Malaccal teljes (Full of Greas)
Nielen Plno masti, ale aj humoru, empatie a optimizmu. V maďarskom dokumente o hrdých Rómoch
Tendencia nakrúcania tzv. zábavných dokumentov je neprehliadnuteľná. Filmové hrané komédie sú odjakživa obľúbené, od istého času sa o divácky úspech šteklením bránice usiluje už i nejeden titul z rodiny dokumentov. O ambícii nakrútiť veselý dokument napríklad hovoril v súvislosti so svojim krátkym filmom Malá domov Jaro Vojtek. Aj v novšej poľskej dokumentaristike má zábavný dokument svoje pevné miesto, spomeňme si len na viaceré tituly skupiny Paladino, ale aj iných.
Tvrdenie, že humor je soľou života, nie je len klišé, s humorom je to skutočne tak. Tak prečo by sa vo filmových dokumentárnych obrazoch života ľudí nemal vyskytovať? Samozrejme že môže, nič proti srande! Najmä ak je vo filmoch spontánne, prirodzene, ak veselosť nie je jednoznačne programová, organizovaná, ak tam nie je nebodaj nasilu. Lebo potom v tom lepšom prípade vznikne film nanajvýš len smiešny, a v horšom až trápny.
Plno masti
V roku 2008 sa na 39. ročníku maďarskej národnej filmovej prehliadky Filmszemle premietal aj viac než hodinový (63 minút) dokument Malaccal teljes (v slovenskom „festivalovom“ preklade ako Plno masti) režiséra Kristófa Kovácsa (1974), a získal cenu za réžiu v kategórii dokumentov. Na svojej následnej festivalovej púti „zhodil“ zopár minút, na jeseň v roku 2010 sa v 57 minútovej verzii premietal aj na 16. ročníku Medzinárodného filmového festivalu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii – na Etnofilme 2010. Získal Cenu primátora mesta Čadca, čo je vzhľadom na tematické súvislosti titulu (film vlastne okrem iného prináša aj inšpiratívny príklad komunálnej činorodosti skupiny obyvateľov), ale aj vzhľadom na kvality filmu celkom logické a vôbec nie kuriózne. Nedajme si vnútiť bulvárny stereotyp, že je čudné, ak v jednom z „najslovenskejších“ regiónov ocenia film o Rómoch a ešte k tomu maďarských. Pravda, za primátorovania Anny Belousovovej na čadčianskej radnici (v rokoch 1998 - 2001) by táto pocta filmu bola asi ťažko predstaviteľná...
Ten film je okrem iného aj zábavný. Ale nie preto, že by si to nasilu prial a do titulu smiešno zvonku umelo vnášal jeho tvorca. Humor, optimizmus a pozitívna energia sú prirodzenou súčasťou života viacerých protagonistov filmu, najviac však hlavného hýbateľa udalostí – útleho Róma v stredných rokoch, čo sa volá Lajos Balogh. Býva v dedine Vajszó v regióne Ormánság (v najjužnejšej maďarskej župe Baranya), čo je podľa wikipédie jedna z najchudobnejších maďarských oblastí, s 80% nezamestnanosťou.
Porážkou sa všetko začína
Film sa začína porážkou. Lajos Balogh kandiduje v miestnych voľbách, ale neuspeje. To ho však neodradí, skôr sa zdá, že posilní. Lajos opúšťa politiku, má iné ambície, konkrétny plán. Zostaví osemčlenné „zmiešané“ družstvo – zložené je z Rómov i „nerómov“ (čiže gádžov). Tím sa má zúčastniť zabíjačkových slávností a súťaže na druhom konci krajiny, vo vyše 500 kilometrov vzdialenom Napkore (na východe Maďarska).
Dôležitá je „zabijácka“ skúsenosť členov brigády, preto sú do skupiny pozvaní napríklad policajt Jani Fenyvesi (z titulku sa dozvedáme, že na konte má 2800 porazených svíň), či poštár Laci Gábor (porazil 600 kusov), a napokon aj najvýkonnejší Balázs Csarankó s 3700 kusami porazených zvierat na konte. Ale dôležité je tiež kuchárske umenie (o to sa postará Mari s manželom) a v neposlednom rade aj tímový duch, možno preto je v Ormánságskej Fürge Bande - zrejme v akejsi úlohe maskota – aj najstarší člen skupiny Róm Tamás báči, ktorý za celý život zabil len jediné prasa.
