A Day in the Life sa volá pesnička skupiny Beatles, skladateľskej dvojice John Lennon and Paul McCartney. Je to záverečná skladba legendárneho albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, a časopis Rolling Stone ju zaradil medzi 26 najväčších piesní všetkých čias. 40 členný symfonický orchester v nej vďaka multiplikácii nahrávky smeruje v impozantnom „atonálnom crescende“ k záverečnému gigantickému akordu. Píše sa rok 1967, keď poslucháčov fascinuje tento popovo – symfonický artefakt, vyjadrujúci možno životný pocit jedného dňa epochy, konca šesťdesiatych rokov.

Hudobné diela pravda nie sú jedinou umeleckou formou, do ktorej sa tvorcovia občas pokúšajú vtesnať výstižný portrét svojej doby. Obľúbeným médiom pre tvorbu syntetizujúcich profilov epochy sa od svojich začiatkov zdal byť mnohým aj film a z času na čas tak niektorí režiséri nakrúcali svoje experimentálne filmové mestské symfónie (najznámejším reprezentantom je film Waltera Ruttmanna: Berlín, symfónia veľkomesta z roku 1927).

Končí sa prvá dekáda nového storočia, v aktuálnom kultúrnom, komunikačnom a technologickom prostredí vzniká impozantná symfónia epochy. Je to kolektívny videoportrét jediného dňa, 24. júla 2010, iniciovaný a následne šírený prostredníctvom internetu (čiastočne¹). Život jedného dňa, dvadsiatich štyroch hodín, ktoré by mali vystihnúť súčasný svet. V mnohom je nová filmová „symfónia“ jedinečná, originálna, no zároveň je aj konvenčná, opakuje viaceré schémy podobných tvorivých predsavzatí z minulosti, nemôže prekročiť limity tohto druhu konceptu. Life in a Day, americký dokument režiséra Kevina Macdonalda a producenta Ridleya Scotta, v 95 minútach. Profesionálna dramaturgia a nápaditá strihová skladba si poradila s výberom z asi 80 tisíc príspevkov internautov – videotvorcov zo 197 krajín sveta, ktorí vyslyšali výzvu veľkého Googlu a svoje záznamy či filmíky poslali na servery kanála YouTube. Pohľady a postrehy „kolektívneho filmového oka“ sú vďaka nepochybnému talentu tvorcov – zostavovateľov spracované do pestrého a pútavého leporela.

Svoju premiéru mal filmový projekt tam, kde sa zrodil – na internete, v kanáli YouTube. To bolo ešte začiatkom roku a „premietalo sa“ len jediný deň. Odvtedy sa dielo platiacim divákom ponúka v tradičných kinosálach. Ale aj na niektorých filmových festivaloch. Napríklad aj v súťaži dokumentov Krakovského filmového festivalu², tu bol titul úvodným filmom festivalu. Bola to výborná voľba, zo všetkých premietaných diel nemohli organizátori na otvorenie vybrať vhodnejší titul! Pripomenul nekompromisne hneď na úvod podujatia, v akej epoche žijeme, naznačil možnosti audiovízie v podmienkach komunikácie v prostredí globálnej počítačovej siete, ponúkol podnety na úvahy o mieste dokumentárneho filmu v aktuálnom kultúrnom a technologickom kontexte.

A kde sú limity takéhoto filmového predsavzatia? Tak predovšetkým ani množstvo autorov a ich príspevkov, množstvo akokoľvek enormné, gigantické a fascinujúce, nie je samozrejme automaticky zárukou, že dielo prinesie hodnotnú výpoveď, „kvalitnú“ správu. Že obraz o našom svete je výstižný, komplexný, vyčerpávajúci, relevantný. Priveľké nároky? Tak aspoň obraz zmysluplný.

