Filmy>>Čierne dni

Čierne dni

Angažované spravodajské obrazy okupácie z augusta 1968

august 2015 Tomáš Hučko

„ ak som sa v živote niekedy cítil ako skutočný filmový spravodajca, tak to boli tieto dni, keď sme od skorých ranných hodín prvého dňa vpádu, to znamená od piatej ráno 21. augusta, začali robiť v teréne. Deň čo deň sme od svitu do mrku zachytávali tie tragické okamihy a všetci sme si pritom uvedomovali aj to, že nám ide o krk, doslova o holý o život, a napriek tomu sme to robili.

Dodnes som rád, že sme to zachytili a nikdy by mi nenapadlo vybrať si inú cestu, napriek tomu, ako sa to pre mňa skončilo. Zastavením mojej dovtedajšej kariéry.“ hovorí dnes o svojom podiele na filme Čierne dni režisér Milan Černák.1

Keď na internete vyhľadávate slovné spojenie Čierne dni, zavalí vás predovšetkým ponuka odkazov na stránky o sólovom albume handlovského rapera, ktorý si hovorí Supa (vlastným menom Vladimír Dupkala). Až na nižších pozíciách ponúkne vyhľadávač aj niečo iné, napríklad román Petra Holku z roku 2005 Biele noci, čierne dni, či zmienky o básnickej zbierke Janka Jesenského. Čierne dni písal pod dojmami sťahujúcich sa mrakov nad Európou koncom tridsiatych rokov minulého storočia. Napokon sa medzi výsledkami konečne objaví aj odkaz toho, čo hľadáme: Čierne dni, zvláštne vydanie filmového týždenníka z augusta 1968. Zaznamenáva priebeh okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Vyhľadávač nepochybne odzrkadľuje preferencie relevantnej časti populácie, pričom výsledky zrejme ovplyvňujú aj nejaké marketingové stratégie. Supove texty v spojení s chytľavými, prostými hudobnými tvarmi úspešne napĺňajú kánony a klišé žánru – prototyp nasrdeného spoločenského outsidera prináša svoje pesimistické vyznania zo súčasnosti. Nuž a to sa nemohlo neprejaviť ani pri vyhľadávaní, keďže o naštvaných, so svojim životom nespokojných ľudí v tejto krajine nikdy nie je núdza. V poriadku, priznajme právo „blbej nálady“ interpreta a jeho fanúšikov a prejavme i svoju vieru v úprimnosť rapovaných pocitov z všedného života baníckeho regiónu v útlme. Ale plakať nad rozliatym ranným mliekom nemusí stačiť. Nemalo by stačiť. Bez poznania našej minulosti totiž nedokážeme pochopiť ani otázky a problémy súčasnosti. O tom, že dni augustovej okupácie Československa v roku 1968 boli skutočne čiernymi dňami, netreba mať najmenšie pochybnosti. Väčšina z ľudí, ktorí ju zažili, ich ani nemajú. A tí, čo ju nezažili, a z rôznych príčin nevedia (slovenskí stredoškoláci si vraj často mýlia udalosti rokov 1968 a 1989...), prečo vojenská intervencia a následný politický vývoj nazvaný „normalizáciou“ spôsobilo niekoľkým generáciám nemalé traumy – čierne dni nasledovali temné roky - majú dnes už dostatok príležitostí a zdrojov poznania, ktoré o augustových dňoch roku 1968 výstižne vypovedajú. Jedným z hodnotných žriedel je aj Mimoriadne vydanie Týždňa vo filme, slovenský dokumentárny film Čierne dni.

Tridsať minútový dokument, či zvláštne vydanie filmového týždenníka Čierne dni2 je predovšetkým úchvatnou reportážou o priebehu augustovej okupácie v roku 1968.

