Vlastne to ani nie je dokumentárny film, napokon tak nie je deklarovaný ani autormi či producentami. Je to film hraný: má príbeh (aj keď len jednoduchý), neherci predstavujú predpísané roly, nie vlastné osudy (to sa týka zrejme predovšetkým hlavných postáv, v epizódnych možno „naturščici“ predstavujú aj samých seba). V tom filme nájdete aj animované vsuvky, ktoré sú výtvarnou vizualizáciou pocitov hlavnej predstaviteľky. No a mimoriadne silná je tzv. dokumentárna vrstva. Podieľa sa na nej nielen spomínaná participácia viacerých autentických ľudských postáv v epizódnych úlohách, ale aj spôsob snímania konania tých hlavných, preferuje sa reportážny výraz kamery. V neposlednom rade je to potom aj dôraz na pôvodnú, neštylizovanú atmosféru prostredí a podobne. Ten film je okrem iného aj zaujímavým a poučným príspevkom do dnes tak populárnej diskusie k problematike neurčitých hraníc dokumentu a filmu hraného. A preto stojí za to napísať zopár postrehov k titulu aj na tomto mieste.

Hraný debut Ivety Grófovej Až do mesta Aš je v slovenskej distribúcii od 13. septembra 2012, predtým otváral piešťanský Cinematik, kam už dorazil s určitou aureolou z veľkého festivalu: v Karlových Varoch bol film uvedený v súťažnej sekcii Na východ od Západu. Kým sa premietol v Piešťanoch, uvideli ho ešte diváci na letnom seminári Štyri živly v Banskej Štiavnici. V domácej dennej aj odbornej tlači má film od leta prevažne priaznivé kritiky, slovenskí filmoví akademici sa ho navyše prednedávnom rozhodli nominovať do súťaže o prestížnu sošku Oscara. Je eufória z nového slovenského celovečerného hraného filmu naozaj opodstatnená?

Až v najzápadnejšom kúte Českej republiky, v pohraničnom meste Aš, sa odohráva väčšina z príbehu. Začína sa však na Slovensku. Dorotka je mladé dievča z obyčajne rómskej osady, akých je na východnom Slovensku niekoľko. Žije s rodičmi, má chlapca, s ktorým zdieľa obligátne sny o budúcom spoločnom šťastí (tu sa k slovu okrem iného dostávajú aj kreslené animácie). Keď však dievča úspešne zmaturuje, nastanú problémy. V jej živote – ale i vo filme. So súhlasom milého aj matky sa sama vydáva na púť naprieč celým bývalým Československom, až do mesta Aš. Tam sa vraj v textilnej fabrike dá dobre zarobiť. Frajer Dorotke sľúbi, že po čase za ňou do západného kúta Česka pricestuje, dovtedy sú aspoň v telefonickom kontakte, chlapec môže dievča v dohodnutých časoch sledovať aj cez internet, prostredníctvom webovej kamery umiestnenej na námestí v Aši.

Ešte predtým, ako sa začne odvíjať ďalší priebeh príbehu – teraz už z pôsobenia Dorotky v Aši - musí sa divák nejako vysporiadať s predloženou východiskovou situáciou, s rámcovým predpokladom všetkého ďalšieho diania. O čo ide? Na konci prvej dekády nového storočia totiž príbehy o dobrých zárobkoch (ozajstných či fiktívnych) v pohraničných oblastiach vyznievajú už viac než nepresvedčivo a nevierohodne. Zdá sa totiž, že socio-ekonomické pomery, ktoré kedysi z priepastných rozdielov medzi Západom a Východom mohli v určitých lokalitách stvoriť atraktívne príležitosti zárobku, sú už dlhšie minulosťou. Príznačné mohli byť ešte tak v prvých rokoch po páde totalitných režimov, odvtedy však neprebehli len masívne ekonomické, kurzové a iné zmeny, za uplynulé dvadsaťročie – prekročiac západnú hranicu bývalého Československa a zanechajúc hlboko za chrbtom aj hraničný Aš - sa napríklad mnoho investorov jednoducho k zdrojom lacnej pracovnej sily premiestnilo. Možno dokonca aj do bardejovského okresu (odkiaľ pochádza Dorotka), ale ak aj nie, tak je jednoducho nepravdepodobné, že by za málo kvalifikovanou prácou dnes maturanti z východného kúta našej republiky museli cestovať až do českého Ašu. Isteže, Slovensko so svojou vysokou mierou nezamestnanosti neponúka mladým absolventom - nota bene maturujúcim rómskym dievčatám - prácu na každom rohu, ale motivácia Dorotky trmácať sa akurát do Ašu jednak stojí na vode. Prečo dievča nehľadá podobnú, alebo aj lepšiu prácu a zárobok niekde na Západe (napríklad aj geograficky bližšie ako v najzápadnejšom kúte Česka)? Maturantka predsa cudzí jazyk ovláda aspoň na elementárnej úrovni...