Celovečerná zostava prináša doslova gejzír obrazov, výjavov, dejov, výpovedí, ktoré by mali charakterizovať, vystihnúť jeden deň našej súčasnosti. Ale je vôbec čosi také možné a aký to má zmysel?

Pri hľadaní odpovede sa vráťme na chvíľu do histórie. Už sme spomenuli Ruttmannov film Berlín, symfónia veľkomesta, od ktorého pri historickej kategorizácii dokumentárnej tvorby svojho času Paul Rotha odvodil dokonca samostatnú „tradíciu“ (rozumej model) dokumentárneho filmu, a podrobil ju náležitej (ale čiastočne i nenáležitej, prehnanej dobovej a dnes prekonanej) kritike. Je to tzv. tradícia realistická – kontinentálna. K rezolútnym dobovým kritikom koncepcie, akú reprezentuje tento titul (a jemu podobné) môžeme priradiť aj Siegfrieda Kracauera⁴, Bélu Balázsa či Johna Griersona. Viac - menej sa zhodujú v tom, že Ruttman prináša obraz mesta fascinovaný síce mnohotvárnou vonkajškovou podobou rozmanitého života mesta, ale bez akýchkoľvek sociálnych či psychologických súvislostí, čo považujú za povrchné.

Grierson považoval tradíciu mestských symfónií za najnebezpečnejší model dokumentárneho filmu, pričom riziko spočíva v tom, že takéto filmy neobjasňujú svet, ktorý ukazujú. „Začne sa deň – ľudia idú do práce – továrne sa pohnú – autá lomozia – obedová prestávka a znovu práca – šport, ak je práve sobotné popoludnie – napokon večer a tanečná sála. A nakoniec, hoci sa nič nestalo a nič sa nepovedalo – do postele […] v Berlíne kino súznie v súlade so svojou povahou, vytvárajúc dramatický efekt z tempa akumulácie jednotlivých pozorovaní […] Tvorcovia symfónie našli spôsob na výstavbu veľmi príjemných sekvencií z prvkov každodennosti. Využitím tempa a rytmu, ako aj bohatou škálou integrácie jednotlivých efektov, priťahujú oko a oslabujú úsudok na rovnakom princípe ako tatuáž či vojenská prehliadka.“⁵ A čosi ako bonus Grierson v kritike ešte trochu štipľavo dodáva: „Z päťdesiatich scenárov, predložených debutantami, štyridsať päť sú symfóniami Edinburgu, Ecclefechanu, Paríža či Prahy.“⁶

Od čias Griersonových úvah a výhrad iných kritikov zaznamenal dokumentárny film impozantný vývoj a bolo by hlúpe ustrnúť v dobovej úrovni poznania. Okrem toho sa celý náš svet odvtedy aj neuveriteľne zmenil, zmenšil sa. Zmenšili ho najprv dopravné možnosti, potom aj mediálne dôsledky zlúčenej „globálnej dediny“ a teraz najnovšie internetová globalizácia. Nepochybne ešte aj dnes vznikajú rozmanité mestské symfónie, viac či menej pôsobivé v technicky čoraz efektnejšom spracovaní záznamov uličných výjavov tej – ktorej metropole, ale film Life in a Day ukázal, že je možná aj čosi ako „globálna filmová symfónia“. Je nepochybne pôsobivá, zabaví, poteší, možno i nadchne a dojme, ale limity „symfonickej“ tvorivej koncepcie, z ktorých niektoré odhalili filmoví kritici a teoretici už v čase jej vzniku, zostávajú aktuálne dodnes.

Life in a Day je pútavou, aktuálnou symfóniou o našej planéte, zaujímavým, pôsobivým filmovým počinom, okrem iného je aj podnetným príspevkom k úvahám o podobách a možnostiach dokumentárneho filmu v ére internetu. Ale „koncept symfónie“ zrejme znova na nejaký čas vyčerpal svoje možnosti. Debutanti by nateraz svoje invenčné tvorivé projekty mohli hľadať v iných sférach...