Zatiaľ v najnovšom režisérovom filme, Nomád Pláza - Traja pútnici (Nomád Pláza - Három vándor, 2009) ide opäť o zaujímavý námet. Film má predovšetkým troch sympatických protagonistov: je to bývalý nádejný hudobník a bývalý vrcholový športovec, dnes amatérsky maratónsky bežec, ktorý sa živí výrobou a stánkovým predajom drevených píšťalok a fujár. Ďalej hlava veľkej viacgeneračnej rómskej rodiny, kočujúcej po štáciách s púťovými atrakciami. A napokon fotograf, ktorý sa v rámci svojej životnej filozofie upísal tradičným, archaickým metódam portrétnej fotografie, využívajúc výlučne muzeálnu fotografickú výbavu: doskový drevený aparát. S obytným autom v letných mesiacoch aj so svojou rodinou brázdi krajinu a ponúka svoje služby. Títo traja staromilci dostávajú vo filme priestor vyjaviť čo - to zo svojej životnej filozofie, ozrejmiť svoju náklonnosť nielen k predmetom a činnostiam včerajška, ale aj k hodnotám, ktoré akoby sa zo súčasného sveta vytrácali. V zobrazení je režisér zdržanlivý, nenúti svojich protagonistov zbytočne deklamovať akékoľvek tézy a spolieha sa len na výpovednú silu životných príbehov svojich hrdinov. Píšťalkárovi súčasný modus vivendi pomohol z porozvodovej traumy ako aj z nenaplnených ambícií vrcholového športovca a profesionálneho hudobníka. Filmári ho sledujú až do Prahy, kde v dave stovák podobných športových nadšencov beží maratón. Podobne presvedčivý a pôsobivý je aj obraz života rómskej rodiny, najmä v sekvencii z obdobia počas zimnej prestávky. Obrázky zo života dobre zabezpečenej viacgeneračnej famílie prežívajúcej medzi dvoma púťovými sezónami pod strechou veľkého rodinného domu v štýle "podnikateľského baroka"(najstaršou členkou rodiny je osemdesiatročná mama, najmladším je syn protagonistu asi v predškolskom roku, preháňajúci sa na motorovej štvorkolke v snehu na dvore) sa striedajú so sekvenciou temperamentnej rómskej zabíjačky. Tento rok združená rómska pospolitosť zabila 27 svíň, len pre potreby užšej rodiny kolotočára spracovali sedem zvierat. Hojnosť na stole je pre Rómov dôležitá, hoci hlava rodiny si pochopiteľne sťažuje, že biznis s kolotočmi už nie je taký zaujímavý ako kedysi.

Traja mohykáni sa vďaka dramaturgicko - režijnej koncepcii autorov nemohli vo filme navzájom nestretnúť. Fotograf portrétuje píšťalkára aj celú rómsku rodinu. A v týchto stretnutiach sa naplno prejavujú nielen niektoré silné stránky filmového rozprávania, ale aj jeho najväčšie slabiny. Predovšetkým je aranžované "náhodné" stretnutie fotografa s oboma ďalšími protagonistami ťažkopádne, neprirodzené. Pretože sú to scény zrodené v scenáristovej hlave, v interpretácii nehercov nepôsobia prirodzene, vierohodne. Avšak keď kamera zaznamenáva nepochybne tak isto vopred dohodnuté a pripravené zvolávanie a organizovanie všetkých členov veľkej rómskej rodiny k spoločnej fotografii, je hlava rodiny i všetci ostatní prirodzení, pretože sa ocitnú v reálnej situácii, zostávajú sami sebou a je úplne jedno, že akcia bola iniciovaná pre potreby filmu.

Scény spoločného fotenia Rómov patria tiež k tým najpôsobivejším a tvoria aj akýsi rámec celého filmu (dokument sa končí fascináciou nad zjavenou podobou rodiny, vykresľujúcou sa na doske pod slnečným svetlom). Film však obsahuje aj zdĺhavý záznam množstva banálnych, pomaly plynúcich činností (napríklad hneď v úvode filmu varenie v rodine fotografa, čítanie rozprávky a pod.), ktoré nemajú s posolstvom filmu mnoho spoločného. Pravdepodobne šlo o pokus vytvoriť atmosféru pokoja a pohody, ale výsledkom je skôr nuda.

Výraz filmu občas narúša štýlová nejednotnosť. Andrea Pócsiková o tom na Filmtette výstižne píše: "Použitie experimentálnych prostriedkov, dodatočné zásahy do obrazu sú niekedy násilné, napríklad v kočovnej rómskej rodine (a ich príbehu) sú to zábery krokov starej pani, ktorá v nej zohráva ústrednú postavu. Akoby tvorcovia neverili v "čarovnú silu" samotného obrazu, pričom potrebu "zosilnenia" mohla spôsobiť skôr obsahová nevážnosť. V púťovom hurhaji a pri duniacej hudbe sediacej starene prisúdená symbolická úloha sa žiaľ vydarila iba ako klišé."³ Nepochybne ako floskula pôsobí v tejto sekvencii aj štylizovaný, spomalený a odfarbený záber na krútaci sa ringišpíl, s tlmenou, akoby v echu znejúcou ruchovou kulisou. Žeby metafora odcudzeného rušného súčasného sveta v optike rómskej stareny? Ako klišé však rozhodne nepôsobí hneď "vedľajšie" autorské riešenie v sekvencii. Naopak, vyplýva z logiky situácie, nie je v rozpore so skutočnosťou a zároveň má - celkom prirodzene - aj veľký metaforický náboj: keď sa konečne ťažko organizovaná veľká rómska rodina zhromaždí a fotograf pred exponovaním všetkých vyzve, aby sa asi dve sekundy nehýbali (keďže archaická fotografická technika pracuje aj pri štandardných svetelných podmienkach s dlhými expozičnými časmi), režisér z celku pózujúcich Rómov prestrihne na detail ruky stareny, ktorá sa starecky chveje... K takémuto autorskému dokumentaristickému rozprávaniu možno Péterovi Szalayovi len úprimne blahoželať.