Pripusťme však, že možno jednak existuje nejaký skutočný dôvod, prečo by sa v súčasnosti slovenské dievčatá s úprimnými nádejami vyberali práve do Ašu. Ale ak to tak naozaj je, zostali príčiny divákovi utajené. Ak existujú, mali byť vo filme prezentované či aspoň naznačené, aby sme akceptovali logiku konania hlavných protagonistov. Lebo inak to vnímame ako dramaturgický nedostatok.¹ No spomínaná neobjasnená motivácia nie je v tom filme scenáristicko-dramaturgickou (a samozrejme režijnou) chybou žiaľ jedinou.

Podobne „kostrbatý“ je aj vývoj niektorých postáv. Predovšetkým hlavnej postavy – Dorotky. Nielenže nie je hlbšie zdôvodnené, ale ani len naznačené, prečo je na svojom novom pôsobisku taká pasívna. Nuž dobre, vedeli by sme si to možno vysvetliť jej mentálnymi danosťami, povahou (odkiaľ sa však potom nabrala všetka guráž, s ktorou sa sama vybrala do sveta?). A prečo si potom, keď ju z práce spolu s niektorými inými ženami prepustia, jednoducho nezbalí kufre a nevráti sa naspäť domov? Dobrý zárobok v Aši nevyšiel, niet logického dôvodu, aby na západe Česka naďalej zostávala, navyše keď sa jej minú aj úspory a stratí ubytovanie na internáte. Lenže v stratégiách ďalšieho vývoja filmového príbehu – banálneho príbehu o postupnom klesaní do sociálneho a mravného marazmu – ju potrebujú v Aši pozdržať tvorcovia filmu. Preto Dorotka nebalí kufre a nenasadne na prvý možný vlak, ale pretĺka sa pripravenými „efektnými“ peripetiami.

Príbeh neprináša príznačné situácie, ktoré by zdvôvodnili konanie hrdiniek, neprináša takmer žiadnu psychológiu postáv a ich vývoj, oni jednoducho existujú, sú čosi ako bábky manipulované v stratégiách tvorcov, kde je vopred naprogramované, že majú sociálne a morálne upadať. Vzniká tak podozrenie, akoby "farbistý" obraz osobnostného pádu hrdiniek bol jediným zmyslom toho diela. Má to byť mravoučný, odstrašujúci príklad pre dnešné generácie dievčat? Pochybujem o tom, že to bude fungovať... Alebo ide nebodaj o filmárske "čvachtanie sa" v prvoplánovej atraktivite bordelov, pasákov, kuriev a iných stratených existencií? Ale veď to sme na plátnach kín videli predsa už mnohokrát, toto samotné dnes už nikoho nevzrušuje, nedojíma, ani nešokuje. Zmysel toho filmu mi uniká. Jeho téma ani príbeh mi nepripadajú výstižné, naopak, obrazy sociálnej periférie zaznamenané vo filme Až do mesta Aš sa mi zdajú byť marginálnou záležitosťou, bez hlbšieho zmyslu a veľmi vzdialené tomu, čím dnes naozaj žijeme.

Stránky DOKO sa primárne nezaoberajú otázkami scenáristickej a dramaturgickej výstavby filmovej drámy, príbehu, charakterov postáv a ich vývoja. Netrúfam si v týchto oblastiach v žiadnom prípade nikomu radiť, ale jednako sa nedokážem zbaviť podozrenia, že práve v týchto elementárnych otázkach ten film fatálne zlyháva. To, čo autori nedokážu priniesť dobre napísaným príbehom, drámou, dobre a vierohodne profilovanými charaktermi postáv, snažia sa nahradiť prenikavým dokumentárnym výrazom. Lenže takáto substitúcia nemôže fungovať. Ani vysoká miera dokumentárneho výrazu využívaná v tom titule, nedokáže nahradiť to, bez čoho sa dobrý hraný film jednoducho nemôže zaobísť. To, že titul vznikal pôvodne ako dokumentárny projekt, a do hraného príbehu sa pretransformoval niekde počas vývoja, vlastne teraz už ani nie je podstatné, diváka to nemusí zaujímať. Zorientovaný kritik si pravda môže položiť otázku, či v tomto druhovom „prepriahaní“ neväzí časť problémov výsledného diela – neprepracovanosť spomínaných fabulárnych atribútov na strane jednej a precenená dokumentárna vrstva, degradovaná v konečnom dôsledku na krehkú a zbytočnú fasádu...

Mimochodom, vysoký podiel dokumentárnosti v hranej kinematografie nie je nič prevratne novým. Najneskôr od dôb talianskeho neorealizmu je to s úspechom využívaná metóda, zaujímavé podnety priniesli aj mnohé diela českej novej vlny v šesťdesiatych rokoch. Metóda samozrejme môže byť prínosom aj dnes. Dokumentárna vrstva, autentické prostredia, autentickí ľudia, neherci, záznamy autentických situácií a podobne, to všetko môže priniesť významné obohatenie výrazu a hĺbku hraných príbehov, dramatických konfliktov. Ale nikdy v hraných filmoch celkom nenahradia jeho elementárne atribúty: precízne vypracovanie postáv, logiku ich konania, dôveryhodnosť ich motivácií, pravdepodobnosť vzťahov. Dokumentárna vrstva nemôže byť jednoducho akýmsi figovým listom, ktorý zakrýva nedostatky v scenári, v dramaturgii aj v réžii diela.