Dvaja technici – zjednodušene elektrikári - Milan a Tomáš sa vracajú do Zambie, aby skontrolovali stav a funkciu pred rokmi inštalovaného systému v osade Masuku. Na báze solárnych článkov je elektrifikovaná miestna škola a nemocnica. Filmovaná návšteva Čechov má byť poslednou pred konečným odovzdaním systému do užívania, technici majú opraviť jeho prípadné chyby, poruchy, nedostatky. Lenže z elektrifikácie po rokoch nefunguje takmer nič. Do elektroinštalácie niekto neodborne zasahoval, viaceré káble sú zle zapojené, rozvodné skrinky zdevastované, na niektorých miestach je elektrické vedenie nezmyselne prerušené. Učitelia miestnej školy majú na solárny systém napojené aj svoje domovy, lenže batérie dobíjajú priamo z článkov, a tak je každú chvíľu možná explózia. Vyplienená je aj dielnička, ktorá má slúžiť údržbe systému, ktosi odniesol aj zverák...

Mladší Tomáš pri obhliadke zariadení nešetrí šťavnatými českými nadávkami, ale spolu so stoickým Milanom všetko postupne svojimi „zlatými českými ručičkami“ uvádzajú do funkčného stavu. Motív postupnej rekonštrukcie jednotlivých zariadení je vo filme ešte pretkávaný rozhovormi s domorodcami, v kostrbatej angličtine sa k situácii trochu alibisticky, no pritom zdvorilo stavajú domorodci – lokálni zástupcovia, učitelia, obyvatelia. Tomáš a Milan sú v tých rozhovoroch tiež zdvorilí, apelujú však na dodržiavanie niektorých základných pravidiel prevádzky systému. Keď vďaka svojej šikovnosti, trpezlivosti a vynaliezavosti dajú zariadenia opäť do funkčného stavu, po vrúcnej rozlúčke s africkými hostiteľmi definitívne opúšťajú svoje pôsobisko. Záberom Tomášovej hlavy, zaborenej do operadla lietadla na spiatočnej ceste, sa film končí.

O ďalšej prevádzke solárnych systémov v Masuku po odchode českých technikov sa môžeme len domýšľať. To by vôbec neprekážalo, dokumentárny film nie je prognostickou víziou, samozrejme, že je možný otvorený koniec. Lenže divák dokumentu Pod sluncem tma sa musí domýšľať aj o mnohých podstatných súvislostiach a okolnostiach obsahu, ktoré by sa mohol (či dokonca mal) dozvedieť zo samotného diela. Lebo nepoznajúc súvislosti problematiky či konkrétne okolnosti si v konečnom dôsledku môže myslieť (domyslieť) jednoducho povediac i evidentné hlúposti, bludy a fantazmagórie. Napokon, výstižne o tom píšu aj iní: „Martin Mareček nenechá diváka nahlédnout širší kontext obecně rozvojové pomoci, ani konkrétně masuckého projektu. S tím, co divák o tématu ví (nebo spíš neví), je vržen do příběhu dvou českých vyslanců. Některé věci Mareček sice naznačí, ale mnohé souvislosti zcela zatají.“¹ A ďalej tiež: „Divák, který nemá o české rozvojové pomoci a/nebo Africe ani páru, by po zhlédnutí filmu mohl mít dojem, že Zambijci jsou hloupí, líní a neschopní byť jen udržet funkční věc v chodu. A z některých replik by mohl mít dojem, že jsou i pěkně vyčůraní, zvlášť, když se ptají, kdo bude systém po odchodu Čechů udržovat [...] A film může také snadno diváka přivést k závěru, že žádná rozvojová pomoc nemá smysl, protože si jí místní neváží a jen pořád natahují ruku.“²

Spomínaná nevyhranenosť však nie je len cestou k možným významovým dezinterpretáciám. Je s ňou spojené tiež riziko absencie špecifického filmového výrazu, oslabenej pôsobivosti, odkiaľ je len krôčik k filmovej nude. Výraz filmu Pod sluncem tma je naozaj taký nemastný – neslaný. Autorská nezúčastnenosť sa prejavuje napríklad v riešení obrazu. Zábery sú väčšinou komponované ako celky a polocelky, detail je zriedkavý. Ale nejde len o relatívnu veľkosť obrazovej kompozície – film postráda vo väčšej miere aj detail významový, detail atmosféry, možno detail psychologický či emocionálny. Ak pravda nepočítame tie šťavnaté nadávky...

Možno, že vizuál dokumentu do určitej miery súvisí so snímaním na digitálny fotoaparát.⁵ A hoci režisér v rozhovoroch opakovane pripomína okrem ekonomických aj tvorivé výhody tohto riešenia – vďaka fotografickým objektívom (a ich obmedzenej hĺbke ostrosti) je vraj možné dosiahnuť obraz podobný záberom z filmovej kamery – v dokumente sa prejavila skôr pravdepodobná sťažená ovládateľnosť snímacieho zariadenia, a navyše i neželaný bonus: pomerne nekvalitný zvuk. Neprekáža len zlá zrozumiteľnosť väčšiny replík (napokon je kompenzovaná titulkovaním), ale najmä prehnaný realizmus a neraz až surovosť ruchov. V ruchovej stope je občas počuť hádam všetko: každé buchnutie, šuchoty, kroky... a to všetko v takmer nekorigovanej intenzite. Pre nenáležité pôsobenie naturalistického zvuku vytvára priestor napokon aj minimalistická hudobná dramaturgia, redukovaná v podstate len na krátke hudobné plochy pri záberoch africkej hviezdnej oblohy. Znie čosi ako ambientná hudba, možno inšpirovaná prírodou, kozmosom.

V niektorých publikovaných rozhovoroch režisér filmu neváhal svoj film označiť za prípadovú štúdiu. Lenže nie je to dosť hlboké nedorozumenie? Bez snahy o výstižnú definíciu toho, čo je to vlastne prípadová štúdia (len letmo s pomocou webu zisťujem, že je to: metóda kvalitatívneho výskumu, detailné štúdium jedného alebo niekoľkých málo prípadov) je myslím celkom evidentné, že sa jedná o celkom inú „operu“ ako je dokumentárny film. Miešajú sa tu proste hrušky s jablkami: výskumná metóda s audiovizuálnym (umeleckým) dielom. Netrúfam si hodnotiť, nakoľko film Pod sluncem tma spĺňa kritéria prípadovej štúdie, nakoľko je z hľadiska odborného výskumu prínosná. Nie som odborník, sociológ, etnológ či aktivista v oblasti rozvojovej pomoci. Som divák, od audiovizuálneho diela deklarovaného ako dokumentárny film (dokonca najlepší v roku!) teda neočakávam kvality prípadovej štúdie. Ocenil by som kvality celkom iné. Hoci sa teraz nepokúsim ani o definíciu dokumentárneho filmu, myslím si, že je evidentné, o aké kvality a hodnoty by mohlo ísť. Tentokrát je z nich v predmetnom filme minimálne. Hoci režisér v minulosti už neraz dokázal, že nakrúca možno niekedy aj kontroverzné, ale určite zmysluplné dokumenty⁶.