Kino na hranici/Kino na granicy 2013
15. ročník filmovej prehliadky v Cieszyne a v Českom Těšíne
Štáty sa udržujú tými ideami, z ktorých vznikli, povedal vraj kedysi prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk. No dobre, ale sú potom štátne osudy a štátoprávne peripetie Československa, ktorými krajina prešla v priebehu 95-tich rokov1, svedectvom pomýlenosti tézy, alebo naopak jej výstižným dôkazom? Opakovaný rozpad (1938, 1993) spoločného štátu Čechov a Slovákov (a jeho početných národných menšín) možno vyvracia Masarykovu myšlienku... Ale možné je i to, že ju naopak výstižne potvrdzuje: štát sa neudržal, keďže sa zakladateľské idei opustili...
Bez ambícií o rozsúdenie načrtnutej politologickej dilemy, skúsme teraz (radšej) prezidentskú tézu aplikovať v súčasných, a to celkom konkrétnych kultúrnych súvislostiach. A urobíme tak trochu paradoxne práve na mieste, kde pri zrode štátu vznikla jeho nová hranica. Ako je všeobecne známe, v roku 1920 československá hranica rozdelila aj sliezske mesto na rieke Olši (Olza) na poľský Cieszyn a Český Těšín. No a práve tu sa už pätnásty rok koná jedinečný kultúrny festival Kino na granicy/Kino na hranici, ktorého tak trochu jubilejná edícia inšpiruje aj k zamysleniu sa nad opodstatnenosťou i trvácnosťou niektorých téz, ideí. Na počiatku Kina na hranici bol totiž prostý záujem o dobré kino susedov. Z tejto jednoduchej idei sa prehliadka pred pätnástimi rokmi zrodila, a rokmi sa dokázalo, že je opodstatneným motívom, z ktorej sa festival „udržuje“ dodnes. Ale je tu ešte čosi naviac. Kino na granicy/Kino na hranici celkom prirodzene, bez zbytočných formálností či sprievodných oficialít, totiž zároveň reprezentuje a v praxi napĺňa aj mnohé z príťažlivých európskych hodnôt. Patrí k nim nepochybne aj bohatá a mnohotvárna kultúrna aktivita národov žijúcich v spoločnom priestore a jej vzájomná výmena.
Opodstatnené idei filmového prehľadu
Prvý ročník Kina na granicy/Kina na hranici sa v Cieszyne a v Českom Těšíne konal v roku 1999, to sa ešte cez hranicu rozdeleného mesta prechádzalo na vyhradených priechodoch, s hraničnou a colnou kontrolou úradov. Postupne sa k pôvodnému dvojstrannému kultúrnemu podujatiu pridružil tiež príspevok slovenský (pre slovenskú kinematografiu s jej nevyzretou štruktúrou festivalových podujatí má cieszynska prehliadka mimoriadny význam), a od istého času (od roku 2004) tu svoj priestor nachádza aj element maďarský. Vstúpenie stredoeurópskych krajín do schengenského priestoru (december 2007) definitívne odstránilo hraničné kontroly, a to prirodzene akcentovalo poslanie festivalu a samozrejme uľahčilo tiež vzájomnú kultúrnu výmenu.
Na jar roku 2013 je to teda už po pätnásty raz, čo sa k filmovým novinkám, ale tiež k titulom osobných či tematických retrospektív národných kinematografií višegrádskych krajín, do Cieszyna/Českého Těšína schádzajú nadšenci filmu predovšetkým z Poľska, Česka a Slovenska, no nepochybne aj z iných geografických končín. Zdá sa, že ich je každým rokom čoraz viac – a to je tým najpresvedčivejším dôkazom toho, že pôvodná idea prehliadky je dodnes živá. Myslím, že bez obáv z omylu možno v súvislosti s Kinom na hranici parafrázovať pôvodný Masarykov výrok, asi do takejto podoby: Kultúrne podujatia sa udržujú tými ideami, z ktorých vznikli.