V priebehu filmu – zrejme v období príprav na podujatie - padne pod ostrými nožmi za obeť zopár svíň, ale niekoľko ružovučkých prasiatok v chlieve Rómov tiež medzitým uzrie svetlo sveta. Ale dejú sa aj iné veci.
Lajos získava prísľub tetušiek z miestneho klubu dôchodcov, že povyšívajú emblém tímu na zástery a že tiež zošijú veľkú tímovú vlajku. V miestnej škole učí pani učiteľka zabíjačkovú brigádu ľudovú pieseň, s ktorou v rámci festivalu skupina vystúpi pred publikom (lebo popri gastronomických cieľoch má súťaž aj "kultúrne" poslanie). So zeleným porcelánovým prasiatkom medzitým navštevuje Lajos miestnych drobných podnikateľov (napr. kvetinárku) a obyvateľov obce, aby priamou finančnou čiastkou podporili ich výjazd na súťaž. Film ukazuje, že ľudia na projekt prispievajú, čosi pridá aj miestna samospráva. Napokon sa tím vydá na cestu.
Porážkou k víťazstvu
Samotný priebeh súťaže, v rámci ktorej je treba najprv privezené zviera poraziť, spracovať a následne pripraviť mäsové špeciality, ktoré posúdi odborná porota – degustátori - je obsahom druhej časti filmu. V tejto časti je dovtedajší viac – menej lineárny spôsob rozprávania (prerušený pravda dosť netypickou snovou sekvenciou) nahradený sofistikovanou montážovou konštrukciou: retrospektívne spomienkové synchrónne výpovede účastníkov sú striedané s autentickými zábermi z priebehu súťaže.
Reportážne zábery zo súťaže majú skutočne „šťavu“, no nielen pre množstvo preliatej krvi zvierat a prípravu lákavých mäsových pochúťok. Podujatie vrie v spoločnom ľudskom kotli, kde sa nielen melie a spracúva mäso a vylepšuje ingredienciami, ale kde sa mieša aj temperament ľudí rôzneho etnického pôvodu z rôznych kútov krajiny. Naše družstvo sledujeme tiež pri reprezentačnej kultúrnej vložke – na pódiu pri interpretácii nacvičenej piesne pod vlastným praporom...
Synchrónne výpovede, retrospektívne spomienky účastníkov - členov tímu - nie sú obligátnymi „hovoriacimi hlavami“, nerečnia dlho, vďaka montáži sa navzájom v opise jednotlivých udalostí dopĺňajú. Vlastne sa takto dozvieme, že účasť „Fürge bandy“ bola korunovaná úspechom – v konkurencii 36 družstiev tím z Vajszó získal druhé miesto.
Prostredníctvom synchrónov sa tiež divák dozvie, ako veľa druhé miesto pre tých ľudí znamená. Presviedčajú nás o tom nielen ich slová, rozprávajú tiež výrazy ich tvárí. Počúvame i sledujeme Rómov i „nerómov“, ktorí mali vôľu, mali svoj cieľ. Sú to „obyčajní“, prostí dedinskí ľudia, ktorí však niečo dosiahli a sú na to hrdí. Film sa príznačne končí statickými zábermi na jednotlivých členov zabíjačkovej brigády: mlčky stoja na priedomí svojho domu, pózujú, na krku každému z nich visí strieborná medaila.
Inšpiratívny, nielen veselý film
O propagáciu racionálnej výživy v tom titule určite nejde.1 Ten film však ukazuje, že kľúčom k lepšiemu životu ľudí, Rómov i „nerómov“, a v neposlednom rade aj kľúčom k vzájomnému dobrému spolunažívaniu etník, by mohla byť aj občianska iniciatíva, činorodosť, vôľa zmeniť stav vecí.
Chudobu, zaostalosť, či nezamestnanosť, čiže atribúty, ktorými je región Ormánság postihnutý, film nejako explicitne neukazuje, bez väčšej námahy si ich však vieme predstaviť, takpovediac ich tušíme. Tvorcovia sa programovo zamerali na prezentáciu (a akiste aj dramaturgické „zhustenie“) pozitívnych čŕt skutočnosti. Avšak prečo nie?
