Napokon aj v programe tohtoročnej jihlavskej Českej radosti sa stretlo niekoľko titulov, ktoré boli sústredené na spoločnosť: peripetie a vášne okolo plánovaného amerického radaru plasticky stvárnil Klusákov a Remundov Český mír, Klusákovo Vše pro dobro světa a Nošovic spornými cestami, ale jednak skúma, čo priniesla významná zahraničná investícia – automobilka Hyundai - pre život podbeskydskej obce Nošovice. Alebo film čerstvého absolventa FAMU Martina Kohouta JUDr. Michal Danišovič, ktorý po rokoch portrétuje vysokého dôstojníka Verejnej bezpečnosti, podieľajúceho sa na policajnom zásahu 17. novembra 1989, je dielom skúmajúcim aj naše súčasné postoje k odkazu vtedajších udalostí. A najnovší film režiséra Radima Procházku Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace prináša „humornú“ retrospektívu zázračnej futbalovej kariéry dedinského klubu juhomoravských Drnovíc z obdobia deväťdesiatych rokov, prostredníctvom ktorej sa autor snaží vypovedať aj čosi viac o spoločenskom vývoji v krajine, predovšetkým o prvej ponovembrovej dekáde.

Z úvodných leteckých záberov filmu je hneď jasné, aký obrovský pomník v podobe megaštadiónu v strede dediny tu epocha zanechala, pričom komentár naše poznanie spresňuje: „Stadion je metaforou Česka na sklonku minulého tisíciletí. Všecho bylo možné, všechno bylo legální.“ Pri svojom príchode do Drnovíc však filmári nepokračujú v naznačenom štýle Triumfu vôle, ešte v Prahe nasadnú do auta a tunelom (zrejme letenským - žeby hneď pod úvodnými titulkami alúzia na tunelovanie, o ktorom bude vo filme reč neskôr?) opúšťajú mesto v smere južná Morava, Drnovice. Cestou sa zastavia v Dino parku, čo funguje ako evokácia spielbergovského Jurassic Parku, ale aj starého Zemanovho filmu Cesta do pravěku (podtitul „catenaccia“ svedčí skôr o tom druhom), ale v zápätí sa tvorcovia pohrávajú s metódou, ktorá pre zmenu tak trochu pripomína Záhadu Blair Witch - keď sa filmový štáb prediera húštinou parku a vytvára sa atmosféra, že všade číha neznáme nebezpečenstvo. V tejto metóde štáb Radima Procházku tak trochu pokračuje aj vtedy, keď filmári vyzbrojení baterkovým svetlom vstupujú do schátralých útrob štadiónu. V neporiadku nepoužívaných kancelárií nachádzajú „cenné“ nálezy: kronika klubu so zdvorilostným zápisom Václava Klausa, nejaké videokazety (ktoré vo filmovej montáži poslúžia ako prechod k citácii archívneho televízneho spravodajstva), šanón s výstrižkami o vrcholnom zápase klubu s bundesligovým mužstvom TSV 1860 München a iné „dôkazy“.

Trivializácii v dokumente zostávajú autori verní aj ďalej: výpoveď filozofa číslo 3 – Václava Bělohradského je zosnímaná z obrazovky počítača, zrejme z komunikácie cez skype či cez obdobný protokol. Pôsobí to mimoriadne „lacno“... Takto však pôsobí aj výpoveď – prednáška ekonóma pri tabuli, na ktorú kreslí „pavúka“ mechanizmu podnikateľskej stratégie vedúcej k tunelovaniu vlastného podniku a k úpadku, k stratégii výstižne pomenovanej ako „mariášová hra betla“. Aby nedošlo k nedorozumeniu, samotný obsah prednášky ekonóma je zaujímavý, výstižný a neraz i vtipný, ale spomínaný „lacný“ spôsob realizácie (v zmysle invencie, nie skutočných realizačných nákladov nakrúcania scény...) je v diele už s elementárnymi tvorivými ambíciami určite neadekvátny.

Autentické výpovede hlavného protagonistu celej kauzy v dokumente zaznejú len z archívnych záberov. Procházkovi sa ho nepodarilo získať do svojho filmu, účinkovať odmietol. To sa napokon môže stať, ale nemusí to byť zásadnou prekážkou pri vzniku filmu, nech je význam postavy akokoľvek kardinálny, vždy sa to dá nejako riešiť a pritom so zachovanou autorskou cťou.² Avšak celkom nevhodnou manipuláciou je trápny „rozhovor“ režiséra s ručiacim dinosaurom, ktorý má zastúpiť absentujúceho Gottvalda a ktorému sú formou prekladových titulkov prisúdené autormi vymyslené repliky. To nepotrebuje ďalší komentár.

Ak by sme mali nájsť vo filme čo je dobré – objavíme to napríklad vo výpovediach bývalých fanúšikov Drnovíc či v spovedi bývalého funkcionára klubu. Tu odrazu autor tlmí svoj hlas demiurga s kategorickými tvrdeniami, ktoré sa neunúva podložiť argumentáciou, tu namiesto nemiestneho šaškovania, škerenia sa do kamery (napríklad pri vypľúvaní „dopingových“ cukríkov, ale aj inde) odrazu počúva, čo hovoria iní. A to, čo vravia respondenti, názorne a výstižne ilustruje, čo je v celom prípade tiež podstatné a čo je zároveň aj „filmové“ a nemusí byť a priori „publicistické“. Ide tu o konkrétne podoby ľudskej mentality a vlastností: prepiaty lokálpatriotizmus a vidiecke velikášstvo, ale aj relativizácia mravných princípov a podobne. Odrastení fanúšikovia napríklad pripúšťajú ba až uznávajú prešľapy a machinácie drnovického bossa, ale plne ich tolerujú, pretože tak to predsa chodí a navyše „Honza byl vodsaď, byl náš“. A zhovorčivý funkcionár má zrejme pravdu, keď vraví, že futbal nie je horší ako spoločnosť, ale trochu zamrazí, keď kritizuje rozhodcu, ktorý nedokáže účinne kamuflovať, že je podplatený, keďže nadstavuje zápas o dvadsať minút, až kým uprednostnené mužstvo konečne nedá gól... Škoda, že takéto dokumentaristické postrehy vo filme zanikajú v záplave spomínaných samoúčelných filmárskych exhibícií a manipulácií.