15. výročie
Organizátori pravda nejaké zvláštne oslavy nepripravili, ako sami deklarovali - nepotrpia si na samochválu, a okrem toho je prehliadka poctou či oslavou filmu vlastne zakaždým, každoročne. Takže nejaké dodatočné oslavné efekty by boli zrejme naozaj zbytočné. No bola jednak aspoň impozantná torta, ktorú si organizátori venovali a ktorú spolu s priaznivcami skonzumovali na tradičnom otváracom bankete (zo zažitého miesta, z kuloárov mestského divadla, bol večierok tentoraz prenesený do katakomb cieszynského Zámku, o čom nie každý vedel a kam nie každý trafil...).
Od utorka (30.4.) až do nedele (5.5.) potom nasledoval intenzívny filmový maratón. Denne sa konalo spravidla 6 filmových predstavení, pričom na českej strane sa premietalo v kine Centrál, na strane poľskej predovšetkým v kine Piast, a v trojpodlažnej sále pôsobivého secesného mestského divadla - Teatr im. Adama Mickiewicza. No a v prípade priaznivého počasia sa premietalo aj na Zamku, pri veži, lenže rozmary počasia tentokrát dosť často krížili pôvodné zámery projekcií v plenéri. Ale ani tí najvášnivejší kinomani si nemohli sťažovať, predstavení a filmov bolo neúrekom, každý bol postavený pred dilemu voľby. Zamiešať karty potom okrem počasia mohli ešte priestorové limity jednotlivých kinosál – na niektoré populárne tituly sa z kapacitných dôvodov jednoducho nedostal každý záujemca.
Sekcie festivalu, dokumenty v Cieszyne a v Českom Těšíne
Filmy prehliadky boli zostavené do niekoľkých hlavných programových sekcií:
Nové filmy, Stredoeurópske hudobné filmy, Retrospektíva Miroslava a Davida Ondříčka, Retrospektíva Petra Solana, Retrospektíva Jerzyho Stuhra, Maďarský element. Na prvý pohľad by sa zdalo, že prevahu v programe prehliadky majú filmy hrané. Áno, celovečerné hrané filmy tvoria zakaždým jadro programu, nie inak tomu bolo i tento rok. Lenže práve na pätnástom ročníku boli v pestrej náplni festivalu mimoriadne bohato zastúpené aj dokumentárne filmy. Krátke, stredometrážne i celovečerné, boli súčasťou zostavy takmer všetkých hlavných sekcií.
Sekcia Nové filmy priniesla najviac dokumentárnych titulov, boli to tematicky i formálne rozmanité filmy z Poľska, Čiech i zo Slovenska, ktoré boli vyprodukované v posledných dvoch rokoch. Napríklad z poľskej produkcie to boli celovečerné observačné dokumenty Tomasza Wolského Lekári (Lekarze, 2011), o zákulisí prevádzky veľkej nemocnice, ako aj autorov ďalší dokument Palác (Pałac, 2012), ktorý prináša pohľad do zákulisia varšavského Paláca kultúry. Empatický portrét mladej rádovej sestry v súčasnom Rusku je náplňou dokumentu Kde je Sonia? (Gdzie jest Sonia?, 2012) režisérky Radky Franczak. V produkcii HBO bol nakrútený dokument Miliarda šťastných ľudí (Miliard szczęśliwych ludzi, 2011, rež.: Maciej Bochniak), ktorý referuje o ambíciách poľských hudobných producentov uspieť s produkciou pop music na obrovskom zábavnom trhu Číny. Ale v Cieszyne sa premietal tiež sympatický experimentálny animovaný dokument Papierová škatuľa (Papierowe pudełko, 2011, rež.: Zbigniew Czapla), ktorý na pôdoryse koláže záplavami poškodených rodinných fotografií prináša zaujímavé filmové zamyslenie o pominuteľnosti všetkých vecí.
Český dokument v Kine na hranici reprezentovali napríklad tituly Pod sluncem tma (2011) režiséra Martina Marečka, či minuloročný laureát jihlavského festivalu - film Pevnost (2012), režisérskej dvojice Lukáš Kokeš, Klára Tasovská, alebo český dokumentárny hit sezóny Dva nula (2012) Pavla Abraháma, o priebehu tradičného derby Sparta – Slávia, ktoré bolo observované 22 kamerami, obrátenými do hľadiska.