To najlepšie je asi to, že skupina obyvateľov obce Vajszó pod vedením Lajosa sa zaobíde bez očakávania pomoci zvonka – štátnej, komunitnej či akejkoľvek inej, berú svoj osud do vlastných rúk. Možno, že čosi podobné sme v Čadci videli aj v Poltikovičovom filme Romský král. Lenže kým v v zbedačených Rudňanoch po zlyhaní viacerých koncepcií nachádzajú Rómovia cestu z marazmu vďaka pôsobeniu tamojšieho kazateľa novej kresťanskej cirkvi, alebo svoju dôstojnosť objavujú až v zmenenom sociálnom prostredí Veľkej Británie, vo filme Kristófa Kovácsa ju vďaka neúnavnému lokálpatriotovi Lajosovi Baloghovi nachádzajú doma, u seba a v sebe.
Filmové rezervy
Z „filmového“ hľadiska sa titul vyznačuje určitou nevyrovnanosťou výrazu aj štýlu. Istá miera neučesanosti je pochopiteľná, neprekáža, ba dokonca prispieva k atmosfére reportážne snímaných sekvencií. Ale občas prerastá až do akejsi „ledabolosti“, uvoľnená kompozícia záberov a ich montáž pôsobia neraz ako filmový „šlendrián“. Podobne kontraproduktívna je niekedy hudobná dramaturgia, ozvučenie variáciami témy pochodu generála Klapku v lacnom zvuku syntetizátora pôsobí ako klišé.
„Odtučňovacia“ kúra zrejme nebola dostatočná, pretože vyznenie filmu zaťažuje množstvo podružných motívov zo života protagonistov, respektíve banálnych scén (predovšetkým diskusií) z prípravy na súťaž, alebo z jej následného hodnotenia (spomienky na umývanie použitého riadu a podobne). Hoci zábavná je možno aj historka Tamás báčiho, keď divákom porozpráva, ako raz na posedenie vypil 1,8 litra pálenky – a prežil to, ale s témou filmu to nemá hlbší súvis, story je tam zaradená samoúčelne. Z takmer hodinovej minutáže by hádam ešte tretinu bolo možné pokojne oželieť, prebytočného by sa našlo na viacerých miestach filmu.
Film však obsahuje tiež množstvo vydarených miest a výborných nápadov, ktoré sú celkom v súlade s témou filmu. Pekné je okrem iného napríklad aj riešenie ranného holenia protagonistu pred voľbami, jeho fotenie a následná montáž rozvešaných predvolebných letáčikov. Pendanta táto sekvencia našla v rannom holení účastníkov, ktorí sa kultivujú pred odjazdom na dlhú cestu. Tu je ukrytý aj rozkošný gag – keď si pri holení jeden z protagonistov prestaví zrkadlo, v zornom poli kamery sa odraze zrkadla objaví samotná kamera a tvár kameramana. Spontánne sa usmeje. Je to sympatická reakcia, a sympatický, napriek spomínaným výhradám dobrý je aj celý film.
| Malaccal teljes | |
| Plno masti | |
| Maďarsko, 2008, 57 min | |
| Kamera | Gergő Somogyvári, Dávid Szepesi |
| Strih | Gábor Takács |
| Scenár a réžia | Kristóf Kovács |
- Film prináša sugestívne obrazy náruživého vzťahu protagonistov k mäsitej potrave, ako aj „brutálne“ cesty k jej získaniu. Hoci teda diváci nie sú ušetrení ani obrazov podrezávania zvierat či oddeľovania jednotlivých ich častí, nejde o nadužívanie „krvavých scén“. Všetko má predsa svoj zmysel a odkiaľ pochádzajú chutné hurky má byť napríklad jasné aj malému chlapčekovi, ktorý sa tmolí pri rodinnej zabíjačke. Dospelí ho pritom žartovne vyzývajú, aby do krvácajúcej rany zvieraťa vložil prst. Dieťa je tiež fascinované veľkosťou odrezanej prasačej hlavy a vtipnou pointou sekvencie je napokon to, keď pri stole prehýbajúcom sa pod zabíjačkovými dobrotami dieťa spontánne zatúži po kakaovom croissante...