Základné zložky, z ktorých sa skladá svet – živly, sú od čias starovekej filozofie štyri: oheň, voda, zem a vzduch, Platón pridal piaty živel, nebeský. Kombináciou vlastností štyroch základných živlov vzniká podľa Aristotela kvintesencia, päť živlov napočítal napokon aj režisér Luc Besson, keď nakrútil Piaty element. Ale odkiaľ sa berie živlov dokonca celý tucet? Z úvahy nad jedným dokumentárnym cyklom. Vysvetlím to neskôr, najprv si povedzme o cykle niečo celkom prozaické.

Cyklus dokumentov Jeden deň prekvapil. Neprehliadnuteľný realizačný počin (a to nielen pre ideálne nasadenie – v pondelok okolo deviatej večer) priniesol na jesennú obrazovku dvojky (september až november 2012) sériu skoro polhodinových dokumentov, vysielaných týždeň čo týždeň, dvanásť krát za sebou.

Projekt dokumentov televízia (RTVS) koprodukovala so spoločnosťou Art4, s.r.o. (cyklus podporil aj Audiovizuálny fond). Autormi námetu sú dvaja mladí absolventi Filmovej a televíznej fakulty VŠMU: Šimon Ondruš tu študoval dokumentárny film, Palo Jelenek produkciu. Väčšinu dielov cyklu Ondruš pripravil aj autorsky (scenár a réžia), autorom troch je absolvent réžie Roman Fábian. Na filmoch sa striedali alebo participovali spolu dvaja odchovanci štúdia kamery filmovej školy: Timotej Križka a Rastislav Trizma, s príležitostnou výpomocou ďalšieho absolventa Štefana Bučku. No a z lavíc tej istej školy pochádza aj strihač cyklu Michal Kondrla, a možno i ďalší spolupracovníci. Takáto generačná spolupráca je v každom prípade pozoruhodná, jej výnosom môže byť realizačná a tvorivá synergia.

Cyklus teda preukázal na naše pomery nezvykle vyspelú producentskú stratégiu a jej sústredená realizácia nepochybne priniesla ovocie. Avšak z niektorých neujasnených otázok dramaturgickej koncepcie pochádzajú určité problémy cyklu.

V prvom rade základný dramaturgický princíp cyklu nie je jednoznačný, je neurčitý. Už názov je tak trochu nešťastný – nie je jedinečný, ale doslova tuctový, univerzálny a zameniteľný – pod týmto názvom sa môže vysielať naozaj všeličo. Možno je to len náhoda (a trochu smola), ale v období premiérového uvedenia televízneho cyklu funguje v povedomí pod predmetným názvom nielen britský románový bestseller, ale aj rovnomenný americký hraný film (réžia Lone Scherfig), uvádzaný aj do našich kín.

Ale v názve samotnom napokon nie je pes zakopaný. Problém spočíva vo väčšej miere v tom, že do štítu cyklu (do názvu) vystavený princíp vo filmoch samotných záväzný nie je. Princíp jedného dňa nie je primerane zreteľným dramaturgickým princípom. V každom dieli vystupujú štyria protagonisti, ktorí sú spätí s ústrednou témou časti. Lenže ich príbehy a zaznamenané osudy sa zväčša neodohrávajú v priebehu jedného dňa, alebo to tak aspoň nepôsobí. Niekedy aj áno – „jednodňovkou“ je napríklad blší trh holandskej fotografky žijúcej na Slovensku Illah van Oijen, akiste aj nočná smena cestárov, pekára a hotelového portiera, a možno aj rande dohodnuté cez internet (o jeho autenticite mimochodom možno naozaj pochybovať...). A možnože sa v rámci jedného dňa odohráva aj mnoho iných motívov cyklu – ibaže to tak vôbec nepôsobí. A to je škoda, keďže sú to základné „pravidlá hry“, ktoré autori divákom sľúbili. Je samozrejme možné, že denný rámec bol pri viacerých témach zbytočne zväzujúci, že príbehy niektorých protagonistov jednoducho prekračujú jednodňový horizont. Ale potom mohlo byť v dramaturgickom fundamente cyklu možno i čosi iné. Lenže čo vlastne?

