Spolu s lektorom z katedry sociálnych vecí britskej Open University Johnom Oatesom, ktorý je tiež spolurežisérom filmu, strávil Csaba Szekeres s kamerou šesť mesiacov v obci Told, vo východnom kúte Maďarska, neďaleko rumunských hraníc. V rámci krajiny zaujíma dedina tretie miesto v rebríčku najúbohejších obcí. Film Örvény, čiže Vír mapuje podoby každodenného života na príklade troch rómskych rodín. Vyčítali režisérovi niektoré kritiky napokon okrem iného aj výlučný záujem o problémy Rómov a teda v konečnom dôsledku skreslený obraz konkrétnej lokality, keďže v obci Told žije prevažne obyvateľstvo maďarské, Rómov je tu asi 14 percent. Pripusťme však, že demografická korektnosť nemusí byť z hľadiska tohto filmu až tak podstatná, dôležitejšie môžu byť iné vlastnosti diela.

„Jeden z najsilnejších filmov prehliadky bol Vír – režiséra Csabu Szekeresa (spolurežisér John Oates), ktorému sa húževnatou prácou podarilo odkryť najhlbšie vrstvy cigánskeho osudu, avšak kvôli nedostatočnej dramaturgii a vďaka násilnej technike strihu bolo ľudské a sociálne posolstvo takmer eliminované. Réžia – a následná dramaturgická práca, ktoré z plátna bijú do očí – plytvajú skvelým materiálom, ktorý sa tvorcom dostal do rúk (na ktorom sa pravda tvrdo napracovali)“¹, to je trochu rozpoltené hodnotenie filmu z pera Vince Zalána, ktorý v článku na stránkach časopisu Filmvilág bilancuje celú predvedenú dokumentárnu produkciu 42. ročníka Magyar Filmszemle. Určitú ambivalentnosť k ambicióznemu titulu pociťujem tiež, avšak z trochu iných príčin, ako citovaný autor. Pokúsim sa svoje postoje vysvetliť.

Prečo je však to všetko, čo bolo povedané, málo? Lebo bez znevažovania poctivého prístupu autorov k téme a k jej protagonistom, bez zľahčovania významu množstva vykonanej práce v teréne i v spracovaní materiálu, je to jednak málo. Málo na to, aby bol zo všetkých vymenovaných a ocenených výkonov a cností získaný aj nejaký hlbší zmysel. Nejaký jedinečný, tvorivý postoj, resumé, ktoré sme možno ešte nevideli, ktoré nie je notoricky známe.

V citovanej kritike na PORT.hu sa tiež píše: „Dramaturgia, ktorú síce v podstate diktuje život, je nápaditá a účinná, film funguje, spôsobený zážitok je však zdesením zo skutočnosti, ktorá uderí do hlavy.“³ Nuž dovolím si zapochybovať, či „zdesenie zo skutočnosti“ musí byť dostatočným zmyslom dokumentárneho filmu. Okrem iného aj preto, lebo ak by sme to takto prijali, priznali by sme dokumentárnemu filmu zmysel v púhom zázname skutočnosti, a silu dokumentu by sme prípadne ešte merali intenzitou výrazu, pôsobivosti či príbuzných atribútov v procese registrácie skutočnosti. Ale som presvedčený o tom, že je to zložitejšie a zaujímavejšie, možnosti dokumentu sú väčšie...

Aj Klára Tóth do svojej knihy Neviditeľná krajina zaradila svoju kritiku filmu Vír, napísanú pod dojmom premiéry v budapeštianskom kine Uránia. Dočítame sa v nej aj toto:

„Jedna z mála kritík filmu vyčíta režisérovi stereotypné zábery. Nuž ale bieda je už raz taká: skladá sa z notoricky známych prvkov: dieťa škriabe prázdny tanier, lebo dobre by padlo ešte trochu jedla. Neustlaná posteľ predstavuje životný priestor detí vo vnútri, ktorý si delia so psom, na fľašu k dojčeniu sadajú muchy, matka vlastným svetrom utiera sopľavý nos dieťaťa. Takto to v cigánskej osade vyzerá všade, od Albánska po Csíkszeredu. Iba stereotypy blahobytu sa menia v duchu „písma trendov“, pretože sa zmenila technika, móda, jedlá vyhlásené za zdravú výživu, módne tvary postavy, účesy. A že vo filme sú cigáni hluční, požadovační, a už ako malé deti bažia len za podporou, príspevkami? A že toto posilňuje predsudky? Je to možné. Ale tým, že sa neznesiteľné osudy prezentujú takto koncentrovane, bez uhýbania, akoby s výkričníkom, súčasne signalizujúc neschopnosť vzdelávania, zdravotníctva, systému sociálnoprávnej ochrany detí či akcií pomoci, je tento film schopný predviesť, že ani s doterajšou stratégiou a s jej polovičatými či zástupnými riešeniami nie je možné zlepšiť situáciu chudoby cigáňov a detí.“⁴

Obávam sa, že to všetko je ilúzia. Problémy, ktoré v Tolde, či v ktoromkoľvek inom úbohom kúte krajiny prežívajú tamojší ľudia, určite nespočíva v nedostatočnej konfrontácii iných ľudí s biedou. A prípadná katarzia či podobný účinok z filmu s istotou taktiež nepodnietia diskusiu, ktorá by bola meritórne odlišná od tých, ktoré už – aj v snahách s tými najlepšími úmyslami – dosiaľ prebehli a odzneli.

Myslím, že je zbytočné očakávať od jedného dokumentárneho filmu podobné výsledky, je dokonca nefér mať voči nemu očakávania tohto druhu. Čo očakávať možno, je originálny, jedinečný prínos diela, tvorivý počin. Zázračné riešenia sa v dôsledku jedného dokumentu určite neodohrajú, jedinečné dielo vzniknúť mohlo, ale sa tak nestalo. Pravda, nie je to vôbec jednoduché.