Dokument Karel Reisz, ten filmový život (2012) režisérky Petry Všelichovej priniesol striedmy a formálne klasický biografický portrét významnej osobnosti svetovej kinematografie, ktorý popri nesporných informatívnych kvalitách divákom sprostredkoval aj čosi naviac: energiu mimoriadnej tvorivej osobnosti a pôsobivé obrazy i pútavé epizódy z jeho pôsobenia v kontexte konkrétnej epochy, v jednotlivých desaťročiach druhej polovice minulého storočia. Predovšetkým z určitej exkluzivity sveta bezdomovcov, prežívajúcich na starom evanjelickom cintoríne v pražských Strašniciach, čerpá dokument Davida Vondráčka Láska v hrobě (2012).
Slovenskú dokumentárnu tvorbu medzi novšími filmami reprezentoval sporný, „estetikou“ televíznych reality show poznačený dokument Cigáni idú do volieb (2012) režiséra Jara Vojteka, ale tiež absolvenský film (Akadémia umení v Banskej Bystrici) Mareka Janičíka Kino Svet (2012), či na viacerých festivaloch už vavríny zbierajúce Zvonky šťastia (2012) režisérskej dvojice Jana Bučka, Marek Šulík.
Možno je v tom určitá zhoda okolností, no možno aj zámer, keďže Kino na hranici sa od počiatkov vedome hlási k duchovnému odkazu spolupráce Poľsko – československej solidarity z obdobia neslobody – na prehliadke v sekcii Nové filmy sa objavili až tri tematicky veľmi príbuzné dokumenty: Wrocław Václava Havla (2013) režiséra Pawła Woldana, Náš Vašek. Moc bezmocných (Nasz Waszek. O sile bezsilnych, 2012) režisérky Krystyny Krauze, a napokon aj dokument Stredná Európa ide za slobodou (Europa Środkowa idzie na wolność, 2012) režiséra Mirosława Jasińského. Vo všetkých troch tituloch sa objavili historické fragmenty z pôsobnosti Poľsko-československej solidarity, epizódy z kontaktov disidentských skupín z oboch krajín, obrazy vzájomných vzťahov vedúcich osobností politického boja za slobodu na sklonku osemdesiatych rokov a v rokoch deväťdesiatych.
Ale zaujímavé dokumenty priniesli aj ďalšie sekcie prehliadky. Tak napríklad v retrospektíve Petra Solana sa premietala krátka filmová impresia z filatelistického podujatia Burza (1968), či protivojnový dokument využívajúci animáciu Len lístok poľnej pošty (1977), ako aj Solanov pôsobivý film Balkón plný plienok (1978), ktorý prináša obraz rodičovskej obety v každodennej opatere postihnutého dieťaťa .
A v spoločnej retrospektíve otca a syna Ondříčkovcov sa premietali dokumenty z počiatkov filmárskej kariéry Davida: Om... (1990), o prvej návšteve Dalajlámu v Československu, či dokumentárny prehľad výseku českej rockovej scény Prouza a Priessnitz (1992).
25 rokov filmového štúdia Kalejdoskop
Hoci sa organizátori prehliadky k svojmu pätnástemu jubileu stavali pomerne rezervovane, celkom bez osláv sa to tento rok v Cieszyne nezaobišlo. A boli to oslavy nanajvýš opodstatnené, nielen preto, že išlo o guľaté výročie - štvrťstoročie, ale najmä preto, že jubilujúce filmové štúdio Studio Filmowe Kalejdoskop predstavuje mimoriadny produkčný a tvorivý prínos do poľskej národnej kinematografie, často s presahom aj do širšieho medzinárodného kontextu.
Štvorica zanietencov, Zbigniew Domagalski, Janusz Skałkowski, Wojciech Szczudło a Piotr Śliwiński založili už koncom mája roku 1988 nezávislú produkčnú filmovú spoločnosť, ktorá odvtedy vyprodukovala niekoľko celovečerných hraných filmov (Nadzieja, 2007, réžia Stanisław Mucha, Hel, 2009, réžia Kinga Dębska, Śluby panieńskie, 2010, réžia Filip Bajon), viacero krátkych hraných filmov, no predovšetkým desiatky pozoruhodných filmových dokumentov. Sú medzi nimi aj viaceré významné tituly Marcela Lozinského (Wszystko może się przytrafić, 1995, Żeby nie bolało, 1998, či Jak to się robi, 2006), no predovšetkým dokument 89 mm od Európy (89 mm od Europy, 1993), ktorý bol vo svojej kategórii nominovaný na Oscara. Ale tiež ďalšie, na mnohých festivaloch oceňované dokumenty ako Syberyjski przewodnik (2005, réžia Maciej Migas, Jędrzej Morawiecki), Kino objazdowe (2005) režiséra Marcina Sautera, či Benek blues (1999) režisérky Katarzyny Maciejko-Kowalczyk.