Keďže krajina žila následne viac než dve desaťročia v tzv. normalizačnom móde a predstavitelia totalitnej moci okupáciu interpretovali ako bratskú pomoc socialistických krajín kontrarevolúciou ohrozenému Československu, nebol týždenník až do roku 1989 pre verejnosť prístupný, a tak ho celé generácie nevideli. V roku 2008 ho konečne spoločným edičným počinom so SFÚ sprístupnilo vydavateľstvo Petit Press, film bol spolu s ďalšími titulmi roku 1968 publikovaný na DVD August 1968 očami slovenských dokumentaristov.

Film sa začína krátkou, rýchlou rekapituláciou niekoľkých letných udalostí, ktoré predchádzali vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Fotograficky a titulkami zahraničnej tlače sa pripomína najprv dvojstranné československo - sovietske stretnutie v Čiernej nad Tisou.

Živý, reportážny materiál prináša následne záznam priebehu bratislavskej schôdzky predstaviteľov piatich strán zo začiatku augusta (3.8.) Prináša zábery počas rokovania v sále, ale aj okamihy počas prestávky, keď delegácie obkolesené húfmi novinárov, fotografov a kameramanov vychádzajú na dunajské nábrežie.

Filmári zo schôdzky komunistických pohlavárov zaznamenávajú nielen oficiálne obrázky, ale pohotovými a takpovediac skúmavými zábermi neprotokolárneho rázu a obrázkami zo zákulisia povedia o čo naozaj ide v skutočnosti oveľa viac, ako dokážu slová komentára. Vnímavé pohľady kameramanov totiž divákovi poskytujú čosi ako čítanie medzi riadkami: dominujúci a zároveň ustarostený, ale chvíľami aj žoviálny Brežnev, sekundujúci Suslov3, náruživo pracujúci fotoreportéri...

K záberom na dunajskom nábreží komentár tak trochu newspeakovým štýlom hovorí: „Zahraniční pozorovatelia vyčkávali v prípustnej vzdialenosti iba na sprievodné javy. Do tesnej blízkosti šéfov marxistických a robotníckych strán sa počas rokovania nikto nedostal.“ A potom sa naskytne jednak blízky pohľad na sovietsku delegáciu, niektorému z kameramanov sa podarilo byť naozaj blízko, Kosyginovi4 doslova až na telo, pričom výraz jeho tváre je mnohovravný.

Nasleduje sekvencia z podpisu spoločného prehlásenia, ktorú predstavitelia signujú v zrkadlovej sále Primaciálneho paláca. Zo záberov čítame optimizmus a ilúzie československej delegácie, veľavravný je najmä záber na natešeného Dubčeka, v tej chvíli si akiste myslí, aký vynikajúci výsledok dosiahol. No sekvencia prináša aj iné výrazy tvárí a tie vravia svoje: zachmúrený je Ulbricht5 ale aj ďalší potentáti z „bratských“ strán. Pravda, autori v čase písania komentára už vedia ako to dopadlo, preto počúvame slová:

„Vznikla všeobecná deklarácia s chudobným slovníkom a formuláciami, ktoré obchádzajú terajší stav komunistického a robotníckeho hnutia vo svete. A predsa, bola tam zmienka o suverenite a tej sme sa spásne chytili.“

A potom už nasledujú zábery okupácie z 21. augusta. Aj dosiaľ strohý komentár je odrazu ešte skúpejší na slovo: „Prišlo však ťažké ráno historického augustového dňa 1968...“

Ale hovoriť ani veľmi netreba, vypovedajú obrazy, zábery. A umne použité fragmenty z rozhlasového vysielania. Prinášajú popis situácie z úst profesionálnych spíkrov, emocionálne výzvy obyvateľstvu, ako sa v nenormálnej situácii zachovať, na pokoj a pasívnu rezistenciu v rozhlasovom prejave vyzýva aj prezident republiky Ludvík Svoboda...

Obrazový a zvukový odtlačok udalostí, nádej v slovách komentára

Ten film je produktom chvíle, v ktorej vznikal. Je to spravodajský, operatívny pohľad, niet tam teda veľa priestoru pre analýzu, zhodnotenie, širšie kontexty, aj keď sa i o to do určitej miery tvorcovia usilovali. No jednak nemali časový a vlastne ani dostatočný vecný odstup od udalostí.

