Festival>>Krakov 2014

Krakov 2014

Ešte stále (aj) filmy...

jún 2014 Tomáš Hučko

„Filmy? Znovu filmy?“ Touto sugestívnou otázkou (citát repliky z jedného zo súťažných filmov) „provokovala“ obálka katalógu festivalu už minulý rok. A filmov v hojnom množstve bolo v Krakove i tento rok. Do štyroch súťaží festivalu ich výberová komisia (zložená zo sedemnástich členov!) vyberala z viac ako troch tisícok prihlásených diel.

Jeden z najstarších európskych filmových festivalov sa v Krakove konal v posledný májový týždeň, od 25.5. až do prvého júna. Bol to už 54. ročník Krakovského filmového festivalu .

V aktuálnej kondícii sa festival pýši štyrmi súťažami. Do súperenia hudobných dokumentov DocFilmMusic sa dostalo rovných desať celovečerných titulov. Súťaž dokumentárnych filmov vyplnila dvadsiatka diel, pričom polovicu tvorili diela s minutážou do hodiny (nad 30 minút), druhú polovicu dokumenty celovečerné (viac ako hodinové).

Tridsaťdeväť titulov sa zišlo v súťaži krátkometrážnych filmov, z toho dokumentov (do 30 minút) bolo trinásť, zvyšok tvorili krátke hrané filmy a animácie. Poľskú národnú súťaž vyplnilo celkom štyridsaťjeden titulov, vedľa krátkych hraných a animovaných filmov súťažilo tiež dvadsaťdva dokumentov.

Na festivale sa samozrejme premietalo množstvo titulov aj v nesúťažných sekciách: výnimočné dokumenty priniesla retrospektíva tohtoročného laureáta čestného ocenenia Drak drakov ( Smok Smoków ) Bogdana Dziworského, ale i mnohých ďalších špeciálnych nesúťažných sekcií, napríklad V ohnisku: Veľká Británia, Príbehy zo sveta, Zvuky hudby, Laureáti festivalov, Noc videoklipov a ďalších.

V nesúťažnej sekcii Niekde v Európe sa premietal aj slovensko – český dokument Ladislava Kaboša Všetky moje deti a v novej festivalovej sekcii Docs + Science bol v pätici populárno-vedeckých filmov premietaný ďalší slovenský reprezentant, prírodopisný film Vlčie hory Erika Baláža. Inak sa tento rok Krakovský filmový festival zaobišiel celkom bez slovenskej autorskej účasti.

Kde sa koná festival?

Trend v diverzifikácii festivalových lokalít, nastúpený minulý rok, tento rok pokračoval. Filmy sa premietali celkovo na desiatich miestach! Kinu Kijów a dvom klubovým sálam MOS -u sekundovali Kino Mikro, Kino pod baranami – červená a modrá sála, Kino Agrafka, letné kino Kino pod Wawelem, a dve nové miesta projekcií sú v Ars Reduta a v Aula Bogdanka na AGH (Akademia Górniczo-Hutnicza).

Predovšetkým sa však opäť otvorilo nové (vlani ustanovené) „paralelné centrum“ festivalu v priestoroch MOS -u ( Małopolski Ogród Sztuki ) na Rajskej ulici. Zrejme sa osvedčilo. V špecifickom kultúrnom stánku sa premietali súťažné filmy vybraných kategórií – v dvoch stredne veľkých kinosálach, v MOS 1 a v MOS 2 .

Okrem toho bola na Rajskej aj tento rok zriadená recepcia podujatia, pod strechou MOS -u pracovala festivalová kancelária, a tu bola vytvorená aj Industry zóna s „targami“, na ktorých akreditovaní návštevníci mohli individuálne pozerať filmy zo súťaží i z niektorých mimosúťažných sekcií.

Možnosť prístupu k filmom na desiatkach počítačov je doslova nutnosťou, pokiaľ majú zainteresovaní odborníci získať reprezentatívny prehľad o náplni súťaží. Z návštev na jednotlivých predstaveniach to dnes už jednoducho nie je možné, predstavenia sa prekrývajú (i keď každé sa v celotýždňovom programe festivalu opakuje), vidieť všetky súťažné tituly v kinosále je jednoducho nad ľudské možnosti. Filmov je naozaj veľa...

Tradičné krakovské festivalové centrum v kine Kijów funguje naďalej. Vo veľkej sále kina sa konalo slávnostné otvorenie festivalu, na ktorom sa v premiére premietal poľský hudobný celovečerný dokument o Czesławovi Niemenovi Sen o Varšave (Sen o Warszawie) režiséra Krzystofa Magowského.

Vo festivalovom „prime-time“ o 20.00 sa Kijowe premietali tiež niektoré predstavenia zložené z filmov národnej súťaže.

Na scéne veľkej sály odovzdali Krzystof Gierat (riaditeľ festivalu) a Tadeusz Lubelski (predseda programovej rady KFF) čestné ocenenie Drak drakov a samozrejme sa tu tiež v sobotu večer festival zatvoril, keď predtým v zaplnenej sále autori víťazných filmov prevzali z rúk porotcov ocenenia vo všetkých kategóriách.

A napokon filmy...

Aké teda boli filmy tohtoročného festivalu? S rizikom určitej generalizácie, ale natíska sa jednak dojem určitej priemernosti. V jednotlivých súťažiach boli zaradené mnohé takpovediac poctivé dokumenty, ale aj niekoľko konjunkturálnych diel či slabších titulov z iného dôvodu (z akého, to je na tému samostatnej úvahy...).

A hoci žiaden dokument, ani z tých „poctivých“, neprekvapil obzvlášť objavným tematickým záberom či originálnym filmovým výrazom, viaceré filmy jednak zaujali.