O čom je ten cyklus? Aké sú dramaturgické ambície, čo je cieľom cyklu? Ťažko povedať, o čom to celé je. O reálnych témach, či nebodaj skutočných problémoch, ktorými táto krajina a jej obyvatelia dnes žijú to nie je. Takže je ten cyklus skôr o našej vyspelosti, v rámci ktorej nám technika, technológie, logistika a ďalšie civilizačné vymoženosti alebo šťastné postavenie hviezd na nebi dovoľujú užívať si konečne aj mnohé príjemné stránky života? Je o našom relatívnom blahobyte, o aktuálnej konzumnej vyspelosti Slovákov? Má však zmysel o tom všetkom prinášať nekritické filmové svedectvo, dokumenty, ktoré iba registrujú a nekladú žiadne otázky? Ba dokonca neraz skutočnosť ešte aj prifarbia...

V jednotlivých vydaniach sledujeme dokumentárne variácie na rôzne rámcové témy, definované pomerne všeobecne, až vágne: voda, pošta, mäso, autá, futbal, káva, nočná smena, svetlo, železo, novousadlíci, sviatok Valentína, zima na horách. Na uvedené témy (každá téma jedno vydanie) potom prinášajú filmy štyri rôzne variácie: štyria rôzni hrdinovia – protagonisti, štyri príbehy, postoje, „filozofie“. Tak napríklad vo vydaní Čerstvé mäso (scenár a réžia Šimon Ondruš) sledujeme poľovníka, partiu pri zabíjačke, prevádzkara z modernej hydinárne a napokon pána, ktorý spravuje malý zverinec a upečie mäsitý pokrm. Film predstaví ich záujmový či profesný svet, protagonisti pohovoria na ústrednú tému. Tie reči sú väčšinou banálne, lebo protagonisti sú jednak obyčajní, prostí ľudia – filozofi málokedy chodia po poliach s flintou, melú mäso do klobás či dozerajú na automatizovanú výrobnú linku. Napokon, ani to by nebolo vylúčené, lenže aby sa charizmatické osobnosti (prečo nie aj spomedzi poľovníkov či mäsiarov?) dostali do filmu z cyklu Jeden deň, museli by princípmi dramaturgického výberu byť nejaké zásadné kritéria, nie diktát princípu ústrednej témy, ktorou v tomto prípade bolo čerstvé mäso...

Netuším, s akým vybavením tvorcovia nakrúcali cyklus Jeden deň, či to bolo krútené čiastočne či úplne na zrkadlovky s veľkým čipom, či na nejaké videokamery s vysokým rozlíšením. To napokon z hľadiska výsledku nie je podstatné. Ale výraz filmov, vlastnosti obrazu a charakter montáže určite stoja za zmienku.

Vo filmoch toho cyklu badať, že na aktuálny, do veľkej módny vizuálny výraz sa tu kladie veľký dôraz. V podaní farieb obraz rozhodne nie je skúpy, zábery väčšinou hýria farbami, často prevažne v teplých tónoch. Kamera sa neraz doslova vyžíva v malej hĺbke ostrosti, zabúdajúc pritom na kontraproduktívnosť zvolenej estetiky v súvislosti s charakterom dokumentáreho snímania skutočnosti. Kým v prípade niektorých hraných filmov môže byť takéto snímanie esteticky ale i prakticky opodstatnené (malá hĺbka ostrosti môže slúžiť k potlačeniu okolia protagonistov a napomáha sústredeniu sa na ich prežívanie), v dokumente väčšinou nie je opodstatnené vyčleňovať protagonistov z ich predmetného sveta, zo sociálnej skutočnosti a podobne. Ale snímanie s extrémne malou hĺbkou ostrosti k tomu jednak prispieva.

Vplyvy populárnych zábavných a komerčných formátov súčasnej audiovízie badať aj na charaktere montáže filmov cyklu. Snažím sa nebyť v hodnotení predpojatý, veď svieži a moderný skladobný výraz nemusí byť hneď kontraproduktívny. Myslím si však, že vo filmoch cyklu Jeden deň máme dočinenia s podriadenosťou atraktívnemu skladobno – hudobnému výrazu vo väčšej miere, ako je prínosné.

Priznám sa, mám dilemu, či popová estetika cyklu natoľko vyrušovala tvorcov z ich sústredenia sa na relevantné prejavy skutočnosti a zahlušila ich už v zárodku, alebo či ten „napulírovaný“, atraktívny výraz nemá kompenzovať častú prázdnotu väčšiny tých filmov?

