, ktorej sa nedávno dožil Otakar Vávra. Paradoxne, tá električka väčšinu zo svojich sto rokov prežívala len v spomienkach, keďže v roku 1921 bola v meste električková doprava zrušená, pretože povojnové rozdelenie mesta komplikovalo jej prevádzku. Zaujímavé informácie o električke prináša na stránkach katalógu text Macieja Dombinioka. Autor píše napríklad o okolnostiach vzniku trate v roku 1911, keď v národnostne zmiešanom centre rakúskeho Tešínského Sliezska (žili tu predovšetkým Nemci a Poliaci, ale aj asi 5 percentná česká menšina) spojila trasa historické centrum mesta s rozrastajúcimi sa časťami na ľavom brehu rieky (dnešný Český Těšín), a najmä s tam vybudovanou budovou železničnej stanice košicko – bohumínskej dráhy. Zo zasväteného textu sa však dozvieme aj čo – to o ďalších osudoch električkového „hardvéru“ po zrušení prevádzky. Čo sa stalo s vozňami (jazdili ešte v Łodzi a Bielsku), kam sa podeli koľajnice, ktoré budovy sa zachovali a akému účelu slúžia dnes.

Koncom februára sa dožil sto rokov, médiá nám to výročie pripomenuli v bohatom rozsahu, a neobišlo sa to tiež bez celkom pochopiteľných úvah a protichodných diskusií o jeho prínose pre kinematografiu a zároveň o jeho kontroverzných, či bez eufemizmu na rovinu povedané - negatívnych činoch a postojoch. Táto diskusia v českých médiách bola poučná a nepochybne prospešná. Vzhľadom na dramaturgický charakter prehliadky sa pokračovanie diskusie do Těšína ani Cieszyna explicitne neprenieslo, čo je asi škoda, ale ťažko by sme to hodnotili jednoznačne ako nedostatok. Veď k vlastným úvahám vnímavého a aspoň trošku zorientovaného diváka napokon nabádali samotné filmy, ktoré boli náplňou režisérovej retrospektívy. Zastúpené boli klasické filmy zo štyridsiatych rokov, Turbina s Lídou Baarovou, Krakatit s Karlom Högerom a slávna Romance pro křídlovku z polovice šesťdesiatych rokov, z obdobia tzv. druhého dychu, keď sa odrazu v tvorbe klasika trochu prekvapivo objavili dobové polohy filmového výrazu, napríklad lyrizmus, prvky inšpirované tvorbou príslušníkov "novej vlny". Vrcholom retrospektívy však bol nepochybne film z roku 1969, ktorý je zrejme aj vrcholom Vávrovej povojnovej tvorby - Kladivo na čarodějnice, a podľa viacerých pozorovateľov z nej takpovediac vytŕča. No a v kontexte týchto filmov je potom rozhodne zaujímavý aj režisérov filmový paškvil z roku 1989 Evropa tančila valčík, ktorý je aspoň jednou výstižnou ukážkou režimu poplatnej filmovej produkcie (slovo „tvorba“ sa tu urputne vzpiera užitiu...), ktorá názorne ilustruje onú „kontroverznosť“ tvorcu. Ten film je priehľadnou, účelovou interpretáciou dejín z pozícií marxisticko – leninských doktrín a demagógie. „Odhaľuje“ rozpory a príčiny, ktoré doviedli národy ku konfliktu prvej svetovej vojny, pričom príslušníci európskych panovníckych rodov sú všeobecne vykresľovaní ako neschopní tajtrlíci, hnaní vo svojom neuváženom konaní nielen reakčnými mocenskými ambíciami, ale neraz i osobnými rozmarmi a úchylkami. Veľkej pocte sa vo filme naopak tešia motívy slovanskej vzájomnosti, solidarity utlačovaných národov, náznaky sociálnych aspektov príbehov. Dalo sa potom už takmer s istotou očakávať, že pointou filmu musí byť katarktická zmienka o zmetení starého svetového poriadku v dôsledku ruskej boľševickej revolúcie... Vzhľadom na rok realizácie filmu – 1989 – nesvedčí to však už veľmi o povestnom Vávrovom inštinkte k meniacim sa režimom, o jeho umení „včas uhnout“... Koniec posledného roka z tých osemdesiatych - v minulom storočí, rok realizácie filmu Evropa tančila valčík, predsa zmietol práve ten vo filme oslavovaný boľševický svetový poriadok...

Štyridsať minútový dokument Moje Praha (2002), jeden z mála autorských počinov režiséra po osemdesiatom deviatom je nepochybne zaujímavým subjektívnym pripomenutím Prahy z rokov tridsiatych, prípadne jej porovnaním so súčasnosťou. Film z tematického cyklu Febia s komentárom v podaní samotného autora neraz plasticky a farbisto opisuje atmosféru, aktérov, okolnosti, deje a príhody tej epochy, ktorej jedným z posledných žijúcich pamätníkov je práve Otakar Vávra. Diváckym potešením zo spontánneho a autentického vykreslenia doby pravda trošku otrasie poznanie, že monológy autora sú takmer doslovnou recykláciou spomienok, publikovaných v písomnej podobe dokonca už pri niekoľkých iných príležitostiach. Navyše je dobré si uvedomiť, že predmetný film je nielen priestorom pre pôsobivý obraz minulosti, ale tiež vďačnou príležitosťou pre sebaprezentáciu vo zvolenom, priaznivom svetle, príležitosťou aj pre ľubovoľnú interpretáciu vlastných postojov a činov. Asi tak, ako si to na českej scéne všimli mnohí, ako to napríklad na portáli 25 fps napísal aj Martin Čípek: “...vypráví historky, fabuluje, s chladným kalkulem říká jen to, co chce a co považuje za důležité. Velice dobře si je vědom skutečnosti, že jej nemůže kdokoli zpochybnit. Stylizuje se do masky prvorepublikového elegána, co si od mládí potrpí na luxus, na výběr nejlepších a nejdražších látek, jídel a vín.“¹

Vďaka spomínanej mediálnej diskusii, ktorá nedávno prebehla v súvislosti s režisérovým jubileom má aspoň trochu zorientovaný divák z krajín bývalého Československa príležitosť k vnímaniu osobnosti Otakara Vávru a jeho diela aj v širšom kultúrnom, spoločenskom, politickom, prípadne etickom kontexte, a vďaka retrospektíve a jej konkrétnym titulom (okrem tých dostupnejších sme videli aj niektoré raritnejšie) dostal tiež zaujímavú príležitosť k vlastným, nepredpojatým úvahám, konfrontáciám a záverom. Otázne je, či takúto šancu mali aj diváci z pravého brehu rieky Olza (z Poľska)...