Ja viem, obyčajne sa zvykne pýtať zima: čo si robil v lete? Lenže občas to môže byť aj naopak, napríklad: Letný filmový seminár 4 živly, ktorého 14. ročník sa v Banskej Štiavnici bude konať cez veľké prázdniny, mal už vo februári čosi ako predohru: trojdňový Zimný filmový seminár 4 živly(24. až 26. februára 2012). Podľa slov organizátorov je zimná verzia akýmsi preddavkom letného seminára, ktorý v auguste bude rámcovaný témou Hranice.

“Pri dramaturgii seminára nám je vždy ľúto, keď musíme vyradiť niektoré filmy alebo celé línie témy. Zimné živly nám umožnia venovať sa jednej linke viac do hĺbky,” vysvetľuje v tlačovej správe Daniela Chlapíková, organizátorka podujatia. V súlade s letným programom dramaturgiu zimnej prehliadky zastrešilo čosi ako ústredné heslo „Tí druhí“.

Kto sú to „tí druhí“? Nie my. Ale kto sme my? Kde je hranica medzi my a oni? Medzi my a tí druhí? Kto a prečo už nie sú my?

Organizátori to vidia takto: „...4 živly sa pozrú za naše južné hranice a na hranice v nás, ktoré robia z iných tých druhých. Ponúknu kolekciu slovenských a maďarských filmov, reflektujúcich vzájomné vzťahy, ako aj vzťahy k iným menšinám, ktoré v obidvoch krajinách žijú alebo žili. Zaujímavými budú najmä filmy, skúmajúce stereotypy myslenia na oboch stranách a lektorské úvody (diskusie), ktoré im dodajú širší historický a sociologický kontext.“

Takže kto sú tí druhí? V Štiavnici sa premietali filmy o Maďaroch, Židoch a Rómoch žijúcich na Slovensku, ako aj o Slovákoch a Rómoch z Maďarska. V „hranom dokumente“ Róberta Lakatosa boli tí druhí transylvánski Rómovia, ktorí sa vybrali najprv do Viedne, a potom dokonca až do Egypta.

Kurióznym dokumentom podoby oficiálnych povojnových vzťahov Československa a Maďarska je dobovou politikou a rétorikou výrazne poznačený 14 minútový propagandistický dokument Viktora Kubala Aby sme v pokoji žili z roku 1946. Cieľom filmu je vysvetliť nevyhnutnosť dobovej politickej praxe, obhájiť sporný odsun Maďarov z povojnového Československa. Respektíve vzájomnú výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, pretože na oboch stranách hranice žili menšiny. Titul je doslova nasiaknutý predsudkami a demagógiou: v druhej svetovej vojne porazení Maďari sa na etnickom princípe klasifikujú ako pôvodcovia zla, sú vraj odvekými strojcami národnej neznášanlivosti a územnej rozpínavosti... Film určite nie je príjemným zážitkom, rozhodne je však poučný.

Prehliadku v piatok večer otvorila projekcia najnovšieho hraného filmu Martina Šulíka Cigán. Premietal sa v Komunitnom centre sídliska Šobov na kopci nad Štiavnicou, publikum bolo „ukážkovo“ multikulturálne pomiešané z miestnych obyvateľov a z návštevníkov. Keď sa po filme v sále rozprúdil rómsky bašavel (tanečná zábava), na muziku v štýle rom popu si zatancovali všetci, čo mali chuť.

Možno je to len náhoda, ale Zimný filmový seminár 4 živly svojimi filmami rámcovali súrodenci Šulíkovci. V piatok večer na Šobove to bol spomínaný Cigán staršieho z bratov – Martina a v nedeľu podvečer v Art Café prehliadku uzatvárala projekcia dokumentu Mareka Šulíka Cigarety a pesničky (dokumentaristický pohľad na spoluprácu rómskych a nerómskych hudobníkov), po ktorej nasledovala ešte prezentácia nového projektu OZ Žudro, venovaného modernej rómskej hudbe - Neve Giľa (Nové piesne).