To, čo sa dialo v uliciach bolo dynamické, živelné, neraz iracionálne, nepochopiteľné... a bytostne sa to dotýkalo pochopiteľne aj tvorcov. Aj na nich doľahol šok, prekvapenie, trauma. Aj oni hľadali spôsoby, ako stráviť situáciu, ako jej správne porozumieť. Odzrkadľuje sa to na výraze filmu a je to celkom prirodzené. Podobne ako väčšina Čechoslovákov aj tvorcovia prechovávali v sebe nádej, vieru v prijateľné východisko, niekedy pravda prevládali ilúzie.

Slová komentára sú teda predovšetkým dokumentom dobovej viery a nádeje, že všetko ešte nie je stratené, že je ešte nejaká možnosť žiť tak ako včera, pred vpádom cudzích armád, pred 21. augustom.

Zaujímavý je vo filme predovšetkým obrazový záznam, ikonografia tých dní, udalostí. Obrazy sú to silné, dramatické, pôsobivé dodnes. Reportážna kamera je pochopiteľne nervná, montáž dynamická, niekedy až na mieru únosnosti.

Na záberoch protestujú obyvatelia proti prítomnosti vojenskej sily v uliciach našich miest, v Prahe, v Bratislave, v Košiciach, v Banskej Bystrici. Filmári sa však dostanú aj do sídiel straníckej moci na Slovensku (do kancelárií ÚV KSS na Hlbokej ulici majú filmári prístup vzhľadom na členstvo režiséra Kudelku v mestskom výbore KSS, ako to pripomína Rudolf Urc6)

A filmári si všímajú tiež prácu niektorých médií – mapujú prácu rozhlasového štúdia v Banskej Bystrici i v Bratislave (na záberoch z Bratislavy spoznávame napríklad Agnešu Kalinovú).

No vari najpôsobivejšie sú jednak obrazy toho, čo sa deje v uliciach miest. Ľudia vášnivo oslovujú vojakov na obrnenej technike. Na spontánne vzniknutej tribúne v dave rozoznávame rečniaceho Dominika Tatarku. Kamery zaznamenávajú aj potýčky demonštrantov s vojskom, ľudia sa snažia holými rukami zastaviť či dokonca rozobrať tank, ktosi si sadá pred hlaveň a oceľové pásy monštra, niekto v bezradnosti len hodí svoje sako na vojenský transportér. Autobus v barikáde zachvátili plamene, horí i sovietsky tank, vojaci sa ho snažia uhasiť plášťom. Ozve sa streľba, na chodníku ležia civilné obete.

Dramaturgia montáže je do značnej miery chronologická, no neveľmi ctí vecný, ani geografický „poriadok“, zábery z rôznych miest sa striedajú bez nejakého hlbšieho systému, ako aj bez sprievodnej identifikácie (lokality sú pomenované skôr výnimočne), no nie je to nedostatok diela, je to jednoducho uprednostnenie pôsobivosti obrazovej skladby pred vecnými súvislosťami. Dôraz na emocionálne pôsobenie je legitímnym tvorivým rozhodnutím autorov.