Možno, že ambíciou tvorcov cyklu Jeden deň bolo z dvanástich takmer polhodinových dokumentov načrtnúť čosi ako audiovizuálnu, dokumentárnu filmovú kvintesenciu Slovenska. Je niečo také možné, podarilo sa to? Možné by to asi bolo, ale veľmi sa to v prípade tohto cyklu nepodarilo. Pretože sporná je upätosť na zvolené „živly“: voda, pošta, mäso, autá, futbal, káva...

Zmyslom tých filmov je teda možno prezentácia jednotlivých profesií, technológií, koníčkov a ľudí, ktorí sa okolo toho tmolia. Možno čosi podobné, ako si na prelome storočí predsavzal zmapovať cyklus Febia pod názvom Jak se žije? Napokon ani v prípade úspešnej českej dokumentárnej série väčšinou nešlo o nejaké hlbšie, analytickejšie problémové sondy do života českej spoločnosti, ale skôr o výstižné filmové črty, vypovedajúce o sociologicky relevantných javoch, prípadne o spoločenských hodnotách v premenách času a podobne. Zásadným rozdielom v porovnaní s cyklom Jeden deň je však ten, že Jak se žije? pozostával z filmov dlhých púhych štrnásť minút, pričom sa niekedy neobmedzoval len na štyroch protagonistov. Cyklus Jak se žije? mal veľmi kolísavú úroveň, ale krátke filmy väčšinou nenudili. Filmy slovenského cyklu majú zakaždým dvadsaťšesť minút. To je na obrazy bezproblémového života, na podoby slovenskej „pohody“ prvej dekády storočia ukrutne veľa.

Pretože čo už je pútavé na obraze, aký nám tie filmy sprostredkujú: tráva je sviežo zelená, výrobná linka (v automobilke, hydinárni, tlačiarni, či v plničke nápojov) moderná a čistá, koníčky sú zaujímavé, pôžitky hodnotné, no a profesie prospešné, ich vykonávatelia nezastupiteľní a dôležití a teda spokojní. Vidíme Slovensko ako vyspelú, sebavedomú a šťastnú krajinu... Je to naozaj tak? Pozeráme sa naozaj na plnokrvný dokumentárny film, na cyklus, ktorý by vystihol, čím žijeme v tejto krajine v tomto čase?

Tvorcovia si však vedľa toľkej kritiky zaslúžia i trochu pochvaly. A nielen za spomínané impozantné produkčné nasadenie. Vo filme s názvom Novousadlíci (scenár a réžia Šimon Ondruš) sa veľmi priblížili tomu, o čom býva skutočný dokumentárny film. Film totiž priniesol plnokrvné portréty protagonistov - osobností, ktoré sú nositeľmi relevantných príbehov, osudov a postojov. Dotýkajú sa tém, ktoré v súčasnosti na Slovensku žijeme, ktoré riešime, ktoré nás tešia ale aj trápia. Vo filme o identite, o vzťahu ku krajine, k vlasti a o mnohých s tým súvisiacich veciach podnetne hovoria bulharská učiteľka Tatyana Todorova Teneva aj holandská fotografka Illah van Oijen. A Gerhard Schödinger, starosta Wolfstahlu, prvej rakúskej dediny za slovenskou hranicou, s okolo dvadsaťpercentným podielom obyvateľov zo Slovenska, zápalisto uvažuje o význame regiónu, štátu, národnosti... Môže byť niečo viac k veci na dnešnom Slovensku?

Dobrú bilanciu tohto filmu tak trochu kazí už len dvojica hraničných policajtov z oddelenia v Sobranciach, brázdiacich v zimnej krajine východnú hranicu Európskej Únie, ktorí striehnuc na ilegálnych migrantov mimovoľne meditujú – pravdaže v neprekonateľnej policajnej štylistike – o potrebe a prospešnosti svojej práce...

Nielen pre spomínaný (jediný) diel cyklu Jeden deň, by som však rozhodne nad jeho duchovným otcom a realizátorom väčšiny vydaní, mladým režisérom Šimonom Ondrušom predčasne nelámal palicu. Vysokú citlivosť, tvorivú inteligenciu, jednoducho talent prejavil predsa už vo svojom autorskom dokumente z cyklu Konzervy času – Víťazstvo. Ten film sa mi naozaj páči a píšem o ňom na inom mieste.