Je film Ľudia v nedeľu hraný, alebo dokumentárny? Napokon, prelínanie hraného a dokumentárneho filmu už oddávna nie je vôbec neobvyklé. V určitých obdobiach si režiséri fabulovaných príbehov od dokumentárneho filmu s obľubou požičiavali čo – to z ich výrazu (napríklad reportážny štýl kamery, „dokumentarizmus“ evokovalo tiež nakrúcanie v autentických prostrediach, či angažovanie nehercov – naturščikov apod.) Inokedy zas dokumentaristi z rôznych príčin využívajú dramaturgické a realizačné postupy typické pre hraný film. Inscenácia a rekonštrukcia sú za dodržania istých podmienok už dávno legitímnou súčasťou realizácie dokumentu, stretávame sa však aj s problematickejším užívaním inscenácie a využitia fabulácie, keď motiváciou je skôr snaha vyjsť ústrety masovému vkusu diváka, jeho návykom k stereotypom filmovej narácie. Tak či onak, dokumentárny a hraný film sa v mnohých prípadoch vzájomne plodne ovplyvňujú v prospech diela a diváckeho zážitku a funguje to často aj bez zbytočných komplexov z akejsi druhovej čistoty. Pravda, trochu znervózňujúca pritom môže byť neistota, ako ten - ktorý titul onálepkovať, zaradiť, zaškatuľkovať. Hraný alebo dokumentárny? Polohraný dokument, polodokumentárny hraný film? V konkrétnom prípade filmu Ľudia v nedeľu celkom vedome ponúkam do systematického chaosu a terminologického babylonu ďalší výklad. Podľa mňa je ten film hraný aj dokumentárny zároveň. Obsahuje čisto dokumentárne pasáže, neuveriteľne výstižné vykreslenie atmosféry mesta a rekreácie a popri tom aj pasáže jednoznačne fabulované a hrané, aj keď naturščikmi. Lebo čo „dokumentárne“ je napríklad na večernej zvade partnerov o postavení striešky klobúka, ústiace do vtipného vzájomného ničenia si fotografií filmových idolov. Odohráva sa to všetko v ateliérových kulisách a v príslušnom zasvietení, a je to všetko milé a vtipné, ale jednak v duchu klasického ponímania mizanscény hraného filmu. Naopak, jednotlivé autentické zábery berlínskych exteriérov, ale aj rozsiahlejšie dokumentárne sekvencie (napríklad z masového víkendového exodu berlínčanov z mesta, či scény kúpania sa na pláži Wansee, ale ani epizóda fotenia rekreantov plážovým fotografom) neobsahujú nič, čo by prezrádzalo akúkoľvek významnú režijnú realizáciu obvyklú v hranej kinematografii. No čo je vo filme Ľudia v nedeľu vynikajúce, je spôsob, ako sú tieto dva prístupy, dve zásadné polohy jedného diela spolu skĺbené do jedného organického filmového tvaru. Nezlievajú sa pritom, neprechádzajú nebadane jeden do druhého, „nepodvádzajú“ diváka tak, že fabulované motívy by sa nám zaliečali ako dokumentárne a naopak, autentické motívy nie sú vopred naprojektované a následne realizované, inscenované či aranžované. Pravda, až tak „posvätný“ nie je ani tento film. V podstate však nejde o nejaké „hriechy“, ide o toto: popri hlavných postavách príbehu a ich rovnomenných laických predstaviteľoch listina osôb a obsadenia na filmportal.de uvádza aj štyri postavy chodcov, interpretované (ne)hercami s konkrétnymi menami. Je medzi nimi aj Kurt Gerron,  populárny nemecký kabaretný a filmový herec medzivojnového obdobia², ktorý si zahral jednu z drobučkých úloh práve v krásnej dokumentárnej sekvencii s fotografom na pláži. Výnimka potvrdzujúca pravidlo, obzvlášť pre všetkých tých, ktorým Gerronova fyzická podoba nie je známa.

Keď sa okolo nedeľného poludnia v kine Mír končila projekcia filmu Ľudia v nedeľu, diváci počas záverečných titulkov spontáne tlieskali. Vyjadrenie priazne filmu a jeho tvorcom je prirodzené najmä vtedy, ak je niekto z realizátorov či predstaviteľov diela na projekcii fyzicky prítomný, napríklad pri príležitosti retrospektívneho uvedenia a podobne. Nuž v Uherskom Hradišti sa prítomným autorom tuším tlieskalo vždy, a nie je teraz podstatné, či to niekedy nebol skôr zdvorilostný potlesk ako prejav spokojnosti. Stalo sa však, že sa zatlieskalo i premietnutému filmu, ktorého autori neboli v sále – o to je takéto vyjadrenie samozrejme úprimnejšie a cennejšie! No že sa spontánne tlieskalo filmu, ktorý vznikol pred rovnými osemdesiatimi rokmi (v roku 1929, premiéru mal vo februári 1930) a ktorého autori už dávno nie sú medzi živými, jednak trochu prekvapilo. Je to však jednoznačný dôkaz, že umenie smrteľných ľudí neumiera, že ak je ozajstné, je stále živé. Tlieskal som pochopiteľne tiež...

A komu vlastne? Kto sú tí nadšení “amatéri”, ktorí v predvečer zvukového filmu nakrútili ten neuveriteľne svieži, moderný a “vzdušný” film plný talentu, mladosti, vitality a ľudskosti³? Nuž, s autorstvom to tiež nie je celkom jednoznačné. Aktuálne titulky filmu uvádzajú režisérov dvoch: Robert Siodmak a Edgar G. Ulmer. Scenár podľa reportáže Kurta Siodmaka napísal Billie Wilder. A za kamerou stál už spomínaný Eugen Schüfftan. Na filmportal.de sa ako spolurežisér spomína ešte Rochus Gliese, ktorý vraj spolupracoval v prvých dňoch nakrúcania. A ďalšie zdroje (napríklad wikipedia) medzi režisérov uvádza aj Freda Zinnemanna. Toho za spolurežiséra pasuje aj katalóg filmovky a okrem toho nielen Roberta, ale oboch surodencov Siodmakovcov. Ale napokon, až tak dôležité to hádam ani nebude, veď úprimný potlesk si zaslúžia naozaj všetci, čo nejako priložili ruku k tomuto výnimočnému filmovému dielu. Že to boli pravoverní „amatéri“ a nie diletanti, potvrdzuje aj ich neskoršia filmová kariéra. Edgar B. Ulmer sa stal nekorunovaným kráľom tzv. B filmov, bratia Siodmakovci majú za sebou úspešnú tvorivú filmovú dráhu v zámorí i v Európe. A hoci ani najprestížnejšie ocenenia nemusia vždy vyjadrovať skutočné kvality, jednak Billy Wilder ani Fred Zinnemann svoje sošky Oscarov vo svojich  časoch určite nedostali iba za úspešný lobing svojich producentov. To by Sunset Boulevard, Niekto to rád horúce, Byt, či Na pravé poludnie a niektoré ďalšie filmy boli už dávno zabudnutými titulmi...