Stretnutie dvoch titulov s rovnakým základným tematickým záberom (súčasné podoby života rómskeho etnika na spoločenskej periférii), stvárnené v druhovo odlišných audiovizuálnych „správach“, evokuje zaujímavé porovnania, zamyslenie. Aj bez ambícií o hlbšie hodnotenie úrovne jednotlivých diel sa jednak natíska príležitosť porovnať možnosti a prostriedky, ktoré ten – ktorý titul v tvorbe obrazu zo súčasného života Rómov využíva. Tá príležitosť je o to lákavejšia, že motív etnologického záujmu o hudobnú produkciu obyvateľov rómskych osád – čo je kľúčovým tematickým východiskom dokumentu - prináša aj hraný film ako jeden zo svojich motívov. A tak v Cigánovi navštevuje rómsku osadu aj nadšená etnologička, spolu so svojim profesionálnym tímom spolupracovníkov (fotograf a zvukár – ten je tak trochu rasovo predpojatý – a zhodou okolností ho vo filme stvárňuje ďalší zo súrodencov – Anton Šulík).

Možno, že ja som „druhovo predpojatý“, ale z porovnania schopností vystihnúť nielen atmosféru ale i hlbšiu podstatu, podľa mňa jednoznačne lepšie vychádza dokument. Darmo väčšinu postáv hraného filmu predstavujú neherci, autentickí obyvatelia rómskych osád, jednak scenáristom pripravené zápletky a režijnými zámermi vedení predstavitelia v pôsobivosti zaostávajú pred silou autentického výrazu, ktorý prináša dokument. Jeho obsah je pritom veľmi prostý – na podnet muzikologičky a entologičky Jany Belišovej (a s jej účasťou) nakrútili Marek Šulík a Jana Kovalčíková „obyčajný“ záznam toho, ako sa niekoľko hudobných interprétov – spevákov z rómskych osád stretne s dvoma profesionálnymi hudobníkmi (Jozef Lupták, Boris Lenko) v evanjelickom kostole vo Veľkom Slavkove a nahrávajú rómske pesničky. V prestávkach medzi nahrávkami sa vyfajčí množstvo cigariet a k nielen hudobným konvergenciám neskôr prispeje aj sympatický černošký perkusionista Thierry.... Energia spontánneho hudobného prejavu všetkých je okúzľujúca, filmári sú empatickí, v záznamoch diania sa spoliehajú predovšetkým na reportážnu metódu, „nečarujú“ kinematografickými kúzlami, nechajú naplno pôsobiť skutočnosť. Sem – tam sa čosi opýtajú. Po niekoľkých dňoch sa nahrávanie skončí, speváci sa vracajú do svojich domovov, do starých koľají. Na prvý pohľad sa nič nezmenilo. Ale jednak, odznelo množstvo dobrej hudby, podarilo sa nahrať cédečko. A vznikol napokon aj film, zmysluplný dokument.

Prehľad dejinného filmového obrazu Rómov v slovenskom dokumente nakoniec korunoval absolventský film Daniely Rusnokovej z roku 2006 O Soni a jej rodine, ktorý je okrem iného aj dobrým príkladom toho, ako nová technika – digitálne video - umožňuje prenikať aj k donedávna nepostihnuteľným intímnym sféram skutočnosti. Autorka prináša pôsobivé obrazy zo života rómskej ženy, mnohonásobnej matky z osady v Rudňanoch.

Škoda, že sa v zostave nenašiel priestor pre niektorý z filmov zo šesťdesiatych rokov (napríklad niektorý z titulov Ladislava Kudelku), ktoré charakterizuje nielen nový dokumentaristický výraz podmienený dobovou technikou (synchrónne výpovede, operatívne snímanie a pod.) ale ktorý prináša tiež nový tvorivý étos, snahu o poctivý prístup k zložitej tematike. Ale veď napokon Zimné živly boli čosi ako chutné „predjedlo“, určite sa na niektorom z ďalších podujatí dostane aj na ďalšie podnetné tituly.