Zaujímavé porovnanie poskytuje „okupačné“ pražské vydanie Československého filmového týdeníka, č.35 z roku 1968 (z jeho materiálov mimochodom čerpá aj slovenská zostava, pražské udalosti na záberoch tvorcovia Čiernych dní preberajú z tohto vydania). Pražské vydanie žurnálu trvá necelých sedemnásť minút a reaguje na udalosti o niečo bezprostrednejšie, materiál je vzhľadom na dodržanú týždennú periodicitu zostavený s ešte menším odstupom od udalostí ako v prípade filmu slovenského. Tón je pochopiteľne tiež značne emotívny, angažovaný, no autori v bezprostrednej reakcii na akt okupácie ešte nehľadajú možné východiská, vyjadrujú predovšetkým svoje rozčarovanie zo situácie. Český žurnál je orientovaný výlučne na dianie v Prahe, no to je celkom pochopiteľné, napokon v hlavnom meste krajiny bolo sídlo ústredných orgánov, sem sa sústredil i hlavný záujem okupácie. Český žurnál v oveľa väčšej miere ako slovenský ctí vecnú, geografickú a chronologickú logiku udalostí, popri všetkej svojej neskrývanej emocionálnej angažovanosti jednak je vecnejší, popisnejší, informatívnejší. Sumarizujúc porovnanie oboch žurnálov dospievame k poznaniu, že sa dobre dopĺňajú. Český prináša zrozumiteľné pomenovanie udalostí, nestrácajúc dramatizmus a emocionalitu výrazu, geografickú jednostrannosť (vzhľadom na okolnosti pochopiteľnú a tolerovateľnú) dobre vyvažuje práve slovenský film: ten referuje o udalostiach v hlavnom meste, no predovšetkým prináša jedinečný slovenský kontext.

Zaujímavá je práca so zvukom. Využívajú sa aj autentické ruchy, pravda väčšinou nesynchrónne. Ale vo filme odznie aj niekoľko synchrónnych výpovedí, sila ankety sa naplno prejaví vtedy, keď filmári zájdu do nemocnice a rozprávajú sa so zranenými obyvateľmi, s obeťami potýčok z ulíc.

Citlivo sa vo filme pracuje s hudbou. Zaujímavú atmosféru napätia dokresľujú napríklad minimalistické plochy elektronickej hudby.

Doktor Husák nemá čas

Asi v šiestej minúte filmu, v citovanom fragmente rozhlasového vysielania odznie i toto: „...znovu opakujeme výzvu. Vy, čo stojíte pred bratislavským rozhlasom, prosíme vás, rozíďte sa pokojne domov. Pomôžete normalizovať situáciu a pokojné vyjednávanie so sovietskymi veliteľmi...“

Možno sa tu nevdojak do filmu dostala jedna z prvých zmienok o normalizácii, vyslovená teraz ešte v čírom, nedeformovanom význame, bez patričných konotácií a trpkých príchutí, ktoré prinieslo nasledujúce obdobie a časté skloňovanie výrazu...

V polovici filmu sa objaví sekvencia z kancelárií ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Medzi posedávajúcimi, vyčkávajúcimi súdruhmi predsedníctva ÚV KSS vidíme ľudí, ktorí už dávno upadli do zabudnutia, no spoznávame i niektoré známe tváre (Colotka, Hruškovič, Klokoč...), keďže niektorí sa nám vryjú do pamäte svojim dlhým pôsobením v následnom normalizačnom vývoji krajiny.

Ale to v čase tvorby filmu tvorcovia samozrejme ešte netušili, a tak sa v komentári len konštatuje: „Onedlho niektorí odídu rokovať so sovietskymi vojenskými predstaviteľmi“.

A potom príde veľavýznamný záber. Aj jeho plný zmysel zrejme chápeme až dnes, poučení následným vývojom, ale slúži ku cti filmárov, že vedení intuíciou tušili už vtedy, čo je v dobovom chaose významné, kto zohrá v nasledujúcom vývoji kľúčovú rolu.

Na zábere v miernom nadhľade sníma kamera schodisko Ústredného výboru na Hlbokej, ešte pred chvíľou zaplnené vášnivými demonštrantmi. Teraz je pusté, a po širokých schodoch dôstojne, dôležito a takmer sťaby výkričník vystupuje Gustáv Husák. Jediný záber, jediná krátka veta komentáru: „Podpredseda vlády, doktor Husák, nemá doslova minúty voľna“.