V rámci retrospektívy sa v Kine na hranici premietlo niekoľko pozoruhodných titulov zo štvrťstoročnej činnosti štúdia. Vlastne zaujímavým dokumentom je v určitom zmysle aj celkom prvý film štúdia, hraná črta Prelud (Widmo, 1990) režiséra Witolda Iwaszkiewicza, v ktorej jediný hlavný protagonista Jerzy Trela blúdi pustými priestormi prázdnej budovy ústredného výboru štátostrany (PZPR - Poľská zjednotená robotnícka strana). Okrem symbolického posolstva o porážke totality je film totiž aj unikátnou prehliadkou smrteľníkom bežne nedostupných partajných interiérov, ktoré sa pri realizácii podarilo zaznamenať doslova v hodine dvanástej (producent filmu Piotr Śliwiński pripomenul výstižnú historku o tom, ako v čase nakrúcania filmu vyplácal robotníkom prémie za to, aby nepracovali. V tom čase prebiehajúca rekonštrukcia na varšavskú burzu cenných papierov sa tak chviľu pozdržala, a bolo možné zachytiť ešte pôvodnú podobu priestorov).
Vo výročnej retrospektíve nemohla samozrejme chýbať klasika 89 mm od Európy (1993), ktorú v pestrej dramaturgii dopĺňali ďalšie tituly: Kiedyś w Afryce (2009) režiséra Piotra Jaworského, dokument rekonštruujúci trochu prekvapivú epizódu z dejín - o koloniálnych snoch medzivojnového Poľska, či invenčný portrét úspešného, svetovo etablovaného grafika Andrzeja Dudzińského Dudi (2006), ktorý v autorskej spolupráci s protagonistom nakrútila režisérka Małgorzata Łupina, ale tiež film z povojnového Afganistanu Bóg jest z nami, mężczyznami (2005) režiséra Jana Sosińského, či podmanivú rekapituláciu minulosti prostredníctvom amatérskych filmových záberov Świat moich wujków (2000), režiséra Krzysztofa Magowského.
V programovej sekcii Rieka sa popri hranej klasike (Řeka Josefa Rovenského z roku 1933), či novších kinohitov (napríklad Rafťáci Karla Janáka z roku 2006) a niekoľkých kratších dokumentov s témou vodných tokov premietal aj najnovší producentský počin štúdia Kalejdoskop, celovečerný dokument Visla, od prameňa do ústia (Wisła. Od źródeł do ujścia, 2013) režiséra Paola Volponiho.
Dlhý víkend...
Prehliadka Kino na hranici priniesla na svojom pätnástom ročníku 120 filmov rozmanitých druhov, žánrov, minutáže, filmy staršie, nové i najnovšie. Tento rok bol mimoriadne bohatý na uvedené dokumentárne filmy. Okrem toho bolo súčasťou festivalu aj päť koncertov, výstavy, ďalšie sprievodné akcie. Početné boli aj stretnutia divákov s tvorcami uvádzaných filmov (režiséri, producenti, predstavitelia). Profesionáli z branže z višegrádskych krajín rokovali už po piaty krát v sprievodnej sekcii Stretnutie na hranici, ktorej súčasťou bol aj pitching, zameraný na mladých tvorcov a producentov.
Začiatkom mája, počas tzv. poľského dlhého víkendu (obsahujúceho sviatky 1. a 3. mája) vládla v meste na Olši opäť pravá cinefilská atmosféra a potvrdilo sa, že prostý záujem o filmy susedov môže byť dobrým motorom hodnotného a mnohotvárneho podujatia. Niet pochýb o tom, že tak môže byť aj nabudúce.
- od vzniku Československa v roku 1918 až k súčasným nástupníckym krajinám