Medzi tematicky prínosné tituly patril napríklad film dánskej režisérky Karen Stokkendal Poulsen Mediátori (The Agreement), v ktorom autorka trpezlivo a z mimoriadnej blízkosti zaznamenáva priebeh komplikovaných kancelárskych rokovaní, ktoré s politickými predstaviteľmi Kosova a Srbska vedie bruselský negociátor Robert Cooper. Filmu sa podarilo sprostredkovať vecné, no najmä psychologické nuansy dejinných procesov, ktoré nedokáže zaznamenať žiadne televízne spravodajstvo.

Aj sýrsko-nemecký dokument Návrat do Homs (Return to Homs), ktorý s nasadením života nakrútil režisér Talal Derki, prináša výnimočné obrazy zápasu s autoritatívnym režimom sýrskeho prezidenta Assada. V autentických záznamoch činnosti dvoch mladých idealistov, Basseta a Ossamu je plasticky vykreslená podstata a súvislosti konfliktu, ktorý väčšinou len povrchne poznáme z denného spravodajstva médií.

Fínsky celovečerný dokument Zamilovaní v záhradách (Garden Lovers) režisérky Virpi Suutari zaujal predovšetkým svojou formálnou vycibrenosťou (najviac sa na nej podieľa kamera, za ktorou stál Heikki Färm) v pohľade na hobby záhradkárov, ktorí v kreovaní svojich vymedzených teritórií nachádzajú neraz adekvátne naplnenie svojich životov.

Poľsko-nemecký koprodukčný dokument Efekt domina (The Domino Effect) režisérskeho dua Elwira Niewiera a Piotr Rosołowski z intímnej blízkosti sleduje život zvláštnej partnerskej dvojice: ministra športu separatistickej abcházskej republiky (odštiepenecké územie Gruzínska uznané Moskvou) a jeho oveľa mladšej manželky, opernej speváčky z Ruska. V záujme zvýšenia medzinárodnej prestíže krajiny iniciuje minister usporiadanie majstrovstiev sveta v hre domina. Ôsme majstrovstvá sa teda konajú v hlavnom meste Abcházie Suchumi...

V súťaži krátkych dokumentov zaujal ešte bolívijsko-španielsky dokument Minerita, v ktorom režisér Raúl de la Fuente prináša dokumentárnu skicu otrasných životných pomerov troch žien z prostredia baníckej kolónie v bolívijských horách. Samostatne žijúce ženy si na živobytie zarábajú pri triedení rudy, či ilegálne fárajú do rizikových štôlní a osobnú bezpečnosť po zotmení si chránia s pomocou kúskov dynamitu, ktoré rozhadzujú do terénu.

Z národnej súťaže poctivým prístupom k téme z nedávnej histórie zaujal film Vzbura (Był bunt), ktorý nakrútila režisérka Małgorzata Kozera. Film sa vracia do obdobia bezprostredne po víťazstve Solidarity v prvých slobodných parlamentných voľbách v Poľsku v júni 1989, keď v očakávaní všeobecnej amnestie vypukla v niektorých väzeniach vzbura. S využitím výpovedí mnohých pamätníkov a s pomocou neraz unikátnych archívnych záberov sa autorke podarilo zostaviť zmysluplnú filmovú štruktúru, ktorá nebola len púhou rekapituláciou dejinných udalostí, ale dokázala ozrejmiť aj zásadné spoločenské procesy v širších súvislostiach.

Ako to dopadlo...

Na záver ešte niektoré výsledky súťaží, z hľadiska „súperenia“ dokumentov.

Porote medzinárodnej súťaže dokumentárnych filmov predsedal Wojciech Staroń (v roku 2011 získal Zlatý roh za najlepší dokument za film Argentínska lekcia).

Porota cenu Strieborný roh za najlepší stredometrážny dokument prisúdila izraelskému filmu Veríš na lásku? (Do You Believe in Love?) Dana Wassermana. Je to 50 minútový portrét paralyzovanej ženy, ktorá s pomocou najbližšej rodiny prevádzkuje úspešnú sňatkovú kanceláriu. Tova, sama roky žijúca v harmonickom manželstve, pomáha ľuďom rôzneho veku nájsť svoju „druhú polovicu“.

Strieborný roh za najlepší celovečerný dokument získal sýrsky režisér Talal Derki za sýrsko-nemecký film Návrat do Homs (Return to Homs). Tento film získal aj cenu študentskej poroty súťaže dokumentov.

Cenu Zlatý roh za najlepší dokument súťaže (bez ohľadu na minutáž) získal poľsko-nemecký film Efekt domina (The Domino Effect) režisérskeho dua Elwira Niewiera a Piotr Rosołowski.

V súťaži krátkometrážnych filmov Strieborného draka za najlepší dokument získal kubánsky film Veľký dom (The Big House) autorky Juliette Tounin. Je to pomerne strohá observácia z prostredia domu budúcich matiek, kde sa medzi čakajúcimi ženami ocitne i pätnásťročná Yudi.

Raúl de la Fuente získal v tejto súťaži čestné uznanie za svoj film Minerita.

V poľskej národnej súťaži cenu Strieborného lajkonika za najlepší dokument získal Jan P. Matuszyński za svoj film Deep Love. Jeho hrdina Janusz sa napriek vážnemu zraneniu pri potápaní nehodlá vzdať svojej lásky k vodnej hlbočine a s pomocou partnerky napĺňa svoje sny.

Cenu Macieja Szumowského získal Paweł Łoziński za film Werka - portrét prostej robotníčky, ktorá si v zrelom veku osvojila postihnuté dieťa.

Študentská porota poľskej súťaže prisúdila svoju cenu dokumentu Efekt domina (The Domino Effect).