Falošné nádeje, zahmlený stranícky zlom

V poslednej tretine dokumentu Čierne dni sledujeme ešte strhujúce zábery z pohrebov obetí v Košiciach a v Bratislave, ale následne film stráca trochu dych. Priveľmi sa totiž zameriava na stranícky vývoj situácie, referuje o zasadnutiach grémií pripravujúcich na Slovensku mimoriadny zjazd strany. Tieto záznamy majú pravda dodnes historickú, dokumentačnú hodnotu, ale z hľadiska filmovej dramatičnosti sú partajné peripetie vývoja pomerne nezáživné.

Taká je napríklad veľmi dlhá synchrónna výpoveď statného súdruha, jeho prejav spoza bratislavského zjazdového rečníckeho pultu, v ktorom referuje o smerniciach vývoja a inštrukciách z medzičasom konaného mimoriadneho zjazdu strany v Prahe.

Napriek sústredeniu sa na hľadiská straníckeho vývoja situácie nedokážu jednak tvorcovia filmu zrozumiteľne zaznamenať, nieto ešte objasniť kruciálny moment vývoja – keď sa pod ťarchou moskovských protokolov, ktoré najvyššie vedenie strany a štátu prijalo, mení aj domáca stranícka situácia. Pôvodne jednoznačné stanovisko k okupácii, deklarované na pražskom i bratislavskom mimoriadnom zjazde, je odrazu nahradené kompromisom. Komentár, značne zahmlievajúc, a opäť využívajúc newspeakový slovník, hovorí:

„Návrat našich čelných predstaviteľov z Moskvy prináša nečakaný zvrat v politickom dianí. Postupne poznávame trpkú pravdu o osudových rozhovoroch, o podmienkach, ktoré si vyžadujú všeobecné sebazaprenie, no poskytujú aj nádej. Nerátali sme s tým, že oživujúc odkaz klasikov komunizmu narazíme na nepochopenie, vyplývajúce zo všeobecnej krízy svetového politického systému, ktorý spôsobujú veľmoci svojimi strategickými, sebeckými záujmami. Prehlbujú odľudšťovanie človeka, okýpťovanie plodov jeho myslenia.“

Kritika veľmocí, a teda nepriamo aj Sovietskeho zväzu, jeho obvinenie zo sebeckých záujmov je na prvý pohľad možno odvážne, ale tvorcom jednak unikol kruciálny moment zvratu situácie, v dôsledku ktorého sa tiež anulujú výsledky rokovania bratislavského zjazdu.

Tu zohráva kľúčovú úlohu opäť náš doktor, ktorý nemá čas. Kamera ho zachytí najprv v Prahe, na hradnom nádvorí nastupuje do obrovskej Čajky. Potom nasleduje záber na letisko a v zápätí dva veľavravné, dlhšie zábery jazdy tmavej šesťstotrojky, svištiacej po bratislavských uliciach. Hlas spíkra to komentuje takto: „Po krátkej zástavke na rokovaniach v Prahe odchádza so zvláštnym poslaním doktor Husák do Bratislavy.“ Napokon Husák, teraz už obkolesený spolupracovníkmi, vystupuje po známych schodoch bratislavského ÚV KSS na Hlbokej...

Isteže, nie je vôbec ľahké a filmársky vďačné zaznamenať a interpretovať nuansy kabinetnej straníckej politiky. Navyše si dnes pri hodnotení filmu musíme uvedomiť, že dielo nevznikalo v slobodných podmienkach, nepochybne do výslednej podoby hovorili mnohí, napokon svoju úlohu zohrala aj stranícka autocenzúra hlavného režiséra Kudelku, i keď sa jej nepochybne podriaďoval s úprimným presvedčením o nevyhnutnosti prijímať sebaobmedzenie v zložitej situácii, ktorú prežíval.

V konečnom dôsledku film vyznieva tak, že v podstate prijíma a akceptuje zásadnú zmenu kurzu, lebo inak sa i tak nedá. „Niet inej cesty“, odznie aj v komentári.

Nech odpadne...!

Posledné slová filmu patria potom takmer výlučne novému „hrdinovi“ udalostí. Pamätné vety Husáka na bratislavskom zjazde – po radikálnej zmene kurzu - boli medzičasom citované nespočetnekrát. Zacitujme ich aj tu, i keď k charakteristickým slovám prináleží i osobitá interpretácia rečníka. A tú dokonale sprostredkuje práve pohyblivý obraz so zvukom, záber z filmu Čierne dni:

„Rob túto robotu pre národ! Upokojuj ľudí! Vysvetľuj im, keď má dušu rozboľavenú, že sa musí tak a tak dívať... Ťažšie sa robí, ťažšie sa získava dôvera. Ale my sme snáď nejaká strana, ktorá prešla už voľakými skúsenosťami? Ktorá snáď nechce len vtedy, keď sa med líže, politicky pracovať! Prešli sme obdobia, pravda, poznáte ich, nebudem tuná históriu opakovať, kedy sa veľmi ťažko pracovalo a kedy vydržali tí statoční.

Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne čo je oportunistické! Ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť...“

Nad vyznením záveru filmu sa vo svojej knihe pozastavuje aj Rudolf Urc. K citovanému Husákovmu prejavu píše toto: „...týmto výrokom bol rozkrútený proces odmietnutia záverov pražského mimoriadneho zjazdu Komunistickej strany a znamenal záchranu tej časti politickej špičky, ktorá sa onedlho bude pasovať ako ´normalizátorská´“.7

Rudolf Urc píše tiež o príznačnej okolnosti, ktorá súvisí so spomínanou dvojitou distribučnou identitou diela – film bol uvádzaný ako Mimoriadne vydanie týždenníka i ako samostatný dokumentárny film:

„Komentár filmu sa nesie v línii progresívneho prúdu v spoločnosti, ale je ´najmiernejší´ - ako neskôr zdôrazňuje Kudelka – možno preto, že bol osobne konzultovaný s Husákom. To, pravda nezabránilo tomu, aby G. Husák po štyroch týždňoch premietania v kine Čas osobne nežiadal vtedajšieho riaditeľa Slovenského filmu C. Štítnického o okamžité stiahnutie filmu z kín. To sa aj stalo, no o ďalší týždeň je film opäť v kinách, tentoraz pod názvom Čierne dni, priradený k štandardnému programu. Výroba filmu v dvoch mutáciách mala teda aj ďalší význam – podarilo sa oklamať tých, ktorí chceli vidieť toto dielo čo najskôr v trezore.“8

Trezorový prach však napokon zahalil film na dlhých dvadsať rokov, ale dnes je dielo prístupné a rozhodne stojí za to zhliadnuť toto hodnotné, zaujímavé svedectvo o dobe.

Československo, 1968, 30 min
Kamera Leopold Bródi, Pavol Čilek, Rudolf Ferko, Mikuláš Fodor, Vladimír Holloš, Oskar Šághy
Réžia Milan Černák, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč
Hlavný režisér Ladislav Kudelka
  1. Pozri <a href="t3://page?uid=331">rozhovor s režisérom Milanom Černákom</a>
  2. Dvojaká identita diela – ako vydanie týždenníka, i keď mimoriadne, a zároveň samostatný dokumentárny film - je distribučnou zvláštnosťou diela.
  3. Michail Andrejevič Suslov, vplyvný sovietský politik, na scéne od dôb neskorého stalinizmu až do konca Brežnevovej éry.
  4. Alexej Nikolajevič Kosygin, sovietský politik, v rokoch 1964 až 1980 bol predsedom Rady ministrov Sovietskeho zväzu.
  5. Walter Ulbricht, nemecký komunistický politik, generálny tajomník Zjednotenej socialistickej strany Nemecka v rokoch 1950 až 1971.
  6. Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou. Viktor Kubal, Vladimír Kubenko, Ladislav Kudelka. s.92
  7. Rudolf Urc, citované dielo, s. 93
  8. Rudolf Urc, citované dielo, s. 93